Dušan Trančík

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dušan Trančík
Narodenie26. november 1946 (71 rokov)
Bratislava

Dušan Trančík (* 26. november 1946, Bratislava) je slovenský režisér hraných a dokumentárnych filmov. Väčšina jeho tvorby vznikala koncom sedemdesiatych a predovšetkým v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg v ateliéri filmovej a televíznej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.

Začiatky tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Dušan Trančík začínal po maturite ako filmový amatér v rôznych pomocných profesiách ako osvetľovač alebo asistent produkcie. V roku 1964 sa prihlásil na štúdium na pražskú FAMU, kde absolvoval katedru strihovej skladby. Toto štúdium ukončil v roku 1970 absolventským filmom Fotografovanie obyvateľov domu a stredometrážnym filmom Šibenica.

Už počas štúdií na FAMU sa dostal k práci v Štúdiu krátkych filmov, kde nakrútil viacero dokumentov (napr. Tryzna, Amulet, Vydýchnuť…). Od roku 1976 až do zániku Koliby bol jedným z najvýznamnejších režisérov v Štúdiu hranej tvorby. V roku 1976 debutoval celovečerným hraným filmom Koncert pre pozostalých. Film zobrazuje konfrontáciu životných postojov rodičov a detí. Scenár k filmu napísal Tibor Vichta. O dva roky neskôr znova so scenáristom Tiborom Vichtom nakrútil jeden z jeho najznámejších filmov – Víťaz. V boxerskom ringu sa oproti sebe ocitnú po rokoch dvaja dávni priatelia i športoví súperi – Vinco Moravec, ekonomický námestník s usporiadaným rodinným životom, na druhej strane Vlado Valhar, opravár pneumatík bez rodinného zázemia. Oproti sebe sa ocitajú dva úplne odlišné životné princípy.

80. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Osemdesiate roky patria k najplodnejším obdobiam Dušana Trančíka. V období osemdesiatych rokov natočil až sedem celovečerných filmov: Fénix (1981), Pavilón šeliem (1982), Štvrtý rozmer (1983), Iná láska (1985), Víkend za milión (1987), Sedem jednou ranou (1988), Mikola a Mikolko (1988).

Fénix[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh zo života profesionálnej športovkyne, pripravujúcej sa na olympijské hry, ktoré sú vrcholom jej kariéry. Kvôli kariére je ochotná obetovať aj dieťa, ktoré čaká – podstúpi interrupciu. Dušan Trančík v tomto filme kombinuje prvky dokumentu s poetickou štylizáciou.

Pavilón šeliem[upraviť | upraviť zdroj]

Proti tvrdému a surovému ošetrovateľovi šeliem v ZOO, ktorý despoticky ovláda nielen zvieratá ale aj ľudí, stojí jeho pomocník, zásadný odporca bezprávia a autoritatívneho správania. Na námete a scenári sa podieľal Ondrej Šulaj.

Štvrtý rozmer[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh o mladom učiteľovi, amatérskom astronómovi, žijúcom v malomeštiackej spoločnosti ovládanej konzumom. Scenár a námet napísal Jozef Puškáš.

Iná láska[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh medika Hradila, ktorého kvôli nelegálnemu potratu vyhodia zo školy. Medik sa vracia do dediny za ženou, ktorej potrat vykonal. Dedina predstavuje mikrovzorku celej spoločnosti – panoptikum bezútešnosti, kde sa nachádzajú len skrachovaní muži a ženy. Záverečná katarzia však chýba, kvôli zmene konca filmu.

Situácia po roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade Československa a zániku Koliby prestal byť Dušan Trančík činný v oblasti hranej filmovej tvorby. Po 1989 natočil ešte niekoľko dokumentov pre Febio, ale venoval sa hlavne iným činnostiam, ako samotná filmová tvorba. V rokoch 1994 – 1998 prednášal na filmovej škole v Zlíne. Od roku 1999 je profesorom na VŠMU v Bratislave, odbor Hraná réžia. V tomto období zastával mnoho funkcií, ako napríklad predseda a podpredseda Slovenského filmového zväzu, Asociácie slovenských filmových a televíznych režisérov a Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Je členom Európskej filmovej akadémie. V roku 2002 pôsobil ako generálny riaditeľ médií a audiovízie na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky.

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Vo filmoch Dušana Trančíka sa dá rozoznať jeho typický režijný rukopis. Využíva osobitú kamerovú štylizáciu (širokouhlý objektív, zrno, kontrasty), za ktorou je citeľný vplyv dokumentárnej tvorby. Skoro každý sujet v jeho filmoch je založený na princípe osudu jednotlivca v skorumpovanom prostredí. Filmy napriek tomu, že ich základom býva dobrý scenár, sú mnohokrát fragmentárne, čo môže pôsobiť rušivo. Trančík využíva mnohokrát nehercov a hovorový jazyk, aby film pôsobil čo najreálnejšie. Známa je jeho spolupráca s významnými slovenskými scenáristami ako Tibor Vichta alebo Jozef Puškáš.

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Hrané filmy
Dokumentárne filmy

Knižné zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • MACEK V., PAŠTÉKOVÁ J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997.
  • ŠMATLÁKOVÁ R., ŠMATLÁK M., Filmové profily. Bratislava: SFU, 2005.
  • ULMAN M., ULMAN P. Sprievodca klubovým filmom. Bratislava: ASFK, 2003.

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]