Preskočiť na obsah

Einsatzkommando 14

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Einsatzkommando 14
KrajinaNacistické Nemecko
Vznik30./31. august 1944 v Brne[1]
Nadradené jednotkyEinsatzgruppe H

Einsatzkommando 14 bola spolu s Einsatzkommandom 13 jadrom väčšej skupiny Einsatzgruppe H (celý nemecký názov: Einsatzgruppen der Sicherheitspolizei und des Sicherheitsdienstes) nemeckých policajných a bezpečnostných síl pôsobiacich na Slovenskom území v priebehu a po skončení Slovenského národného povstania.[1] Obe komandá boli založené v dňoch 30. až 31. augusta 1944 v Brne a na Slovensko boli vyslané v súvislosti s vypuknutím SNP, pričom sa stali zodpovedné za množstvo vojnových zločinov. Ich veliteľom bol SS-obersturmbannführer Josef Witiska, jemu podriadeným hlavným veliteľom Einsatzkommanda 14 bol SS-hauptsturmführer Georg Heuser[1].

Činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotky Einsatzgruppe H operovali na území Slovenska od septembra 1944.[2] Organické časti Einsatzgruppe H okrem Einstatykománd 13 a 14 tvorili: Sonderkommando 7a, Sonderkommando ZbV 15, Kommando ZbV 29 a od konca januára 1945 aj Kommando ZbV 27. Do pôsobnosti Kommanda ZbV 27 so sídlom v Prešove od septembra 1944 až do konca januára 1945 patrilo celé územie východného Slovenska. Po presune na stredné Slovensko (veliteľstvo v Žiline) pokračovalo komando vo svojej činnosti v novozriadených oporných bodoch v Ružomberku a Trstenej, ale výrazne sa podieľali aj na represiách v priestore Žilina – Čadca.[3] Spolupracujúcou protipartizánskou jednotkou bola Abwehrgruppe 218 (Edelweiss).

Sídlom štábu Einsatzkommanda 14 bola od októbra 1944 Banská Bystrica, kde bol za veliteľa určený SS-obersturmführer Kurt Deffner. Od novembra 1944 malo svoje dočasné oporné body aj v Novej Bani, Žarnovici a Krupine.[4] Do marca 1945 pôsobilo Einsatzkommando 14 v okresoch Banská Bystrica, Zvolen, Brezno nad Hronom, Banská Štiavnica, Kremnica, Dobšiná, Revúca, Hnúšťa, Lovinobaňa, Krupina, Modrý Kameň a Nová Baňa.[5] Veliteľ oporného bodu v Novej Bani (sídlo bolo v podnikovej vilke Pohronských sklární) a v Žarnovici, bol kriminálny tajomník SS-scharfuhrer Otto Mai (vo funkcii bol do 28. februára 1945).[4] Ďalší (neoverní) velitelia Einsatzkommando 14 boli:

  • sturmbannfuhrer dr. Hans JASKULSKI
  • untersturmfuhrer WINTER
  • sturmscharfuhrer Johann WEIN
  • obersturmfuhrer Johannes HOSSBACH
  • sturmscharfuhrer Walter KROGER
  • obersturmfuhrer Walter GROSS
  • untersturmfuhrer Hans PREYER
  • obersturmfuhrer Fritz RAMTHUN
  • scharfuhrer Anton KANDZIK
  • oberscharfuhrer Andreas INHOFER
  • scharfuhrer Maximilian Bayer 

Zločiny

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 23. 10. 1944 príslušníci tohto komanda z oporného bodu Baťovany (Partizánske) zavraždili 13 občanov z obce Velké Uherce v banskej štôlni, v priestore vojenského objektu v Zemianskych Kostolanoch. V snahe zahladiť vraždy, náložou zavalili vstup do štôlne.[4]
  • Vo Zvolene v novembri 1944 jednotka zavraždila 128 ľudí (z toho 36 žien a 6 detí), neskôr nájdených v 6 masových hroboch.[6]
  • Neskôr komando vraždilo aj v okresoch Prievidza, Svätý Kríž nad Hronom, Toplčany, Nitra, Zlaté Moravce a Hlohovec.[7]
  • V januári a februári 1945 príslušníci komanda vraždili pri Kováčovej, kde bolo po vojne odokrytých 8 masových hrobov so 105 obeťami.[6]
  • od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 pod velením Kurta Deffnera členovia Einsatzkommanda 14 spolu s príslušníkmi POHG povraždili v Kremničke najmenej 747 osôb.[8]
  • Jednotka spolupracovala s protipartizánskou jednotkou Abwehrgruppe 218 (Edelweiss), s ktorou sa podieľala na zajatí príslušníkov anglo-americkej styčnej misie na Vianoce 1944 na Veľkom boku. Spolu so slovenskými kolaborantmi a zradcami Einsatzkomando 14 zajalo 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci veliteľov povstania, generálov Viesta a Goliana.[9]  (V dome Jozefíny Rybárovej SD z Banskej Bystrice pod velením SS -hauptsturmführera Jenscha a za priamej asistencie SS - sturmscharführera Róberta Piecka.)
  • Podieľali sa na vraždách vlastencov, väzňov z Okresného súdu v Novej Bani, pri obciach Veľké Pole a Píla, v ktorých bývala nemecká menšina.Od 8. do 24. decembra 1944 zavraždili v tomto priestore bez vynesenia rozsudku 31 osôb, ktoré podozrievali z finančnej podpory Slovenského národného povstania, z organizovania zbrojnej výroby a pokračujúceho napomáhania partizánskeho hnutia. Pri obci Veľké Pole popravili 15 osôb, ktoré našli smrť v dvoch hromadných hroboch a pri obci Píla 16 osôb, ktoré zahrabali do štyroch masových hrobov. Medzi poslednými zavraždenými v Píle bol aj riaditeľ pivovaru vo Vyhniach Jaroslav Reiman a jeho ďalší spolupracovníci: František Pocta, Vojtech Kokeš, Karol Kršík a bývalý okresný policajný náčelník Vojtech Hanuliak.[4]
  • od 4. do 11. januára1945 príslušníci vykonali vraždy vo vápenke v Nemeckej, kde popravovali osoby ranou do tyla.[10] Ich mŕtve telá následne padali do pece vápenky. Presný počet obetí vraždenia v Nemeckej je v súčasnosti odhadovaný na približne 400.
  • 16. februára 1945 všetky domy obce Priechod vyrabovali a podpálili. Úplne zhorelo 166 domov aj s hospodárskymi staviskami, 7 zhorelo čiastočne. Pri pokuse hasiť oheň fašisti zastrelili Jána Chabadu a Michala Mlynarčíka. V katastri obce 11. marca 1945 nacisti usmrtili ďalších 7 obyvateľov Priechodu.

Nechvalne známym sa stali aj protipartizánske akcie, pri ktorých boli vypálené a vydrancované partizánske obce Kalište (18. marca 1945) a Baláže.[9] Jednotka zaživa upálila 9 občanov Kališťa priamo v ich domoch a 12 ranených partizánov v bunkri blízko obce. Ďalších 5 obyvateľov bolo zastrelených v obci a 19 blízko neďalekej Moštenice.[6]

Prehľad miest ďalších represálí

[upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam ďalších obcí postihnutých represáliami v stredoslovenskom kraji (bez presnej identifikácie dátumu, obetí a páchateľov): [11]

  • Banská Bystrica - Strelnica
  • Banská Bystrica - Zvolenské Nemce
  • Banská Štiavnica
  • Braväcovo
  • Brezno
  • Čierny Balog
  • Donovaly (a osady Bully, Polianka, Mistríky)
  • Harmanec
  • Hiadeľ
  • Horná Mičiná
  • Hronec
  • Ilija
  • Kalište
  • Lom nad Rimavicou
  • Ľubietová
  • Medzibrod
  • Moštenica
  • Motyčky (osady Štubňa a Jergaly)
  • Podkonice
  • Podhronský Bukovec
  • Poniky
  • Sihla
  • Slovenská Ľupča
  • Staré Hory (osady Turecká a Richtárová)
  • Strelníky (predtým Šajba)
  • Švermovo (predtým Telgárt)

Celkovo je jednotka Einsatzkommando 14 považovaná za najaktívnejšiu nacistickú represívnu zložku, ktorá zasiahla na Slovenskom území po skončení povstania.[12]

Einsatzkommando 14 bolo, podľa Jána Stanislava a Stanislava Mičeva na Slovensku zodpovedné za vraždu 2876 osôb.[13] Komando sa spomedzi jednotiek Einsatzgruppy H najvýraznejšie podieľalo na represáliách voči Rómom.[14]

Potrestanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Len veľmi málo členov Eisatzkommanda 14 bolo po vojne za svoje zločiny potrestaných. Veliteľ Einsatzgruppe H Josef Witiska bol zadržaný v americkej okupačnej zóne, pred plánovaným vydaním do Československa spáchal v roku 1946 samovraždu. Veliteľ Einsatzkommanda 14 Georg Heuser sa vyhýbal trestu až do roku 1959, keď bol prvýkrát zatknutý a začal s ním súdny proces v súvislosti so zločinmi, ktoré spáchal ešte v Sovietskom zväze. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia, podmienečne bol prepustený v roku 1969. Obvinenia v súvislosti so zločinmi spáchanými na Slovensku boli voči nemu vznesené nemeckou prokuratúrou až na konci 80. rokov, súdny proces s ním sa však začať už nestihol, keďže zomrel v roku 1989.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c Stanislav a Mičev 2002, s. 195
  2. ↑ Stanislav a Mičev 2002, s. 196
  3. ↑ Odboj a SNP [online]. [Cit. 2023-02-21]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c d Archív Múzea SNP Banská Bystrica: Fond IX, prír. č. S 110/85, zväzok'I, s. 107-108 a zväzok IV, s. 604-606., Fotoarchív Múzea SNP Banská Bystrica: č. n. 274/62. in HALAJ, D.: Fašistické represálie na Slovensku 1944 - 1945. Vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava roku 1990. ISBN 80-215-0063-8 Dostupná na http://www.szpb.sk/represa.htm. [online]. www.szpb.sk, [cit. 2017-11-05]. Dostupné online. Archivované 2015-09-24 z originálu.
  5. ↑ Stanislav a Mičev 2002, s. 204
  6. ↑ a b c Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 119-120
  7. ↑ Stanislav a Mičev 2002, s. 211
  8. ↑ Stanislav a Mičev 2002, s. 205
  9. ↑ a b Mičev, S. a kolektív, 2010, Slovenské národné povstanie 1944. Múzeum Slovenského národného povstania, Banská Bystrica, s. ?
  10. ↑ Stanislav a Mičev 2002, s. 206
  11. ↑ Nacistické represálie na Slovensku - Okres Banská Bystrica : Lidé a obce postižené nacistickou perzekucí v ČSR. Zdroj: Autor: Stanislav Mičev: Fašistické represálie na Slovensku , ISBN 80-215-0063-8. http://forum.valka.cz. Dostupné online [cit. 2017-11-05].
  12. ↑ Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 175
  13. ↑ Stanislav a Mičev 2002, s. 214
  14. ↑ Tancoš, Július; Lužica, René (2002), „Porraimos Cigánov na Slovensku“, Zatratení a zabudnutí (1. vyd.), Bratislava: Iris, str. 87, ISBN 80-89018-26-2 

Použitá literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Stanislav, Ján; Mičev, Stanislav (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, ISBN 80-85306-04-2 
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Einsatzkommando_14&oldid=7702223“