Havária raketoplánu Columbia
Havária raketoplánu Columbia bola havária, ktorá nastala 1. februára 2003 v závere vedeckej misie STS-107. Bola už druhou haváriou raketoplánu. Na rozdiel od tragédie raketoplánu Challenger, nastala havária Columbie nie pri štarte, ale pri jej pristávaní, v okamihu, keď už do bezpečného pristátia ostávalo iba 16 minút. Stroj sa rozpadol vo výške 63 kilometrov nad štátom Texas pri rýchlosti 5,5 km/s. Zahynulo všetkých sedem členov posádky.
Posádka
Posádka raketoplánu Columbia bola vymenovaná už v roku 2000. Členovia posádky boli:
- Richard D. Husband (veliteľ)
- William C. McCool (pilot)
- David M. Brown (prvý letový špecialista)
- Kalpana Chawlaová (druhý letový špecialista)
- Michael P. Anderson (tretí letový špecialista)
- Laurel B. Clarková (štvrtý letový špecialista)
- Ilan Ramon (palubný špecialista, Izrael) Ilan Ramon bol vôbec prvý izraelský astronaut vo vesmíre. Aj z tohoto dôvodu sa spočiatku predpokladalo, že havária bola teroristický útok - táto možnosť však bola pomerne rýchlo vylúčená.
Priebeh misie až do začiatku pristávania - pozri STS-107.
Pristávanie a havária
Pristátie raketoplánu Columbia pri vedeckej misii STS-107 zameranej na výskum mikrogravitácie bolo plánované na 1. februára 2003. 31. januára bolo zahájené ukončovanie pokusov a upratovanie na palube družicového stupňa raketoplánu aj v laboratóriu Spacehab. 1. februára 2003 okolo 6:40 UT ukončila odpočinok červená zmena, ktorú tvorili Chawlaová, Husband, Clarková a Ramon. Posádka sa totiž kvôli efektívnejšiemu využitiu času delila na dve zmeny: Modrú a červenú. Obidve zmeny okolo 08:49 UT zahájili prípravy na pristávací manéver. Prebehli posledné kontroly (čerpadlá APU, funkcia elevónov a kormidla, skúšobný zážih RCS motorov) a o 13:10:39 UT bolo spustené prvé z troch čerpadiel hydrauliky. O 14:03 SEČ zahájila nič netušiaca posádka pristávací manéver. S dosadnutím stroja na pristávaciu dráhu Kennedyho kozmického strediska sa počítalo o 15:16 SEČ. Raketoplán bol otočený motormi dopredu a o 14: 15: 30 bol prevedený stopäťdesiatosemsekundový zážih motorov OMS. Potom piloti otočili Columbiu späť do pôvodnej polohy, čiže „nosom“ dopredu. Z blokov FRCS boli vypustené zvyšky pohonných hmôt, boli spustené ďalšie dve hydraulické čerpadlá a motory SSME boli pripravené pre vstup do atmosféry. Raketoplán vstúpil do vrchných vrstiev zemskej atmosféry, kde ho začala postupne obklopovať žeravá plazma. Táto plazma s teplotou presahujúcou 1000°C vzniká trením riedkych vrstiev vzduchu o povrch raketoplánu. Raketoplán (presnejšie orbiter) je však proti nej chránený vrstvou izolačných doštičiek. Za oficiálny čas vstupu do atmosféry sa považuje čas 14:44 SEČ. Zatiaľ všetko prebiehalo podľa plánu.
O 14:49 Columbia zahájila pravotočivú otáčku - manéver na zníženie rýchlosti. V čase 14:49 niekoľko čidiel zaregistrovalo slabý nárast teploty. O 14:52 zaregistrovali mierny nárast teploty aj čidlá v hydraulickom systéme bŕzd ľavého podvozku. V nasledujúcich chvíľach došlo k strate údajov z čidiel. Teplota rástla v celom krídle a v celej podvozkovej šachte. Tieto údaje riadiace stredisko zaregistrovalo, ale nevenovalo im zvláštnu pozornosť. Potom došlo k strate údajov o tlaku aj v pneumatikách ľavého podvozku. Táto skutočnosť už mohla znamenať vážnu závadu, stále však mohlo ísť len o poruchu komunikácie. Riadiace stredisko si to však chcelo overiť: „Columbia, tu je Houston,“ povedal capcom riadiaceho strediska Charles Hobaugh, „pozeráme sa tu na hodnoty tlaku v pneumatikách a posledné sme nedostali.“
"Rozumiem..." stihol ešte povedať veliteľ Rick Husband a vyslovil ešte začiatok ďalšieho slova. Akého, to sa už nikto nikdy nedozvedel, pretože v tej chvíli bolo s raketoplánom prerušené všetko spojenie. O niekoľko sekúnd sa stroj podľa radarových hlásení rozpadol. Tesne pred rozpadom došlo k odtrhnutiu ľavého krídla. V okamihu rozpadu sa Columbia nachádzala vo výške 63 kilometrov a pohybovala sa rýchlosťou 5,5 km/s. V trase raketoplánu naďalej leteli už len žeravé trosky, ktoré sa rozptýlili a dopadli na územie troch amerických štátov, najviac však na Texas. Trosky dopadali do eliptickej oblasti s rozmermi približne 500×100 km. O 15:12:55 UT dal riaditeľ letu L. Cain príkaz na uzamknutie riadiaceho strediska, čo je opatrenie nevyhnutné pre zachovanie údajov a neskôr vyšetrovanie príčin nehody raketoplánu. Stalo sa tak necelé tri minúty pred časom plánovaného dosadnutia Columbie na pristávaciu dráhu. Pracovníci NASA začali pomaly odvádzať príbuzných a známych posádky z návštevníckej galérie hlavnej sály riadiaceho strediska. V tom čase sedel otec Ilana Ramona, Elizer Wolfermann v televíznom štúdiu. Priamy prenos prerušila správa izraelského reportéra z Kennedyho vesmírneho strediska o prerušení spojenia s Columbiou. Elizera Wolfermanna ohľaduplne odviedli do vedľajšej miestnosti. Neskôr o tomto okamihu hovoril: " Ešte som veril. Tej nádeje som sa držal všetkými silami. Ilan predsa veľmi často lietal bez spojenia so Zemou." Okamžite sa rozbehli záchranné akcie. V zázrak dúfali Spojené štáty, Izrael aj India (rodná krajina Kalpany Chawlaovej). Nikto zo sedemčlennej posádky však neprežil. O 17:00: Kennedyho vesmírne stredisko spúšťa vlajky na pol žrde. O 20:05 prezident George W. Bush oznámil: “Columbia je stratená nikto neprežil.” V USA zavládol smútok. Tisíce ľudí nosili kvety k miestam, kde sa našli trosky. Napriek tomu si však rodiny a priatelia astronautov želali, aby lety do vesmíru pokračovali. “Chceme, aby vesmírne misie pokračovali. Nechceme, aby títo ľudia zomreli zbytočne.” Povedala matka astronauta Davida Browna. Podľa jej slov by si pokračovanie letov želal aj jej syn: “Keď sa ho raz brat Dough pýtal: David, a čo keď zomrieš? David odpovedal: Program napriek tomu musí bežať ďalej”. Audrey McCoolová, matka pilota Williama C. McCoola uviedla: "Chceme, aby kozmické misie neprestali. Sedem životov by nemalo vyhasnúť nadarmo." Brat Ilana Ramona pred novinármi povedal: "Pre Ilana to bolo splnenie sna. Chcel som, aby vedel, že som na neho pyšný. Áno, pyšný je to správne slovo." V Iraku však haváriu považovali za dôvod na radosť: “Allah chcel ukázať, že jeho moc je väčšia než moc Američanov. Pletú sa do záležitostí našej krajiny, ale Allah nás mstí. “ Abdal Džabbar Kurajší, zamestnanec vlády Iraku.
Osud trosiek
NASA vydala varovanie, aby sa občania nedotýkali nájdených trosiek. Mohli by byť totiž toxické, hlavne kvôli možnému obsahu paliva - hydrazínu, ktoré je prudko jedovaté. Niekoľko ľudí muselo vyhľadať lekárske ošetrenie, našťastie prevažne z preventívnych dôvodov. Niektorí Američania začali trosky zbierať, či si ich už chceli nechať ako suveníry, alebo ich predať. Na internete sa objavila ponuka úlomkov, pričom aukčná cena niektorých z nich sa vyšplhala na viac než 30 000 dolárov. Spoločnosť eBay však začala takéto ponuky z internetu rýchlo sťahovať. Americký štátny zástupca pre južný Texas Michael Shelby vyhlásil, že ktokoľvek sa dotkne trosiek, bude čeliť tvrdému trestu.“ Trosky sú ešte totiž stále federálnym majetkom. Miestami však nastal opačný problém: Občania nosili na políciu predmety, ktoré považovali za trosky, pričom troskami vôbec neboli. Množstvo trosiek dopadlo napríklad do mesta Nacogdoches. Jeho námestie sa stalo symbolom národnej tragédie, ľudia naň ukladali kvetiny alebo nechávali lístočky s vyznaním ľútosti a bolesti. S niektorými troskami sa začali hrať malé deti, našťastie nikto neprišiel k nijakému zraneniu. Trosky boli zhromažďované vo vyprázdnenom hangári v Kennedyho kozmickom stredisku. 18. februára sa tam zhromaždilo už 4 000 úlomkov. 4. marca bolo na tlačovej konferencii vyšetrovacej komisie CAIB oznámené, že zatiaľ sa našlo 22 563 kusov trosiek, ktoré dokopy tvoria 13,7% hmotnosti Columbie. 26. marca už hmotnosť zhromaždených trosiek predstavovala 25% hmotnosti raketoplánu. Technici predpokladali, že na Zem mohlo dopadnúť 35% až 50% pôvodnej hmotnosti orbitera.
Hľadanie trosiek sa začalo okolo 14:25 UT. Najprv boli dve stíhačky F-15 Louisiana Air National Guard z New Orleans odklonené od bežného letu, aby sa podieľali na hľadaní trosiek. V prvej fáze bolo do záchranných operácií nasadených niekoľko desiatok tisíc hasičov, policajtov a vojakov. Neskôr sa ich počet ustálil na 2 500 osôb. Koordináciu a zaisťovanie zberu trosiek mal na starosti astronaut James Donald Wetherbee. Trosky sa zhromažďovali na Barksdale AFB. Hlavnú koordináciu a zaisťovanie trosiek riadil Federálny úrad pre mimoriadne udalosti FEMA. Družica Ikaros okolo 18:00 UT urobila snímky oblasti Texasu s celkovou plochou asi 2000 kilometrov štvorcových, aby bolo uľahčené hľadanie trosiek. Ďalšie snímky touto istou družicou boli zhotovené 4. februára. Dôležitým nálezom pre vyšetrovanie blo nájdene dátového záznamníka OEX (Orbiter Experiment Support System). Tento dátový záznamník podobný čiernej skrinke v lietadlách, na rozdiel od čiernej skrinky však nie je prispôsobený na prestátie havárie. Záznamník, ktorý bol aktivovaný na začiatku pristávacieho manévru v čase 13: 34 UT nahrával údaje o teplote, aerodynamickom tlaku, vibráciách a ďalších fyzikálnych parametrov. Zo všetkých raketoplánov ho mala iba Columbia ako skúšobný prototyp. Po otvorení záznamníka sa však zistilo, že páska je pretrhnutá a preto z nej množstvo údajov nemožno získať.
Medzi troskami sa našli aj pozostatky členov posádky. Prvé pozostatky obetí tragédie boli objavené v Hemphille na východe Texasu. Kvôli veľkému poškodeniu sa však nedali identifikovať. Ako prvé sa podarilo identifikovať pozostatky Ilana Ramona. Našli sa v noci z 5. na 6. februára spolu s troskami väčšej časti spodného dielu obytnej paluby raketoplánu. V rovnakej oblasti bola nájdená aj špica raketoplánu a časť riadiaceho panelu. 12. februára NASA oznámila, že sa podarilo identifikovať všetkých členov posádky. Zhromažďovaním pozostatkov členov posádky bol poverený astronaut Jerry Lynn Ross.
Siedmi astronauti však v konečnom dôsledku neboli jedinými obeťami havárie. 27. marca sa vo východnom Texase do lesa zrútila helikoptéra Bell 407 patriaca U. S. Forest Service, hľadajúca trosky raketoplánu. Dve osoby zahynuli a ďalšie tri boli zranené.
Vyšetrovanie
Vyšetrovacia komisia
Na druhý deň po katastrofe bola zostavená vyšetrovacia komisia CAIB (Columbia Accident Investigation Board), známa tiež ako Gehramova komisia. Na jej čele stál admirál námorníctva Harold Gehram. Jej členovia boli S. Turcotte (veliaci dôstojník U. S. Naval Safety Center), gen. mjr. J. L. Barry (riaditeľ odboru plánovánia a programov, Headquarters Air Force Materiel Command), gen. mjr. K. W. Hess (vedúci odboru bezpečnosti USAF), dr. J. M. Hallock (vedúci odboru bezpečnosti leteckej dopravy pri Ministerstve dopravy), S. B. Wallace (riaditeľ odboru vyšetrovania leteckých nehôd Federal Aviation Administration), brig. gen. D. Deal (velitel 21. kozmického krídla), S. Hubbard (riaditeľ Ames Research Center), B. O'Connor (bývalý astronaut). Neskôr bola ako ďalší člen komisie menovaná Sheila E. Windallová, zaoberajúca sa problematikou letu v extrémnych výškach. 5. marca sa na žiadosť predsedu CAIB komisia rozšírila o ďalších troch členov. Boli to dr. Douglas Osheroff, laureát Nobelovej ceny za fyziku v roku 1996 a profesor na Stanford University, dr. Sally Rideová, bývalá astronautka a riaditeľka California Space Institute a dr. John Logsdon, riaditeľ Space Policy Institute. Prvé verejné zasadanie komisie sa uskutočnilo 6. marca.
Vyšetrovacia komisia sa sústredila na dva kľúčové zdroje informácií: Údaje v počítačoch riadiaceho strediska a skúmanie zhromaždených trosiek. Komisia študovala tiež záznam rádiolokačných sledovaní, záznamy telemetrie a záznamy hovorou s posádkou. Vďaka detailnému štúdiu rádiolokačných sledovaní napríklad komisia zistila, že 17. januára sa od raketoplánu oddelil objekt s rozmermi približne 0,3 krát 0,3 metra. Jeho možný vplyv na haváriu sa však nepodarilo dokázať, mohlo ísť napríklad len o kus ľadu z odpadovej vody vypustenej z raketoplánu.
Teórie o príčine havárie
Medzi hlavné možné príčiny havárie patrili: teroristický útok, chybný uhol zostupu, poškodenie tepelnej ochrany (vo vesmíre alebo v priebehu štartu či pristávania), zrútenie konštrukcie spôsobené únavou materiálu, zlyhanie počítača a výbuch v motorovej sekcii. Teroristický útok bol hneď na začiatku vylúčený ako technicky neuskutočniteľný. Chybný uhol zostupu či nesprávny manéver sa dal tiež takmer okamžite vylúčiť, pretože až do okamihu straty spojenia letela Columbia po presne stanovenej dráhe a stanovenou rýchlosťou. Ďalšie teórie hovorili, že príčinou mohla byť aj explózia pneumatík podvozku, či samovoľné otvorenie alebo odpadnutie dverí podvozku. Už v ranných štádiách vyšetrovania všetko nasvedčovalo tomu, že raketoplán mal pri vstupe do atmosféry poškodenú tepelnú ochranu ľavého krídla. Príčiny poškodenia mohli byť rôzne. Náraz kúska izolačnej peny alebo kusu ľadu NASA spočiatku odmietala. Hoci pri štarte sledovacie kamery zaznamenali úlomok izolačnej peny oddeľujúci sa od nádrže ET a narážajúci do krídla, ale podľa vtedajšieho názoru odborníkov táto udalosť nemala mať na bezpečnosť letu väčší vplyv. "Proste nedáva zmysel, že by táto udalosť bola hlavnou príčinou," povedal na tlačovej konferencii niekoľko dní po tragédii riaditeľ programu raketoplánov Ron Dittermore. Úvahy o vodou nasiaknutom a zľadovatelom kuse peny sa ukázali byť neopodstatnené - izolačná pena je totiž nezmáčavá. Samotná izolačná pena podľa názoru odborníkov jednoducho nemohla spôsobiť dostatočne veľké poškodenie na to, aby sa končilo deštrukciou celého raketoplánu. Navyše už pri predchádzajúcich letoch dochádzalo k poškodeniu tepelného štítu izolačnou penou alebo ľadom. Jednalo sa o lety STS-7, STS-32, STS-50, STS-112 a najväčšie poškodenie bolo zaznamenané pri lete STS-87. Pri lete STS-87 mali doštičky celkove 380 poškodení, niektoré kusy boli poškodené až z troch štvrtín a napriek tomu sa raketoplánu podarilo bezpečne pristáť. Medzi ďalšie teórie patrilo poškodenie tepelného štítu až vo vesmíre. Poškodenie mohol spôsobiť kus ľadu vypustený ako odpadová voda, alebo mikrometeoroid. Vo výskumnom stredisku Southwest Research Institute, San Antonio sa realizovali pokusy s vystreľovaním vzorku penovej izolácie ET na panel RCC. Pokusy dokázali, že najpravdepodobnejšou príčinou havárie bol skutočne náraz izolačnej peny.
Rekonštrukcia zániku raketoplánu
Prvý detailný scenár havárie, ktorí vypracovali pracovníci NASA zverejnila CAIB 6. mája. Definitívny scenár udalostí bol komisiou zverejnený 8. júla 2003. Vyšetrovacia komisia sa sústredila na dva kľúčové zdroje informácií: Údaje v počítačoch riadiaceho strediska a skúmanie zhromaždených trosiek. Krátko po havárii bolo riadiace stredisko v Houstone uzavreté a všetky údaje v počítačoch zachránené. Z týchto údajov a tiež z výpovedí očitých svedkov, fotografického a filmového materiálu boli zrekonštruované posledné okamihy Columbie:
14:50:53 - začína obdobie maximálneho aerodynamického ohrevu
14:51 - raketoplán preletel nad pobrežím Kalifornie. Očití svedkovia pozorovali, že za strojom ostávajú drobné rozžeravené úlomky - pravdepodobne odtrhávajúce sa doštičky tepelnej ochrany. Prvá anomália bola spozorovaná už o 14:48:39. Vtedy čidlo vo vnútri ľavého krídla za panelom RCC detekovalo nečakane vysoké mechanické namáhanie krídla.
14:52:17 - mierny nárast teploty zaregistrovali čidlá v hydraulickom systéme bŕzd v ľavom podvozku. Columbia sa nachádzala vo výške 71 040 metrov nad Tichým oceánom a letí rýchlosťou 23,58 Machov
13:52:25 až 13:52:31 UT - nečakané prerušenie spojenia, podobné prerušenia však bývajú spôsobené obtekajúcou plazmou aj pri normálnom priebehu pristávania.
14:52:41 - zvyšuje sa rýchlosť nárastu teploty v hydraulickom systéme bŕzd v ľavom podvozku
14:52:49 - úplne prestalo pracovať tepelné čidlo v strede spodnej strany ľavého vnútorného elevónu po tom, ako nameralo maximálnu teplotu 232°C. Raketoplán bol vo výške 70 085 m a mal rýchlosť 23,25 M
14:52:56 - nečakaný pokles teploty na ľavom vnútornom elevóne
14:53:09 - prudko rastie teplota na ľavom module OMS
14:53:10 - nárast teploty udávajú dve čidlá podvozku, sú stratené všetky údaje z čidla teploty hydrauliky ľavého vonkajšieho elevónu. O sekundu neskôr prestáva dodávať informácie aj tepelné čidlo v spodnej vetve hydraulického systému
14:53:26 - raketoplán prelietava nad kalifornským mestom Gualara severne od San Francisca vo výške 69 480 metrov rýchlosťou 23 M. Krátko predtým začalo plánované riadenie uhla nábehu.
14:53:30 - 14:53:33 - Výpadok telemetrie, ktorý však môže znamenať len bežný výpadok pôsobením plazmy. Po obnovení spojenia už nevysielalo čidlo spätnej vetve hydraulického systému. Raketoplán je v pravotočivej zatáčke a pohybuje sa rýchlosťou 7,06 km/s.
14:53:34 - začala klesať teplota v spätnej vetve hydraulického systému ovládania ľavého vnútorného elevónu. O dve sekundy neskôr toto čidlo prestalo vysielať.
14:53:44 - na amatérskom videozázname je zaznamenaný prvý úlomok oddeľujúci sa od raketoplánu
14:53:46 - nárast teploty v hydraulickom brzdovom okruhu ľavého podvozku. Stroj bol výške 69 060 metrov a pohyboval sa doprednou rýchlosťou 22,86 M
14:53:54 - 14:53:58, 14:54:00 - ďalšie záznamy o úlomkoch tepelného štítu oddeľujúcich sa od raketoplánu
14:54:10 - začala rásť aj teplota hydraulického brzdového okruhu ľavého podvozku
14:54:22 - na ľavej strane strednej časti trupu nad krídlom začína teplota narastať rýchlosťou 4,2°C za minútu. Normál je 0,5°C za minútu. Columbia je vo výške 68 270 m a má rýchlosť 22,52 M
14:54:24 - rastie teplota systému hydrauliky ľavého hlavného podvozku a to rýchlosťou 7°C za minútu
14:54:26 - podľa plánu dochádza k prepnutiu komunikačných antén.
14:54:34 - náhle a krátkodobé zjasnenie raketoplánu. Pravdepodobne došlo k vzplanutiu niektorého konštrukčného prvku na ľavom krídle raketoplánu. Columbia je vo výške 68 070 m a letí rýchlosťou 22,43 M. Nastáva ľahká odchýlka od priameho smeru letu. Autopilot dáva pokyn k dvom zážihom stabilizačných motorov OMS, aby túto odchýlku napravil.
14:54 - čidlá sledujúce teplotu medzi hliníkovým trupom raketoplánu a vrstvou doštičiek jeho tepelnej ochrany zaznamenávajú o tridsať stupňov vyššiu teplotu oproti normálu. V tomto okamihu tepelný štít stroja už nie je celistvý. Okrem plazmy k deštrukcii prispieva horenie samotného raketoplánu
14:55:04 - 14:55:30 - Odlet ďalších štyroch úlomkov, stúpa teplota spätného ventilu brzdového hydraulického systému
14:55:23 - ďalšie čidlo teploty hydrauliky (tentoraz spätný ventil hydrauliky prednej brzdovej čeľuste ľavého kolesa hlavného podvozku) registruje nárast teploty rýchlosťou 5°C za minútu. Raketoplán má výšku 66 850 metrov a rýchlosť 21,69 M
13:55:33 až 13:55:35 UT - výpadok telemetrie, vzápätí je spozorovaný ďalší úlomok
14:55:41 - ďalší nárast teploty na ľavej strane trupu nad krídlom z 0 °C/min na 1.4 °C/min.
14:55:49 - raketoplán vylietava zo zemského tieňa
14:56:16 14:56:20 - rastie teplota v celej podvozkovej šachte. Čidlo v strede hornej hrany ľavého krídla prestalo vysielať
14:56:22 - zvyšuje sa rýchlosť rastu teploty hydrauliky ľavého brzdného okruhu
14:56:24 - strata informácií zo stredu spodnej strany ľavého krídla
14:56:53 - ďalšie zvýšenie rýchlosti rastu teploty v hydraulike vysúvania ľavého podvozku z 0,9 na 7,5°C za minútu. Raketoplán letí vo výške 65 650 metrov rýchlosťou 20,80 M
14:57 - v dôsledku aerodynamických síl sa raketoplán začína pomaly otáčať doľava. Autopilot zatiaľ túto odchýlku bez problémov kompenzuje
14:57:06 - raketoplán v ľavotočivej zatáčke
14:57:19 - tlakové čidlo vo vonkajšej pneumatike ľavého podvozku vykazuje anomálie
14:57:28 - zlyhalo teplotné čidlo v strede spodného povrchu ľavého krídla. Raketoplán je vo výške 65 055 metrov a pohybuje sa rýchlosťou 20,31 M
14:57:35 - raketoplán sa vďaka zvýšenému aerodynamickému namáhaniu opäť stáča doľava, stáčanie zatiaľ kompenzujú elevóny
14:57:43 - zlyhalo tepelné čidlo v strede horného povrchu ľavého krídla
14:57:54 - začína rásť teplota spätného ventilu hydrauliky zadnej brzdovej čeľuste ľavého kolesa ľavého podvozku. Columbia je teraz vo výške 63 090 m a pohybuje sa rýchlosťou 19,55 M
14:58:03 (+-30 sekúnd) - ďalšia kompenzácia narastajúcej aerodynamickej nestability
14:58:16 - zvýšila sa rýchlosť nárastu teploty hydrauliky brzdového okruhu D z 0,5 na 6,5°C za minútu
14:58:32 - začína postupný pokles tlaku v oboch pneumatikách ľavého podvozku, začína klesať teplota ľavého kolesa ľavého podvozku
14:58:38 až 14:58:40 - prestávajú pracovať čidlá pneumatík ľavého podvozku
14:58:39 - monitor v pilotnej kabíne raketoplánu zobrazuje informácie o odchýlkach v tlakových senzoroch v ľavom podvozku. V tomto okamihu sa asi posádka prvýkrát dozvedela, že niečo nie je v poriadku. Predchádzajúce problémy totiž počítače nehlásili a chvenie a vibrácie, ktoré boli spôsobené postupnou deštrukciou krídla sa takmer nelíšili od chvenia a vibrácií sprevádzajúcich každé pristávanie.
14:58:40 - náhle prestalo pracovať čidlo merania tlaku pravej pneumatiky ľavého podvozku. Raketoplán má výšku 62 210 metrov a rýchlosť 19,13 M
14:58:41 - zaregistrovaný prudký nárast tlaku o 24 kPa a vzápätí pokles v pravej pneumatike ľavého podvozku. Je možné, že došlo k prasknutiu pneumatiky
14:58:48 - 14:58:54 - Tlak v pravej pneumatike ľavého podvozku začína klesať a prestávajú pracovať ďalšie čidlá teploty a tlaku v obidvoch pneumatikách ľavého podvozku
14:59:00 - dokončenie snímku Columbie ďalekohľadom Starfire Optical Range, Kirtland AFB.
14:59:06 - jeden z troch spínačov indukuje vysunutie ľavého podvozku. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o poškodenie spínača a nie o skutočné vysunutie podvozku. Raketoplán letí vo výške 61 300 metrov rýchlosťou 18,76 M
14:59:28 - bolo nadviazané posledné hlasové spojenie s raketoplánom
14:59:31 - zážih dvoch manévrovacích motorov RCS na pravej strane raketoplánu a následne vychýlenie oboch elevónov, to všetko za účelom kompenzovať narastajúci aerodynamický odpor v oblasti ľavého krídla. Raketoplán má výšku 60 230 metrov a rýchlosť 18, 16 M. Riadiaci systém raketoplánu začína dostávať zmätené údaje
14:59:32 - prijatý posledný úplný blok telemetrických údajov, ktoré uvádzajú najvyššiu nameranú teplotu v brzdovom okruhu ľavého podvozku a to 77.9 °C. Prerušenie dátového spojenia nastalo na súradniciach 32.9° s.š., 99.0° Vzápätí došlo na palube Columbie k elektronickému skratu.
14:59:33 Chybné hlásenie z hydraulického systému, poplašná signalizácia primárneho riadiaceho systému a všeobecný poplach.
14:59:36 až 14:59:37 - pokus autopilota o kompenzáciu narastajúceho aerodynamického odporu.
14:59:46,347 - začína 25 sekúnd, počas ktorých neboli z raketoplánu prijaté vôbec žiadne údaje
14:59:52 - pravdepodobne došlo k poškodeniu ľavého modulu OMS a úniku jeho pohonných hmôt
15:00:01 až 15:00:03 - náhodná alebo úmyselná aktivácia jedného z dvoch ručných ovládačov orientácie raketoplánu.
15:00:03 - krátke obnovenie telemetrie, ktoré je však neúplné. Podľa neho sú hlavné systémy (počítače, palivové články, čerpadla APU,...) funkčné a trup je zrejme nedotknutý. Palivové batérie, navigačný systém, autopilot a počítače doteraz pracovali. V hydraulickom systéme je však nulový tlak a krídlo je ťažko poškodené alebo úplne zničené, ľavý modul OMS tiež pravdepodobne podliehal deštrukcii.
Raketoplán vzápätí pravdepodobne začal rotovať a došlo k jeho deštrukcii. Kabína s posádkou vlastnú deštrukciu stroja pravdepodobne prestála, ale približne po 10 sekundách bola zničená pôsobením aerodynamických síl. Či bola posádka od okamihu deštrukcie stroja až po okamih deštrukcie kabíny pri vedomí alebo nie, ostáva len v štádiu dohadov. NASA z úcty k pozostalým nezverejnila, ako a kedy presne posádka zahynula. Smútočný obrad za účasti rodinných príslušníkov, zástupcov vedenia NASA a pozvaných hosti sa konal 2. februára v Houstone. Ako prvý bol pochovaný Ilan Ramon. Jeho telesné pozostatky boli 10. februára 2003 prevezené do Tel Avivu, vlastný smútočný obrat sa konal o deň neskôr. Veliteľ Rick Husband bol pochovaný v rodnom meste Amarillo, William McCool v meste Annapolis a pozostatky Kalpany Chawlaovej boli prevezené do jej rodnej Indie. Ostatní traja členovia posádky, David Brown, Michael Anderson a Laurel Clarková sú pochovaní na Arlingtonskom národnom cintoríne (Washington, D. C.).
Záver vyšetrovacej komisie
Prvý diel plného znenia správy vyšetrovacej komisie zverejnila komisia 26. septembra 2003. CAIB dospela k záveru, že príčinou nešťastia bola poškodená tepelná izolácia na nábežnej hrane ľavého krídla. K tomuto poškodeniu došlo ešte pri štarte. Spôsobil ho veľký kus penovej izolácie, ktorý odpadol z nádrže ET. Po upresnení mali jeho boli jeho rozmery približne 600 krát 380 krát 75 mm. Spolu s ním sa uvoľnili ďalšie dva menšie úlomky. Veľký kus izolácie dopadol na nábežnú hranu krídla rýchlosťou 185 až 255 m/s, kde poškodil panely RCC. Miesto dopadu bolo naozaj nešťastné - keby tento kus dopadol na iné miesto, pravdepodobne by sa aj napriek poškodeniu podarilo Columbii bezpečne pristáť. Na nábežnej hrane krídla je však teplota plazmy najvyššia a celistvosť panelov RCC je pre bezpečné pristátie nevyhnutná. K poškodeniu došlo medzi panelmi 5 až 9, najpravdepodobnejšie boli poškodené panely 8 a 9. Vzniknutou trhlinou sa plazma dostala do krídla, kde pravdepodobne najprv prepálila rebro nábežnej hrany. Plazma postupne prepaľovala prepážky tvoriace vnútornú konštrukciu krídla a zároveň zväčšovala trhlinu. Zároveň aerodynamické sily strhávali zo stroja ďalšie doštičky a úlomky. Tento proces pozorovalo niekoľko svedkov. O 12:58:56 boli prerušené telemetrické údaje o teplote a tlaku pneumatík ľavého podvozku, čo môže súvisieť s explóziou pneumatík pod vplyvom vysokej teploty. Nakoniec došlo k odtrhnutiu krídla. Vtedy sa raketoplán prudko otočil, v dôsledku čoho vypadlo spojenie (komunikačná anténa prestala smerovať na spojovaciu družicu). V nasledujúcich sekundách došlo k deštrukcii celého raketoplánu.
Komisia tiež zhodnotila štúdiu NASA o prípadných možnostiach záchrany posádky Columbie v prípade, že by sa o poškodení vedelo. Možnosti núdzovej opravy nábežnej hrany vo vesmíre alebo vyslanie záchrannej misie raketoplánu Atlantis v prípade letu STS-107 neboli realizovateľné. Práve tak sa neboli uskutočniteľné ani varianty vyslania ruskej vesmírnej lode alebo núdzový prechod astronautov na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Štart raketoplánu alebo ruskej vesmírnej lode nebol uskutočniteľný pre príliš dlhé trvanie predštartovných príprav, nijakú možnosť prechodu posádky z jednej vesmírnej lode do druhej a tiež preto, pretože posádka záchrannej lode by nemala dosť času nacvičiť si priebeh záchrannej akcie. Spojenie sa s ISS bolo nerealizovateľné preto, lebo Columbia obiehala po dráhe s podstatne iným sklonom a výškou a na vyrovnanie svojej dráhy so stanicou nemala dostatok času ani paliva. Columbia nemala ani spojovací tunel s ISS. Na možnosť opravy poškodenej tepelnej ochrany vo vesmíre zase Columbia nebola vôbec vybavená. Inými slovami, posádku Columbie nebolo možné zachrániť. Napriek rôznym špekuláciám, ktoré sa objavili, ani posádka, ani nikto z riadiaceho strediska však netušil o poškodení a blížiacej sa katastrofe.
Vyšetrovacia komisia v záverečnej správe vydala celkove 29 doporučení pre vyššiu bezpečnosť letu. Za hlavnú príčinu, ktorá viedla k havárii považuje CAIB dlhodobý nedostatok internej komunikácie v rámci organizácie a prehliadanie zdanlivo drobných odchýliek od požadovaných technických a bezpečnostných parametrov misie. 27. júna vydala CAIB predbežné doporučenie, podľa ktorého má NASA vyvinúť pred obnovením letov raketoplánov k ISS prostriedky inšpekcie a opravy tepelnej ochrany vrátane panelov RCC. Pred zahájením letov za iným účelom musia byť navyše vyvinuté inšpekčné a opravárenské postupy úplne nezávislé na ISS, pokrývajúce čo najširšie spektrum scenárov poškodenia. NASA zareagovala rýchlo, už 8. 9. 2003 zverejnila prvý plán uskutočňovania opatrení podľa doporučenia. Ďalšie lety boli pozastavené na viac ako 2 roky. Raketoplány aj pozemské zariadenia a personál prešli celým radom úprav, testov a zdokonalení. Predovšetkým bola obmedzená možnosť odpadávania častíc z ET pri štarte. Program návratu raketoplánov do vesmíru bol nazvaný Return to Flight.
Menami členov posádky Columbie boli pomenované asteroidy 51823 Rickhusband, 51824 Mikeanderson, 51825 Davidbrown, 51826 Kalpanachawla, 51827 Laurelclark, 51828 Ilanramon a 51829 Williemccool. Na ich pamiatku bola tiež do pristávacieho modulu robota Spirit na Marse, umiestnená pamätná plaketa a ich menami boli pomenované tiež jednotlivé vrchy marťanského pohoria Columbia Hills, v blízkosti ktorých rover pristál. Letisko v meste Amarillo (rodnom meste Ricka Husbanda) s pôvodným názvom Amarillo International Airport bolo premenované na Rick Husband Amarillo International Airport.
