Preskočiť na obsah

Dionýz Andráši

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dionýz Andráši
uhorský šľachtic
Dionýz Andráši
Narodenie18. november 1835
Krásnohorské Podhradie, Uhorsko
Úmrtie23. február 1913 (77 rokov)
Palermo, Sicília, Talianske kráľovstvo
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Dionýz Andráši
Portrét manželky Dionýza Andrášiho Františky Hablawetzovej
Rodový erb

Gróf Dionýz Andráši zo Sâncrăieni a Krásnej Hôrky (starší pravopis: Dionýz Andrássy; latinsko-maďarský prídomok: de Csíkszentkirály et Krasznahorka; maď. Andrássy Dénes; * 18. november 1835, Krásnohorské Podhradie, Uhorsko – † 23. február 1913, Palermo, Sicília, Talianske kráľovstvo) bol uhorský magnát, posledný príslušník monockej vetvy rodu Andrášiovcov, člen Uhorskej akadémie vied a prezident Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol synom grófa Juraja IV. Andrášiho (1797 – 1872) a Františky von Königsegg-Aulendorf (1814 – 1871). Mal dve sestry a mladšieho brata. Detstvo prežil v rodnom kaštieli v Krásnohorskom Podhradí, univerzitné vzdelanie získal na viedenskej Orientálnej akadémii. Napriek kvalitnému právnicko-diplomatickému vzdelaniu sa gróf venoval najmä súkromným záujmom (bol aktívnym maliarom) a dobročinnosti. Amatérsky sa zaoberal skúmaním v oblasti genealógie a heraldiky.

V roku 1866 sa v talianskej Pise zosobášil s opernou speváčkou Františkou Hablawetzovou (1838 – 1902), dcérou riaditeľa viedenského konzervatória, ktorý bol sám českého pôvodu. Sobáš bol stavovsky nerovný, takže Dionýz prišiel o značnú časť dedičstva v prospech mladšieho brata Juraja V. Andrášiho (1846 – 1871). Po bratovej predčasnej smrti sa však stal jediným dedičom veľkého majetku, ktorý tvorilo 61 000 jutár ornej pôdy, 29 000 jutár lesov, vinice, viaceré železiarne, železorudné bane a osem kaštieľov v Gemerskej, Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe.[1] Do vlastníctva mu pripadol aj hrad Krásna Hôrka. Manželia však trvalo sídlili v Döblingu pri Viedni, kde mali honosnú vilu (neskôr ju venovali pre potreby viedenských sirôt). Ich manželstvo sa vyznačovalo pozoruhodnou emocionálnou vrúcnosťou a stálosťou.

Dionýz Andráši sa venoval maľovaniu a zbieraniu umeleckých diel. S manželkou nemali deti a spoločne podporovali mnoho dobročinných aktivít. Manželia finančne podporili desiatky nemocníc, starobincov, sirotincov, základných a stredných škôl v Michalovciach, Košiciach, Rožňave, Rimavskej Sobote, Lučenci, ale napríklad aj v Liptovskom Mikuláši, vo Viedni a v Budapešti). Gróf v roku 1898 založil pre svojich zamestnancov aj penzijný fond, jeden z prvých súkromných penzijných fondov v Uhorsku. Ako významný zberateľ obrazov podporil aj umeleckú akadémiu v Budapešti, ktorej prispel sumou 223 000 korún na štipendiá pre nadaných študentov maliarstva. Svoj veľkostatok v Monoku v roku 1908 venoval Lige na ochranu detí.

Po smrti manželky Františky (zomrela 26. októbra 1902 v bavorskom Mníchove) dal pre jej pozostatky v rokoch 1903 – 1904 vytvoriť secesné pohrebné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, do ktorého bola Františka Andrášiová pochovaná 26. októbra 1904. Manželku prežil o jedenásť rokov, pričom sa často zdržiaval v Taliansku, kde napokon v Palerme dňa 23. februára 1913 zomrel. Pochovaný je vedľa svojej milovanej manželky.

Bol tiež členom uhorského parlamentu, riadiacej rady Uhorskej akadémie vied (Magyar Tudományos Akadémia) a neskôr prezidentom Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti (Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. LÖRINČÍKOVÁ, Silvia: Posledný výhonok monockých Andrášiovcov In: Historická revue, roč. VIII, 1997, č. 1, s. 11.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Slovenský biografický slovník, I. zv. (A – D). Martin : Matica slovenská, 1987, s. 58 – 59
  • LÖRINČÍKOVÁ, Silvia: Posledný výhonok monockých Andrášiovcov In: Historická revue, roč. VIII, 1997, č. 1, s. 11 – 12.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]