Daniel Iráni

Daniel Iráni
uhorský politik a publicista
Narodenie	24. február 1822 Toporec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	2. november 1892 (70 rokov) Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko)
Odkazy
Commons	Daniel Iráni
Biografický portál

Daniel Iráni (maď. Irányi Dániel; vlastným menom Daniel Halbschuh, 24. február 1822, Toporec – † 2. november 1892, Budapešť) bol uhorský politik, poslanec uhorského snemu, publicista.

Životopis

Jeho rodičmi boli Daniel Halbschuh a Žofia Cecília Czapkay de Nemesszegh. Základné a stredné školy navštevoval v Prešove, Kežmarku a Rožňave. Právo a filozofiu študoval na luteránskom lýceu v Prešove. V roku 1842 požiadal o zmenu priezviska na Iráni. Prvý rok právnickej praxe absolvoval ako prísediaci súdu v Prešove a následne sa presťahoval do Budapešti, kde v roku 1844 zložil záverečné skúšky z verejného a dedičského práva. Bol vymenovaný za notára a stal sa jedným z najvyhľadávanejších advokátov v hlavnom meste, čo mu pomohlo k zoznámeniu sa s Ľudovítom Košutom a ďalšími predstaviteľmi reformnej opozície. Zúčastňoval sa činnosti opozičných spolkov a stal sa súčasťou mládežníckého hnutia, ktoré zohralo zásadnú úlohu v uhorskej revolúcii v roku 1848.

Jeho činnosť v rokoch 1848 – 1849

Spoločne s tzv. marcovou mládežou sa aktívne podieľal na udalostiach 15. marca 1848. Po vzniku prvej revolučnej vlády Uhorska (tzv. Baťánovej vlády) pôsobil ako tajomník oddelenia prípravy legislatívy ministerstva spravodlivosti. V júli 1848 sa stal poslancom revolučného snemu, ktorý ho zvolil za sekretára snemu.

Ako dobrovoľník vstúpil do ozbrojených zložiek a zúčastnil sa bitky pri Pákozde. Po bitke sa vrátil do hlavného mesta a bol vymenovaný za vládneho splnomocnenca Šarišskej župy. Opätovne však vstúpil do armády a po sérii porážok, spoločne s vládou a revolučným snemom sa stiahol do Debrecína.

Aktívne sa podieľal na práci parlamentu, nadšene podporoval politiku Ľudovíta Košuta a ostro vystupoval proti činnosti Mierovej strany. V roku 1849 počas rokovania snemu, ktorý vyhlásil nezávislosť Uhorska, viedol zápisnicu rokovaní snemu. Po oslobodení Pešti bol vymenovaný za vládneho komisára s plnou mocou pre hlavné mesto. V lete 1849 ako jeden z vládnych komisárov organizoval odpor proti ruským vojskám. Po zhoršení vojenskej situácie nasledoval vládu a snem do Segedína a Aradu. Po porážke revolúcie vo Világoši sa mu podarilo vyhnúť zatknutiu a ujsť do Švajčiarska.

V neprítomnosti bol odsúdený na smrť, na čo takmer doplatil jeho brat Štefan, ktorý sa vydával za Daniela. Takmer bol popravený, čomu zabránil gróf Štefan Sirmaj.

V emigrácii

V Paríži sa živil žurnalistikou a krátky čas vyučoval aj angličtinu, latinčinu a nemčinu. Udržiaval styky s maďarskou emigráciou. V roku 1859 sa stal tajomníkom Maďarského národného výboru, ktorý plnil úlohu uhorskej exilovej vlády. Zúčastnil sa na rokovaniach Ľudovíta Košuta s Napoleonom III. a predsedom vlády Sardínsko-piemonstského kráľovstva grófom Cavourom, ktoré však nemali želateľný výsledok pre uhorskú emigráciu. V roku 1861 odišiel na Košutovu žiadosť do Turína ako vyslanec uhorského exilu. V roku 1866 navštívil Berlín, aby prerokoval vznik uhorských légií v Prusku, ktorý však zmaril prusko-rakúsky mier. Cestoval po Belgicku, Spojenom kráľovstve a Švajčiarsku. Domov sa nevrátil ani po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, keďže nebol ochotný zložiť prísahu vernosti cisárstvu ako podmienku amnestie. Napriek tomu bol v roku 1868 zvolený za poslanca snemu za volebný okrsok Pécs. Výsledok volieb parlament anuloval, no v opakovanej voľbe získal mandát opäť. Potom sa vrátil domov, ale prísahu vernosti nezložil nikdy.

Politické pôsobenie po vyrovnaní

Daniel Iráni na fotografii z roku 1892

Po návrate domov, až do svojej smrti bol poslancom uhorského snemu, najskôr ako vyslanec mesta Pécs, od roku 1872 mesta Békés. V roku 1869 bol zvolený za predsedu Krajinskej osemaštyridsiatnickej strany. Bol tvorcom opozičného programu proti politike vyrovnania – úplnej nezávislosti Uhorska, ktorú presadzovali tzv. „48kári“. V rokoch 1874 až 1884 bol predsedom Osemaštyridsiatnickej strany nezávislosti (Negyvennyolcas Függetlenségi Párt), ktorá sa v roku 1884 spojila so Stranou nezávislosti (ktorej predsedom bol Ľudovít Močári). Až do svojej smrti bol potom predsedom tejto Nezávislej a osemaštyridsiatnickej strany (Függetlenségi és Negyvennyolcas Párt).

Bol jedným z najznámejších členov dolnej komory snemu. Jeho prísnu morálku a čistý charakter uznávali aj jeho politickí oponenti. V roku 1886 sa stal zakladajúcim prezidentom Mravoučného spolku.

Jeho články o Uhorsku uverejňovali zahraničné periodiká ako napr. francúzske Siècle a Presse, talianske Opioné a Allianza a belgické Independence Belgen. Jeho spomienky na uhorskú revolúciu vyšli knižne v Paríži (Daniel Irányi–Charles-Louis Chassin: Histoire politique de la Revolution de Hongrie 1847 – 1849, I–II. Pagnerre, Paris, 1859 – 1860). Množstvo článkov mu vychádzalo v novinách Magyar Újság, ktorých bol redaktorom.

V Budapešti a v ďalších maďarských mestách sú po ňom pomenované ulice.

Pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia mu bola v rodnej obci – Toporci odhalená pamätná tabuľa.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Daniel Iráni

Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike – evanjelická farnosť; pokrstený ako Daniel Elias Halbschuch

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Irányi Dániel na maďarskej Wikipédii.