Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°38′41″S 20°36′20″V / 48,64472°S 20,60556°V / 48.64472; 20.60556
Mauzóleum Andrássyovocv
rodinná hrobka
KrasnaHorka13ZSlovakia9.JPG
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický
Okres Rožňava
Obec Krásnohorské Podhradie
Súradnice 48°38′41″S 20°36′20″V / 48,64472°S 20,60556°V / 48.64472; 20.60556
Architekt Richard Berndl
Štýl secesia
Výstavba 1903 - 1904
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF[1]
 - číslo 521/1
 - dátum zápisu 6. 5. 1963
Správa Slovenské národné múzeum
Poloha v rámci Slovenska
RedHut.svg
Poloha v rámci Slovenska
Wikimedia Commons: Mausoleum of Andrássy Dénes
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí je unikátna secesná pamiatka, postavená v rokoch 1903 – 1904. Na rozdiel od väčšiny ostatných secesných pamiatok na území Slovenska je výsledkom práce predstaviteľov mníchovského Jugendstilu a nie viedensko–budapeštianskeho prúdu secesie. Boli na ňom použité do secesného tvaroslovia prestavené prvky ranokresťanského a čiastočne aj staroorientálneho umenia. Inšpiráciou tvorcov bola hrobka ostrogótskeho kráľa Theodoricha v talianskej Ravenne, ktorá svojím vzhľadom a atmosférou priťahovala v 19. storočí romantikov z celej Európy.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mauzóleum je postavené na bývalom panstve Andrášiovcov v Krásnohorskom Podhradí, ktoré je poslednou pamiatkou mladšej, t. j. monockej (dlholúckej) vetvy rodu. Synovia Mikuláša Andrášiho – Štefan I. a Juraj II. – rozhodli sa opustiť rodový hrad a rozdeliť si zdedený majetok. Vznikli dve vetvy rodu, betliarska a monocká, ktorú založil Juraj II. s manželkou Máriou Szelényi.

Juraj V. Andráši mal dvoch synov. Prvorodený Dionýz sa roku 1866 ako 31-ročný oženil s Františkou Hablawetzovou, dcérou riaditeľa viedenského konzervatória. Týmto porušil šľachtické a feudálne zvyklosti a jeho manželku nikdy neuznali za príslušníčku rodu. Bol vydedený z fideikomisného majetku svojej vetvy, čo založil v roku 1867.

Dionýz sa vzdal grófskeho titulu a odišiel do Mníchova. Po smrti svojho brata a otca sa stal dedičom celého fideikomisného majetku monockej vetvy rodu. Deti nemali, preto sa rozhodli so svojou manželkou pomáhať cudzím deťom, sirotám, vdovám, starým a chudobným ľuďom. Do svojho rodného kraja sa vrátil len po smrti svojej manželky v roku 1902. Rozhodol sa postaviť pre svoju manželku samostatnú veľkolepú hrobku – mauzóleum, a tam umiestniť jej telesné pozostatky. Roku 1913 k nej uložili i jeho.

Začiatky projektu[upraviť | upraviť zdroj]

Projektovanie stavby začalo v roku 1902 budapeštiansky profesor architektúry Győző Czigler. Podľa jeho návrhov mala byť hrobkou jedna z bášt stredovekého hradu Krásna Hôrka alebo samostatná stavba na grófovom panstve. Dionýz však pred Cziglerovými návrhmi uprednostnil návrhy skupiny mníchovských umelcov. So stavebnými prácami sa začalo v marci roku 1903. Práce trvali jeden a pol roka. Presne na druhé výročie úmrtia Františky (26.10.1904) sa konal tzv. veľký krásnohorský pohreb, kedy boli grófkine telesné pozostatky prevezené z Mníchova a s veľkou slávou uložené do mauzólea.

Skupina mníchovských umelcov[upraviť | upraviť zdroj]

Plán mauzólea vyhotovil vtedy iba 28-ročný Richard Berndl. Bol profesorom na umelecko–priemyslovej škole v Mníchove. Stavbu viedol Karol Schmucker, vonkajšie i vnútorné sochárske práce vrátane sarkofágov sú dielom akademického sochára Maxa Fricka, maliarske práce a mozaikovú výzdobu navrhol Karol Throll, zlatnícke a kovové zariadenia zhotovil Adolf Mayerhoffer.

Popis objektu[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Strážny anjel pred vstupom do mauzólea

Budova mauzólea je umiestnená v strede dláždeného nádvoria, ktoré je obklopené 3,5 metra vysokým múrom ukončeným naproti vstupu z oboch strán masívnymi piliermi. Pred schodiskom je v kruhu na dlažbe nápis Pax (Pokoj). Pri vstupe do objektu po stranách stoja dve sochy anjelov v nadživotnej veľkosti, so založenými krídlami a s plamennými mečmi v rukách, symbolizujúce bdelosť strážcov. Budova mauzólea i obklopujúci kamenný múr sú z bieleho pieskovca zo Sóskútu pri Budapešti.

Pôdorys[upraviť | upraviť zdroj]

Pôdorys mauzólea je nepravidelný osemuholník. Medzi dvoma zadnými piliermi je polkruhová apsida, v ktorej je umiestnený oltár. Kupola má dvanásť okien, leží na ôsmich stĺpoch. Pripomína antickú architektúru. Piliere okrem statickej funkcie tvoria základnú myšlienku vonkajšej i vnútornej architektúry. Z vonkajšej strany sú zdobené lotosovými listami a vavrínovými vencami. Nad kupolou je laterna s ôsmimi oknami a s veľkým pieskovcovým krížom na vrchole. Vnútro osvetľujú malé okná.

Výzdoba exteriéru[upraviť | upraviť zdroj]

Vonkajšie múry mauzólea sú skromné a jednoduché, pričom práve to pôsobí monumentálne a zvyšuje umeleckú hodnotu vnútornej výzdoby. Nad portálom je reliéfny erb Andrášiovcov. Erb je z dvoch strán doplnený orlami a anjelmi držiac v rukách vyhasnuté fakle ako symbol vyhasnutého života. Anjel s vencom na pravej strane symbolizuje slávu a s palmovým listom na ľavej strane smútok. Nad erbom je životné heslo Dionýza a Františky „Non videri sed esse“ (Nie zdať sa, ale byť). Užšie múry medzi piliermi nesú pás a pod ním sú latinské citáty. Výzdoba má symbolický charakter. Lesk zlata a pestré rôznofarebné mramorové dekorácie vyjadrujú lásku manžela k milovanej žene.

Dispozícia a popis interiéru[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné body vo vnútri sú dva veľké sarkofágy z bieleho carrarského mramoru. V pravom sú uložené telesné pozostatky Františky a v ľavom Dionýza Andrášiho. Čelá sarkofágov zdobia reliéfy rodinného erbu. Na bočnej strane pravého sarkofágu je reliéfny portrét Františky a okolo neho reliéfy s námetmi z jej života. Na bočnej strane ľavého sarkofágu je reliéfny portrét Dionýza a okolo rastlinné ornamenty a psi ako symbol vernosti.

V apside mauzólea je oltár. Na oltári je soška Františkynej ochrankyne serafínskej svätej Františky. Je zdobená s drobnými mramorovými mozaikovými kamienkami. Po stranách oltárneho obrazu sú smútiaci anjeli so založenými krídlami. Nad oltárom visí strieborná holubica – symbol Svätého Ducha. Nad oltárnym štítom je osadený kríž. Pod ním je obraz svätej Trojice. Medzioblúkový priestor nad oltárom zdobí zavesená tŕňová koruna. Oltárna menza je z talianskeho bielo-čierneho mramoru.

Reliéf s okrídlenými alegorickými postavami a rodovým erbom nad vchodom do mauzólea

Kupolu mauzólea podopiera osem stĺpov. Hlavice stĺpov sú zdobené rôznymi ornamentami. Spodná časť stĺpov je pokrytá mramorom rozličných farieb – tmavočervený z Tuniska, ružový z Maďarska, čierny zo Švajčiarska a svetlozelený ónyx z Mexika. V páse pod kupolou sú latinské citáty oddelené od seba symbolmi štyroch evanjelistov. Zaujímavo je riešená vnútorná plocha kupoly. Tvoria ju sklenené mozaikové kocky. Výzdoba pripomína talianske sakrálne stavby.

Medzi oknami na sklenených mozaikách zlatistej farby sú postavy dvanástich anjelov so symbolmi kresťanstva. Klenby nad oknami kryjú pestré pásy s mozaikou, ktoré tvoria štylizované ornamenty. Spodná soklová časť múrov a dlažba mauzólea ja zdobená rôznymi druhmi mramoru, dovezeným z celej Európy.

Nad dverami je vyrytý pozdrav Salve (Buď pozdravený). Na mramorovej doske je maďarský text: E pantheont imádott hitvese Andrássy Franciska grófné áldott hamvainak nyughelyéül nemkülönben feledhetetlen emléke és hervadatlan érdeme megörökétésére emelt hálás hű férje Dénes 1903. (Tento panteón ako miesto odpočinku pre požehnané pozostatky zbožňovanej manželky, grófky Františky Andrášiovej i na zvečnenie jej nezabudnuteľnej pamiatky a nehynúcich zásluh vybudoval jej vďačný a verný manžel Dionýz 1903).

Okolie mauzólea[upraviť | upraviť zdroj]

Budova mauzólea je umiestnená v strede ústredného nádvoria a jeho okolie tvorí sedemhektárový park. I jeho návšteva je prehliadkou významných sochárskych prác, z ktorých najviac zaujme socha psa – jazvečíka, z červeného mramoru umiestnená z parku za mauzóleom. Skuptúra s nápisom Unser Tascherl (Náš Tascherl), predstavujúca verného psíka manželov, je umiestnená na kamennom podstavci s epigramom TREUE UM TREUE 1890 – 1910 (Vernosť za vernosť). Jej autorom je uhorský sochár slovenského pôvodu Alojz Stróbl.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-09-10]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • T. György, D. Kusák, Krásna Hôrka a Betliar, Vydavateľstvo Osveta, Martin, 1985
  • N. Urlanová, M. Šukajlová a kol., Kultúrne dedičstvo Slovenska, Ars monument, Bratislava, 1995
  • kol. autorov, Pamiatky na Slovensku, Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1978
  • kol. autorov, ABC kulturních památek, ČS. Panorama, Praha, 1985