Emil Novotný

Emil Novotný
podplukovník generálneho štábu
Narodenie	7. september 1903 Ružomberok, Slovensko
Úmrtie	20. január 1988 (84 rokov) Nitra, Slovensko
Biografický portál

Emil Novotný (* 7. september 1903, Ružomberok – † 20. január 1988, Nitra) bol vojak, významný slovenský dôstojník z povolania, jeden z mála dôstojníkov generálneho štábu slovenskej armády v I. ČSR, príslušník česko-slovenskej a neskôr slovenskej armády, náčelník štábu poľnej armády v r. 1939, zástupca veliteľa Vzdušných síl, vojenský pedagóg a zástupca veliteľa slov. Vysokej vojennej školy, naposledy v hodnosti podplukovníka generálneho štábu. Bol účastníkom 2. svetovej vojny. Významne sa podieľal na vzniku a vybudovaní slov. brannej moci.

Životopis

Narodil sa v Ružomberku, bol slovenskej národnosti, rímskokatolíckeho vierovyznania. Vyrastal v skromných pomeroch, v rodine robotníka. Jeho otcom bol Ján Novotný, pochádzajúci pôvodne z Čiech a matkou Anna, rodená Drahuradová.

Mladosť

Po absolvovaní 6 tried ľudovej školy s vyučovacím jazykom maďarským študoval štyri ročníky na gymnáziu v Ružomberku, no neskôr pre nedostatok finančných prostriedkov musel prestúpiť na obchodnú akadémiu v Dolnom Kubíne, na ktorej po absolvovaní troch ročníkov v roku 1923 úspešne zmaturoval. Jazykovo bol nadaný, ovládal francúzsky, nemecký, ruský, maďarský a rumunský jazyk.

V roku 1923 bol riadne odvedený ako schopný výkonu vojenskej služby. Prejavil záujem stať sa dôstojníkom z povolania a po úspešne zvládnutých prijímacích skúškach sa stal dňom 1. 10. 1923 vojenských akademikom vo Vojenskej akadémii v Hraniciach, ako jeden z mála Slovákov. Na VA študoval dva roky s predurčením ako budúci dôstojník pechoty. VA úspešne ukončil dňa 15. 8. 1925, kedy bol z VA slávnostne vyradený a bol menovaný poručíkom pechoty.

Dôstojníkom československej armády

Ako čerstvý poručík pechoty bol premiestnený dňom 15. 8. 1925 k pešiemu pluku 4 „Prokopa Velikého“ v Hradci Králové, k jeho 6. poľnej rote ako veliteľ čaty. Od augusta 1925 do októbra 1926 absolvoval aplikačnú školu pre dôstojníkov pechoty z povolania v Miloviciach. Dňom 1. 10. 1929 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. V roku 1930 bol premiestnený k pešiemu pluku 11 „Františka Palackého“ v Písku, opäť ustanovený do funkcie veliteľa čaty u 6. poľnej roty. Ako schopný dôstojník okrem funkcie veliteľa čaty vykonával aj ďalšie zodpovedné funkcie, absolvoval rôzne odborné kurzy, pričom od októbra 1930 bol ustanovený stálym učiteľom na škole pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe 5. divízie.

Štúdium na Vysokej škole vojnovej v Prahe

Ako schopný a nadaný dôstojník sa rozhodol pre zvýšenie svojho vojensko-odborného vzdelania a podal si prihlášku na Vysokú školu vojnovú v Prahe. Na základe výborných výsledkov prijímacích skúšok bol na VVŠ prijatý a od 18. 6. 1932 sa stal študentom školy. V I. ročníku absolvoval stáže u útvarov viacerých druhov zbraní, v II. a III. ročníku VŠV absolvoval náročné teoretické štúdium. Počas štúdia na VŠV úspešne absolvoval kurz pre leteckých pozorovateľov zbraní pri Leteckom učilišti v Prostějove, po ukončení ktorého bol od 1. 10. 1934 menovaný leteckým pozorovateľom štábu, v roku 1934 bol taktiež povýšený do hodnosti kapitána pechoty. V lete 1935 úspešne ukončil štúdium na pražskej VŠV.

Služba u štábov vyšších veliteľstiev

Po absolvovaní VŠV bol pridelený k štábu 12. divízie v Užhorode a dňom 1. 10. 1935 bol menovaný poľným leteckým pozorovateľom štábu. Na štábe 12. divízie vykonával funkciu prednostu 2. (spravodajského) oddelenia, bol zaradený aj u ďalších oddelení. V júli 1936 bol preradený do kategórie dôstojníkov generálneho štábu. Od októbra 1936 do marca 1939 vykonával funkciu prideleného dôstojníka operačného oddelenia veliteľstva VII. zboru v Banskej Bystrici. V roku 1937 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána generálneho štábu. V rámci všeobecnej mobilizácie československej armády v roku 1938 vykonával funkciu prednostu 2. (spravodajského) oddelenia štábu VII. zboru „Hurban“ so stanoviskom veliteľa vo Vrábľoch. Vo výkone tejto funkcie sa počas mobilizácie veľmi dobre osvedčil. Od januára do marca 1939 vykonával funkciu pridelenca pražského MNO pri Krajinskej vláde Karpatskej Ukrajiny (pôvodný názov Podkarpatská Rus) v Chuste. S divíziou sa zúčastnil ústupových bojov, keď proti nej útočila maďarská armáda pri obsadzovaní Karpatskej Ukrajiny dňa 14. 3. 1939 a v nasledujúcich dňoch.

Dôstojníkom slovenskej armády

Po rozpade ČSR a vzniku Slovenského štátu dňa 14. 3. 1939 sa stal príslušníkom slovenskej armády. Po reorganizácii slovenskej armády bol v máji 1939 premiestnený k MNO a bol menovaný do funkcie podnáčelníka štábu HVV. V máji 1939 bol povýšený do hodnosti majora generálneho štábu. Zúčastnil sa ťaženia slovenskej armády proti Poľsku v dobe od 28. 8. do 8. 10. 1939, kedy vykonával funkciu náčelníka štábu poľnej armády „Bernolák“. Aj tu sa veľmi dobre osvedčil.
Vo februári 1940 bol ustanovený zástupcom veliteľa Vysokej vojennej školy v Bratislave, no zakrátko bol vymenovaný vojenským atašé v Rumunsku. V Rumunsku pobudol len krátko, od októbra 1940 do júla 1942 vykonával funkciu náčelníka štábu veliteľstva Vzdušných zbraní v Trenčíne, zároveň vykonával aj funkciu zástupcu šéfa Vzdušného úradu. V novembri 1940 bol povýšený do hodnosti podplukovníka generálneho štábu.

Na frontoch 2. svetovej vojny a v zázemí

Od júna 1941 sa zúčastnil ťaženia slovenskej armády proti ZSSR ako náčelník štábu operačného veliteľstva Vzdušných zbraní „LIPA“. Neskôr v novovytvorenom štábe VZ „VIKTOR II“ vykonával funkciu náčelníka štábu a zástupcu veliteľa VZ. Na Slovensko sa vrátil 28. 10. 1941. Po návrate z frontu znovu vykonával funkciu náčelníka štábu VVZ v Trenčíne. V júli 1942 bol opätovne poslaný do poľa, k Rýchlej divízii ako jej náčelník štábu. Tu zotrval až do 11. 12. 1942. S RD sa zúčastnil ťažkých bojov na Kaukaze a bojov o Rostov. Po návrate z poľa už nebol ustanovený do funkcie zodpovedajúcej jeho vzdelaniu a hodnosti z dôvodu nezhôd s najvyššími armádnymi predstaviteľmi, predovšetkým ministrom NO generálom I. triedy Ferdinandom Čatlošom a generálom II. triedy Augustínom Malárom. Napriek tomu, že bol erudovaným a skúseným starším dôstojníkom generálneho štábu s frontovými skúsenosťami, bol po premiestnení k MNO od marca 1943 ustanovený do podradnej funkcie prednostu Vojenského dopravného úradu a šéfa Civilnej protileteckej ochrany.

Koniec vojenskej služby

Keďže pplk. gšt. E. Novotný nevidel v armáde svoju ďalšiu perspektívu, požiadal ešte v roku 1943 o superarbitračné konanie zo zdravotných dôvodov, pre vážne zdravotné problémy so sluchom v dôsledku lietania. Nakoniec bol komisiou superarbitrovaný ako neschopný vojenskej služby, bol prepustený z vojenskej činnej služby a preložený do výslužby. Už ako civilista pracoval ako administratívny riaditeľ v leteckej továrni v Trenčianskych Biskupiciach až do novembra 1944. Po začatí SNP podával povstaleckým jednotkám potrebné informácie a inú pomoc. Samotného SNP sa nemohol zúčastniť pre zlý zdravotný stav. Napriek tomu, že bol už vyše roka penzionovaný, po potlačení SNP bol bratislavskou vládou ako pplk. gšt. v. v. dňom 1. 3. 1945 dočasne povolaný do vojenskej činnej služby počas brannej pohotovosti štátu a zároveň bol ustanovený veliteľom Civilnej protileteckej ochrany so sídlom veliteľstva v Bratislave. Z tejto funkcie však krátko na to, po mesiaci dezertoval.

V civilnom živote

Od novembra roku 1946 bol zamestnaný ako riaditeľ ČSA v Prahe. Na funkcii riaditeľa ČSA zotrval až do októbra 1948, kedy bol odvolaný v rámci čistiek nového komunistického režimu, ktorý sa začal zbavovať tzv. „nepriateľov režimu“ zaradených v štátnych službách. Ešte počas činnosti v ČSA bol v roku 1947 nakrátko povolaný do činnej služby v československej armáde, ako pplk. gšt., no následne bol zo zdravotných dôvodov opätovne preložený do výslužby.
V nasledujúcich rokoch vymenil viacero povolaní. V rokoch 1949 až 1951 pracoval ako úradník v Matici Slovenskej v Martine, v rokoch 1951 až 1953 ako úradník v Investičnej banke v Žiline, neskôr pracoval v ďalších podnikoch ako úradník alebo skladník. V roku 1956 bol prepustený z politických dôvodov zo zamestnania v spoločnosti Geologický prieskum v Turčianskych Tepliciach a viackrát vyšetrovaný pre službu v slovenskej armáde. Neskôr pracoval ako robotník v celulózke v rodnom Ružomberku.

Vyznamenania

• 1939 – slov. Vyznamenanie za hrdinstvo II. stupňa
• 1940 – slov. letecký odznak Slovenského aeroklubu a Hlinkovej leteckej gardy,
• 1940 – slov. Pamätná medaila za obranu Slovenska so štítkom „Javorina“
• 1940 – rum. letecký odznak,
• 1940 – nem. Železný kríž II.triedy (das Eiserne Kreuz II. Klasse)
• 1942 – chorv. letecký odznak,
• 1942 – slov. Vyznamenanie za hrdinstvo III. stupňa
• 1942 – rum. pozorovateľský let. odznak,
• 1942 – nem. Železný kríž I.triedy (das Eiserne Kreuz I. Klasse)
• 1943 – rum. rad Rumunskej koruny III. triedy s mečmi za vojnové zásluhy,
• 1943 – nem. Záslužný kríž Radu Nemeckého orla I. triedy s mečmi.

Literatúra

• BAKA, Igor. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939-1940. Bratislava: VHÚ, 2010;
• CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska. V. zväzok. 1939-1945. Bratislava: Magnet press Slovakia, 2008,
• CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava: VHÚ, 2013,
• ČAPLOVIČ, Miloslav. Postavenie a profesionálny rast slovenských dôstojníkov v československej armáde 1920-1939. In: Vojenská osveta 2006. s. 58-68,
• HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna – ČAPLOVIČ, Miloslav. Vojenské dejiny Slovenska 1914-1939. IV. zväzok. Bratislava: MO SR, 1999,
• KATREBA, Zoltán. Poznámky k vojenským opatreniam Slovenskej republiky pred vypuknutím vojny so Sovietskym zväzom. In: CSÉFALVAY, František – PÚČIK, Miloslav (ed.). Slovensko a druhá svetová vojna. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Bratislave 29.-31.5.2000 organizovanej VHÚ a HÚ SAV. Bratislava: MO SR, 2000. s. 226- 233,
• KORČEK Ján. Slovenská republika 1943 – 1945. Bratislava: MO SR, 1999,
• LACKO, Martin. Proti Poľsku. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Bratislava: ÚPN, 2007,
• KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1942. I. časť. In: Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 3, s. 85-106,
• SEGEŠ, Vladimír a kol. Slovensko. Vojenská kronika. Bratislava: Perfekt, 2007,
• ŠUMICHRAST, Peter. Správa o továrni na dopravné prostriedky v Trenčianskych Biskupiciach (1945).In: Vojenská história, roč.13, 2009, č. 3. s 77- 95,
• ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2 diel. Bratislava: Magnet press Slovakia, 2000,
• ŠUMICHRAST Peter. Vznik a počiatky vojenského letectva za prvej Slovenskej republiky. str. 191-198. In: SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (ed.). Miles Semper Honestus. Zborník štúdií vydaný pri príležitosti životného jubilea Vojtecha Dangla. Bratislava: VHÚ, 2007,
• Vojenský historický ústav – Vojenský historický archív Bratislava,
• Vojenský ústřední archiv – Vojenský historický archiv Praha.