Preskočiť na obsah

Epigrafia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Epigrafia (menej vhodne[1] epigrafika) je historická veda, ktorá sa zaoberá nápismi na rozličných materiáloch pochádzajúcich z rozličných období (obvykle do roku 1650 alebo maximálne 1800). Dokumentuje, analyzuje a sprístupňuje historické nápisy z hľadiska ich formy aj obsahu.

Epigrafia sa považuje za jednu z pomocných vied historických, no v súčasnosti sa chápe aj ako samostatná historická veda s vlastným predmetom výskumu, vlastnými metódami a cieľmi. Spolupracuje s paleografiou ako všeobecnou vedou o písme, filologickými vedami (náuka o jazyku/jazykoch / filológia), chronológiou, históriou, ikonografiou a ďalšími vednými disciplínami.

Nápisy sa objavujú takmer súčasne s vynájdením písma v najstarších štátoch na Blízkom Východe (Sumeri, Mezopotámia), Egypte, v Malej Ázii (Chetiti), v mínojskej civilizácii (Kréta) a mykénskej civilizácii (staroveké Grécko, Kréta). V týchto kultúrach sa však nápismi zaoberajú predovšetkým jednotlivé historické vedy – asýriológia, egyptológia, chetitológia, mykénológia). Najväčší rozsah nadobudlo písanie nápisov v antickom Grécku a Ríme. V tejto situácii sa epigrafia konštituovala ako samostatná vedná disciplína v rámci vied o antickom staroveku. Mladším nápisom (stredoveké a ranonovoveké) sa bádatelia začali venovať viac až v 20. storočí.

Latinská epigrafia

[upraviť | upraviť zdroj]

Latinské nápisy z územia Rímskej ríše sa zbierali už v antike a začiatkom stredoveku. V období renesancie sa naplno prejavil záujem o nápisy a vytvárali sa prvé vedecké zbierky nápisov (Cyriacus z Ankony, Petrarca). Epigrafia ako veda sa začala konštituovať v polovici 19. storočia a za zakladateľa latinskej epigrafie sa pokladá nemecký bádateľ Theodor Momsen. Počas svojho štipendijného pobytu po skončení štúdia na vysokej škole strávil dva roky v Neapolskom kráľovstve, kde zozbieral asi 7000 nápisov. Po návrate do Nemecka vypracoval projekt zbierky latinských nápisov z celého územia Rímskej ríše - Corpus inscriptionum Latinarum (skrátene CIL - Súpis latinských nápisov), ktorý začala vydávať Pruská akadémia vied a vychádza prakticky dodnes. Theodor Mommsen osobne pripravil na vydanie niekoľko prvých zväzkov (jednotlivé zväzky majú formát A3 a delia sa na menšie časti; doteraz bolo vydaných asi 100 zväzkov). Nápisy sú v jednotlivých zväzkoch radené geograficky podľa jednotlivých rímskych provincií, dejín Slovenska sa týka predovšetkým zv. III - Pannonia a balkánske provincie).

V súčasnosti sa vydávajú revidované nápisy podľa rôznych kritérií:

  • geograficky – buď podľa jednotlivých štátov, provincií, menších regiónov alebo dokonca nápisy nájdené na území jednotlivých miest
  • chronologicky – napr. nápisy z obdobia Rímskej republiky, nápisy z obdobia vlády jednotlivých cisárov, kresťanské nápisy
  • vecne – napr. nápisy týkajúce sa jednotlivých légií, nápisy na verejných budovách, texty na domácom riade, značky na tehlách a pod.
  • individuálne – samostatne sa vydávajú niektoré významné nápisy – napr. Monumentum Ancyranum (činy božského Augusta), Diocletianov edikt o maximálnyh cenách a pod.

Latinské nápisy sa nachádzajú na najrôznejšom materiáli. Najstarší latinský nápis majuskulným písmom (archaická kapitála) sa nachádza na Zlatej spone z Praeneste zo 7. storočia pred Kr. a na tzv. Čiernom Romulov kameň (lapis niger Romuli) zo 6. storočia pred Kr. Zákon dvanástich tabúľ boli pôvodne vyryté do bronzových dosiek, podobne na kovových doskách sa nachádzajú vojenské diplomy. Ďalšie nápisy boli ryté alebo tesané do pieskovca, od konca republiky sa hojne používal mramor. Značky jednotlivých rímskych légií sa nachádzajú na pálených tehlách, podobne nachádzame kolky - značky výrobcov - aj na keramike. Často sa nachádzajú texty (vlastnícke značky alebo značky výrobcov) na kovovom riade alebo predmetoch každodenného používania.

Latinské nápisy sú dôležitým prameňom pre poznanie vývoja latinského písma a jazyka, ale sú často aj zdrojom unikátnych informácií o udalostiach, miestach či ľuďoch. V antickom období sa používala pre nápisy najmä kapitála. Tá pretrvala aj na mladších nápisoch (do 12. stor.), hoci sa infiltrovala aj o niektoré znaky iných druhov latinského písma (najmä unciály). V ranej gotike (13. stor. a 1. pol. 14. stor.) sa tvary gotickej majuskuly inšpirovali najmä unciálou. Po polovici 14. storočia začali postupne dominovať nápisy zhotovené gotickou minuskulou. Tá prevládala aj počas 15. storočia. Pod vplyvom humanizmu a renesancie sa začali meniť aj tvary písma používaného na Apeninskom polostrove a v južnom Francúzsku (goticko-humanistické písma, neskôr humanistické - ktoré sa vracajú k tvarom antickej kapitály). Od 16. storočia sa latinské nápisy písali v strednej Európe obvykle kapitálou, nápisy v ľudových jazykoch (napr. nemčine, češtine či slovakizovanej češtine) sa písali najmä fraktúrou. Jednotlivé slová v nápisoch bývajú, ale aj nemusia byť, oddelené osobitnými značkami (napr. bodkami). Osobitný typ nápisov predstavujú sgrafitá.Sgrafitá boli tvorené vyškrabávaním do nástennej omietky.Boli nájdené na stenách domov v Pompejach.Zachovali sa vďaka tomu, že pri výbuchu Vezuvu v roku 79 po Kr. bolo mesto zasypané popolom, takže sa zachovali domy až po strechu a na stenách domov sa nachádzajú rozličné volebné, reklamné alebo iné nápisy, vyryté napr. klincami do omietok domov. Nástenné nápisy maľované štetcom a farbou boli tzv. dipinté.

Typy nápisov

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa obsahu nápisov ich môžeme rozdeliť do najrozličnejších skupín:

  • štátne dokumenty – napr. Zákony XII tabúľ, uznesenia senátu (senatus consultum de Bacchanalibus z roku 186 pred Kr.), Diocletianov edikt o maximálnych cenách, zákony jednotlivých miest (najmä v Hispánii - lex Irnitana);
  • nápisy na významných stavbách – obsahujú často údaje o tom, kto a kedy ich postavil, prípadne kedy boli opravované
  • vojenské diplomy – obsahujú prepúšťacie dekréty pre príslušníkov jednotlivých vojenských jednotiek
  • nápisy vojenských osobností – vojakov a dôstojníkov s uvedením, v ktorej jednotke slúžili, takže je možné rekonštruovať presuny alebo pobyt jednotlivých légií a menších častí vojska na určitom mieste;
  • sakrálne nápisy – venované najrozličnejším bohom, uctievaným v Rímskej ríši (aj kresťanské);
  • míľniky – na jednotlivých cestách, označujú vzdialenosti od príslušného bodu k najbližšiemu mestu. Veľmi často ich dali postaviť cisári, pričom je na míľnikoch uvedená napr. titulatúra konkrétneho panovníka;
  • náhrobné pomníky – asi najčastejšie, stavali ich rodinní príslušníci alebo priatelia zomrelým. Dôležité sú najmä nápisy významných i menej významných osobností s uvedením ich úradnej kariéry (cursus honorum);
  • kuriozity – napr. v Egypte sa pri Veľkej sfinge (ale aj na nej) našli desiatky nápisov o tom, že si ich prišli pozrieť ľudia z rôznych častí Rímskej ríše; časté a obľúbené boli nápisy vo forme veršov (carmina epigrafica)

Najstaršie grécke a rímske nápisy

[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie grécke nápisy pochádzajú z mykénskej doby a boli rozšírené v materskom Grécku i na Kréte, ktorú okolo roku 1450 pred Kr. ovládli achájski Gréci. Boli písané v lineárnom písme B a obsahujú hospodárske záznamy vtedajších mestských štátov. Zachovalo sa dodnes asi 5000 hlinených tabuliek. Po zániku mykénskej kultúry sa v Grécku písmo nepoužívalo, opäť sa objavilo až v polovici 8. storočia pred Kr. Nové písmo prevzali Gréci z Blízkeho východu (fenické hláskové písmo), ktoré si čiastočne prispôsobili svojim potrebám (znaky pre samohlásky). Nové písmo sa veľmi rýchlo rozšírilo v celom vtedajšom gréckom svete – nielen v materskom Grécku, ale aj v Itálii (ostrov Pithekúsai, Neapol), Malej Ázii a všade tam, kde vznikli grécke kolónie.

V Itálii sa znalosť písma rozšírila z Grécka cez Etruskov, ktorí používali grécku abecedu, ale ich texty sú väčšinou nezrozumiteľné, pretože sa doteraz nepodarilo v úplnosti rozlúštiť etruský jazyk. Od Etruskov prevzali grécku abecedu, upravenú na latinku Rimania, ale aj ostatné kmene, ktoré súdlili v Itálii - Faliskovia, Umbrovia, Samniti, Sabíni. Za najstarší latinský nápis sa pokladá Lapis niger (Čierny kameň), ktorý by mal údajne označovať miesto Romulovho hrobu, resp. jeho odchodu zo života. Známa je aj zlatá spona z Praeneste, na ktorej je text Manios med fefaked Numerior (Manius ma urobil pre Numesia). V období republiky sa nachádza pomerne málo nápisov, ale v cisárskom období produkcia nápisov značne vzrástla. Dnes sa odhaduje asi 200 000 - 300 000 nápisov, pričom každý rok sa nájde asi 1 500 ďalších nápisov alebo ich fragmentov. Latinské nápisy sa nachádzajú na území všetkých rímskych provincií, ale aj za hranicami Rímskeho impéria (v tzv. barbariku - napr. na Slovensku). Latinské nápisy sú dôležitým prameňom pre poznanie najrôznejších stránok života obyvateľov Rímskej ríše - hospodárske, politické, sociálne, rodinné, náboženské, kultúrne.

Najstaršie rímske nápisy na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko sa v 1. – 4. storočí po Kr. dostalo do priameho susedstva Rímskej ríše (dokonca menšia časť - bratislavská časť Rusovce boli jeho súčasťou), preto sa tu šírili vplyvy rímsko-provinčnej kultúry, medzi ktoré patrili aj latinské nápisy. Na Slovensku je známych v súčasnosti viac ako sto nápisov, ale väčšina z nich pochádza spoza Dunaja, z bývalej provincie Panónie. Dlho sa za jediný pôvodný nápis, ktorý vznikol na území Slovenska pokladal nápis na Trenčianskej skale.

Po rozsiahlych archeologických výskumoch v Rusovciach (antická Gerulata) boli objavené desaitky nápisov, ktoré vznikli ako dôsledok rímskeho osídlenia a pôsobenia rímskej vojenskej jednotky v Gerulate.

V roku 1982 bola v Boldogu, v miestnom kostolíku objavená náhrobná stéla rímskeho vojaka Q. Attilia Prima, ktorá pochádza asi z 80. rokov 1. storočia po Kr. Pravdepodobne tu bola použitá sekundárne a pochádza z južného brehu Dunaja. V súčasnosti je to pravdepodobne najstarší rímsky nápis na území Slovenska. Obsahuje údaje o rímskom vojakovi, ktorý slúžil na podunajskej hranici, po skončení vojenskej služby sa tu usadil ako veterán a obchodoval s kmeňmi za Dunajom, prípadne slúžil ako tlmočník pri kontaktoch s nimi.

V roku 1954 bola v alžírskom meste Zama (ant. Diana Veteranorum) objavený nápis M. Valeria Maximiana, ktorý pochádzal z pannónskeho mesta Poetovio (dn. Ptuj v Slovinsku). Slúžil počas markomanských vojen, bol trikrát správcom provincií a nakoniec skončil svoj život v Afrike, kde mu miestni obyvatelia postavili sochu na podstavci, na ktorom bola opísaná jeho vojenská kariéra.

Stredoveké a novoveké nápisy

[upraviť | upraviť zdroj]

Stredovekej a novovekej epigrafii sa bádatelia začali venovať neskôr, pričom iniciatívu v Európe vyvinuli najmä vedci z Nemecka a Rakúska (projekt Deutsche Inschriften od 1934). Po vojne sa postantickým nápisom začali venovať aj vo Francúzsku a Švajčiarsku, z východného bloku hrali prím poľskí bádatelia. Na začiatku tretieho milénia už existujú projekty katalogizujúce stredoveké a (rano)novoveké nápisy už vo väčšine európskych štátov. Aj na Slovensku sa robia už prvé súpisy nápisov podľa historických šľachtických stolíc (vyšiel katalóg šarišských nápisov, v tlači sú nitrianske, v príprave spišské). Obsahovo sa nápisy rozširujú na ďalšie predmety, napr. na delách a chladných i palných zbraniach, na zvonoch (tými sa zaoberá osobitná vedná disciplína – kampanológia), rozšírené sú náhrobky významných osobností, ktoré sú uložené najmä v kostoloch alebo zamurované na ich vonkajších múroch. Podobne ako v staroveku, aj v stredoveku a novoveku sú časté nápisy na verejných i náboženských stavbách (často sú spojené s tzv. chronogramom - niektoré písmená sú zvýraznené ako rímske číslice a po ich sčítaní uvádzajú letopočet, kedy bola príslušná stavba postavená), ale aj na drobných úžitkových predmetoch. Osobitný charakter majú pamätné tabule, ktoré vznikajú (často po dlhom odstupe) na pamiatku určitých osôb, udalostí alebo javov. Veľmi často sa vyskytujú texty (a nielen podpisy umelcov) na obrazoch, keď uvádzajú meno zobrazovaného alebo jeho životnú kariéru.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ŠEDIVÝ, Juraj a kol. Latinská epigrafia : dejiny a metodika výskumu historických nápisov zo Slovenska. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2014. 264 s. ISBN 978-80-223-3776-2. S. 66.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • VIDMAN, Ladislav. Psáno do kamene - antická epigrafie. Praha : Academia, 1975. 184 s.
  • ČEŠKA, Josef; HOŠEK, Radislav. Inscriptiones Pannoniae Superioris in Slovacia Transdanubiana asservatae. Brno : Universitas Purkynianae Brunensis, 1967. 125 s.
  • HOŠEK, Radislav. Tituli Latini Pannoniae Superioris annis 1967-1982 in Slovacia reperti. Praha : Univerzita Karlova, 1984. 163 s.
  • ŽÁK MATYASOWSZKY, František. Antické nápisné pamiatky na území Slovenska. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2003. 142 s. ISBN 80-8050-588-8.
  • ŠEDIVÝ, Juraj a kol. Latinská epigrafia : dejiny a metodika výskumu historických nápisov zo Slovenska. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2014. 264 s. ISBN 978-80-223-3776-2.
  • ŠEDIVÝ, Juraj. Historické nápisy a ich nosiče. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2018. 383 s. ISBN 978-80-223-4703-7.