Múzeum holokaustu v Seredi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Súradnice: 48°17′20″S 17°43′27″V / 48,2888°S 17,7242°V / 48.2888; 17.7242

Múzeum holokaustu v Seredi

barak č. 5 (teraz vzdelávacie stredisko)
Základné údaje
AdresaKasárenská 1005, 926 01
Sereď, Slovensko
Rok založenia2016
Typhistorické
SúčasťSlovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave
VedúciPhDr. Martin Korčok, PhD.
Ďalšie odkazy
Webwww.snm.sk
CommonsMúzeum holokaustu v Seredi

Múzeum holokaustu v Seredi je špecializované múzejné pracovisko ako súčasť Slovenského národného múzea – Múzea židovskej kultúry v Bratislave. Je dokumentačným, vedeckovýskumným, metodickým a prezentačným pracoviskom s celoštátnou pôsobnosťou v rámci múzejnej špecializácie zameranej na holokaust.[1] Bolo slávnostne otvorené 26. januára 2016[2] v autentických priestoroch NKP, bývalého pracovného a koncentračného tábora v Seredi. Múzeum zároveň slúži ako pamätník zavraždeným Židom zo Slovenska. Organizačne je zodpovedné aj za údržbu zariadení a priestorov užívaných SNM – MŽK mimo Bratislavy. Súčasťou múzea je od roku 2021 depozitár predmetov SNM – Historického múzea v priestoroch bývalej nemocnice tábora.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá Sereď[upraviť | upraviť zdroj]

9. septembra 1941 vydala vláda slovenského štátu nariadenie č. 198/1941 (Židovský kódex), ktoré sa týkalo právneho postavenia Židov. Nariadenie zbavilo židovské obyvateľstvo ľudských a občianskych práv. Okrem iného boli Židia vo veku 16 – 60 rokov povinní vykonávať prácu nariadenú ministerstvom vnútra,[3] ktoré zriadilo a 30. septembra 1941 otvorilo pracovný a koncentračný tábor v Seredi. Ten pozostával z niekoľkých manufaktúr, ktoré vyrábali stolárske výrobky, hračky, betónové výrobky, odevy a iný tovar. V tábore bola židovská nemocnica, ktorej personál pozostával z personálu Židovskej nemocnice v Bratislave a Nitre, ktorí sem boli deportovaní. Židia, ktorí zomreli v tábore pred septembrom 1944, boli pochovaní na židovskom cintoríne v Seredi. Na začiatku plnil funkciu pracovného tábora a koncentračného strediska, z ktorého bolo na jar a v lete roku 1942 vypravených 5 transportov s celkovo 4 463 Židmi na nacistami okupované územie Poľska. Bol strážený príslušníkmi Hlinkovej gardy, od marca 1944 slovenskými žandármi, ktorí po vypuknutí Slovenského národného povstania otvorili brány a nechali uniknúť zvyšných väzňov. Mnoho z nich sa nakoniec zúčastnilo povstania.

Druhá Sereď[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytčí vagón, v ktorom transportovali Židov do koncentračného tábora Auschwitz

Po vypuknutí SNP sa premenil na hlavný koncentračný tábor pre druhú vlnu deportácií, riadený od septembra 1944 nemeckými jednotkami SS pod velením bratislavských Nemcov Franza Knollmayera a Josefa Häckela. Koncom septembra ich vystriedal Alois Brunner, ktorý mal mandát na „konečné vyriešenie židovskej otázky“ na Slovensku. Nový kontingent vojakov SS pokračoval v páchaní závažných zločinov proti väzňom, vrátane mučenia, znásilňovania a vraždenia. V samostatných častiach tábora boli uväznení vojaci slovenskej povstaleckej armády, partizáni a ľudia obvinení z podpory povstania. Brunner zorganizoval 11 vlakových transportov, ktoré deportovali väzňov do Osvienčimu, Sachsenhausenu, Ravensbrücku a Terezína. Posledný transport opustil Sereď 31. marca 1945 do Terezína, deň pred jeho oslobodením Červenou armádou. V tomto evakuačnom transporte boli odvezené a neskôr spálené aj dokumenty súvisiace s prevádzkou tábora.

Celkovo bolo v tábore internovaných približne 16 000 ľudí, z ktorých bola väčšina vyvraždená počas holokaustu.[4][5][6]

1945 – 2016[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne slúžil objekt bývalého tábora ako kasárne česko-slovenskej, neskôr slovenskej armády.[7]

Komplex piatich barakov bývalého tábora bol 12. mája 2009 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku pod evidenčným číslom 11604/1 – 6.[8]

Múzeum holokaustu bolo slávnostne otvorené 26. januára 2016 pri príležitosti nadchádzajúceho dňa pamiatky obetí holokaustu, za účasti prezidenta Andreja Kisku, premiéra Roberta Fica, predsedu NR SR Petra Pellegriniho, ministra kultúry Mareka Maďariča, českého premiéra Bohuslava Sobotku a podpredsedu Knesetu Jicchaka Vaknina. Na otvorení podal svedectvo preživší Naftali Fürst, v auditóriu sa nachádzalo viacero bývalých väzňov.

Expozície[upraviť | upraviť zdroj]

Expozície múzea sú umiestnené v piatich obnovených barakoch. Súčasťou múzea je stála expozícia, v ktorej sú uverejnené dobové dokumenty, fotografie a predmety viažuce sa k tragickému obdobiu riešenia židovskej otázky na Slovensku. Múzeum slúži aj ako vzdelávacie stredisko, ktoré ponúka výchovno‑vzdelávacie podujatia, semináre a školenia zamerané na oboznamovanie verejnosti so židovskou kultúrou. Cieľom týchto programov a podujatí je priblížiť život Židov na Slovensku a pomôcť pri získavaní základných vedomostí o židovskej komunite s prihliadnutím na obdobie holokaustu.[9]

  • Prvý barak približuje riešenie židovskej otázky na Slovensku od vyhlásenia autonómie v roku 1938 až po ukončenie druhej svetovej vojny. Je zameraná na propagandu, perzekúcie a prenasledovanie Židov na území Slovenska.
  • Druhý barak oboznamuje s pracovnými tábormi. Predstavuje informácie o nezachovaných táboroch v Novákoch, Vyhniach a stovkách malých stredísk nútenej práce, táborov a get pre Židov na Slovensku. Zameriava sa aj na Židov v tzv. 6. robotnom prápore a na perzekúcie, ktoré sa diali na našom území v období holokaustu, ako Kremnička a Nemecká. Súčasťou je i Pamätník – spomienková miestnosť, v ktorej si návštevník môže vypočuť mená deportovaných zo Slovenska.
  • Tretí barak mapuje prechod od pracovného tábora ku koncentračnému. Scénickou formou približuje život v uzavretom priestore, prácu v manufaktúrach.[10]
Výstava snímok rakúskeho fotografa Ericha Lessinga v piatom baraku
  • Piaty barak je viacúčelový. Slúži na dočasné výstavy, kultúrne podujatia, vzdelávacie semináre, či diskusie s preživšími. Zároveň sa využíva ako výučbová miestnosť. Témy vzdelávania vychádzajú z dobových materiálov a z výpovedí preživších, ktoré sú premietané v audiovizuálnej podobe. Cieľom vzdelávacích programov je predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a iným prejavom intolerancie v spoločnosti.[11][12][13][14]

Ukončiť projekt Stálej expozície Múzea holokaustu v Seredi sa zaviazala vláda vo svojom programovom vyhlásení. Hradený bol z rozpočtovej kapitoly Ministerstva kultúry SR a čiastočne Ministerstva financií SR. Rekonštrukcia budov a areálu pracovného tábora v Seredi prebiehala od roku 2009. Celková suma finančných prostriedkov na realizáciu celého projektu bola 7,5 mil. eur.

V januári 2020 sa začala premena budovy bývalej nemocnice v areáli múzea na depozitár SNM – Historického múzea.[15] Bol prevzatý 15. marca 2021[16] a v priebehu 2. polroka 2021 sa doň začali sťahovať prvé zbierkové predmety, dovedna približne 161 000.[17][18]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Organizačný poriadok Slovenského národného múzea [PDF online]. Slovenské národné múzeum, 2017-10-27, [cit. 2021-02-12]. Kapitola 14.7.5. Múzeum holokaustu so sídlom v Seredi, s. 56. Dostupné online.
  2. ↑ VIDEO: V Seredi slávnostne otvorili Múzeum holokaustu [online]. TASR, 2016-01-26, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online.
  3. ↑ 198/1941 Sl.z. Nariadenie zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov [PDF online]. 1941-09-09, [cit. 2021-03-04]. Kapitola HLAVA VII. Pracovná povinnosť a obmedzenie slobody osobnej, domovej a listového tajomstva., s. 6. Dostupné online.
  4. ↑ KORČOK, Martin. Posledný transport zo Slovenska, dňa 31. marca 1945 [online]. SNM, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online. Archivované 2021-01-25 z originálu.
  5. ↑ VIRTH, Marcel. Udalosti v Seredi spred 60 rokov [PDF online]. Mesto Sereď, 2004-09, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  6. ↑ HIMPÁNOVÁ, Monika. Prežila koncentračný tábor v Seredi, týfus i Terezín [online]. Petit Press, a. s., 2014-09-28, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  7. ↑ TÓTHOVÁ, Iveta. Vojenská posádka bola a je dodnes súčasťou histórie mesta Sereď [online]. SeredOnLine.sk, 2012-04-27, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  8. ↑ Register nehnuteľných NKP – číslo ÚZPF 11604 [online]. PÚ SR, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online.
  9. ↑ EUROFONDY POMÁHAJÚ NAŠEJ HISTÓRII [online]. Úrad vlády Slovenskej republiky, 2018, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  10. ↑ MIŠOVIČ, Henrich. Múzeum holokaustu: Nová expozícia v baraku č. 3 ukazuje, ako žili internovaní [online]. Zoznam, s. r. o., 2018-09-08, [cit. 2021-03-11]. Dostupné online.
  11. ↑ MIKULÍKOVÁ, Žaneta. Tábor pre Židov menia na múzeum holokaustu [online]. PEREX, a. s., 2016-01-26, [cit. 2021-03-11]. Dostupné online.
  12. ↑ KIČKOVÁ, Adriana. Baraky sú ako nemí svedkovia. O Múzeu holokaustu vyšiel sprievodca [online]. PEREX, a. s., 2021-01-03, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  13. ↑ Múzeum holokaustu v Seredi [online]. [Cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  14. ↑ BERÁNEK, Matej. Múzeum holokaustu v Seredi [PDF online]. FF PU v Prešove, 2017-02, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online.
  15. ↑ Výstavba nového depozitára SNM – Historického múzea v Seredi [online]. SNM, [cit. 2021-03-04]. Dostupné online. Archivované 2021-05-03 z originálu.
  16. ↑ Dnes prevzalo SNM - Historické múzeum novú budovu Depozitára v Seredi. Po skúšobnej prevádzke, kolaudácii, môže začať sťahovanie zbierok, ktoré bude trvať 12 mesiacov. [online]. SNM, 2021-03-15, [cit. 2022-05-04]. Dostupné online.
  17. ↑ Správa o činnosti a hospodárení za rok 2021 [online]. SNM, [cit. 2022-05-04]. Dostupné online.
  18. ↑ Sereď: Depozitár chce SNM do mesta začať sťahovať už v budúcom roku [online]. TASR, 2020-07-18, [cit. 2022-05-04]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KOLEKTÍV AUTOROV SNM – MŽK. Stála expozícia Múzea holokaustu – Sprievodca múzeom. [s.l.] : SNM – Múzeum židovskej kultúry, 2016.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Múzeum_holokaustu_v_Seredi&oldid=7785048“