STS-93

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

STS-93
Znak misie
Sts-93-patch.png
Údaje o misii
Názov misie: STS-93
Raketoplán:Columbia
Posádka:5
Kozmodróm (rampa):Kennedyho vesmírne stredisko (39-B)
Štart: 23. júl 1999
Pristátie: 28. júl 1999
Trvanie: 4 dni 22 hodín
50 minút 18 sekúnd
Počet obehov:80
Apogeum:290 km
Perigeum:268 km
Doba obehu:min
Inklinácia:28.4 stupňov
Vzdialenosť:2 890 000 km
Hmotnosť:99 783 kg (pri pristátí)
Fotografia posádky
Zľava Collinsová, Hawley, Ashby, Tognini a Colemanová
Zľava Collinsová, Hawley, Ashby, Tognini a Colemanová
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Sts-96-patch.png STS-96Sts-103-patch.png STS-103

Pozri aj Kozmonautický portál

STS-93 bola misia raketoplánu Columbia, ktorá prebiehala v dňoch 23. 7.27. 7. 1999. Jej hlavným cieľom bolo vypustenie astronomického observatória Chandra X-Ray Observatory na obežnú dráhu. Napriek technickým problémom pri štarte bolo vypustenie observatória úspešné.

Pri tejto misii bola po prvýkrát v histórii NASA vo funkcii veliteľa vesmírnej lode žena – Eileen Collinsová.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Prípravy na štart[upraviť | upraviť zdroj]

Rentgenové observatórium Chandra sa pôvodne volalo AXAF – Advanced X-ray Astrophysics Facility. Pôvodne mala obsahovať ďalekohľad s vysokým stupňom rozlíšenia, ale prehodnotenie projektu v rokoch 1992 a 1993 zredukovalo prístrojové vybavenie. Pôvodný termín štartu mal byť v roku 1997, no neustále komplikácie spojené so stavbou ďalekohľadu a testovaním družice viedli k neustálym odkladom. V roku 1998 bol ešte nedokončený ďalekohľad pomenovaný Chandra na počesť významného amerického astrofyzika indického pôvodu Subrahmanyana Chandrasekhara.

Raketoplán Columbia sa po svojej predchádzajúcej misii STS-90 16. apríla 1999 presunul do hangáru OPF-1. Odtiaľ 2. júna putoval do montážnej haly VAB, kde bol pripojený k nádrži ET a motorom SRB. Celý komplex sa 7. júna presunul na rampu 39-B. 27. júna bolo do nákladového priestoru raketoplánu vložené observatórium aj so svojím raketovým stupňom IUS a nosným prstencom ASE. Odpočítavanie sa začalo 17. júla, neprebehlo však až do úplného konca.

Pokusy o štart[upraviť | upraviť zdroj]

Odpočítavanie spočiatku prebiehalo hladko a počasie bolo dobré. V čase V T -31 sekúnd odovzdal počítač GLS riadenie štartu palubným počítačom Columbie. V čase T -16 sekúnd však technik zodpovedný za kontrolu hladiny koncentrácie plynného vodíka v motorovom priestore spozoroval, že kontrolné senzory detegujú koncentráciu vodíka zodpovedajúcu až dvojnásobku povolenej hodnoty. Ten mohol pri zážihu hlavných motorov explodovať a tak bol vydaný povel na prerušenie štartu. V čase T -7 sekúnd sa teda odpočítavanie zastavilo.

Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že porucha bola len na sledovacom senzore. Skutočná koncentrácia vodíka nebezpečné hodnoty nedosiahla. Ďalší pokus o štart tak bol začatý o dva dni neskôr – 22. júla.

Druhý pokus o štart prebehol 22. júla. Odpočítavanie bolo napokon kvôli zhoršujúcemu sa počasiu odvolané. Ďalší pokus o štart však mohol prebehnúť hneď nasledujúci deň. Pri treťom pokuse o štart už nenastalo nijaké neplánované prerušenie. 23. júla v čase 04:31:00 UT nastal zážih motorov SRB a Columbia sa odpútala od rampy.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Už päť sekúnd potom, čo raketoplán opustil štartovaciu rampu, nastali prvé technické problémy. V jednom z troch rozvodov elektrickej energie na palube raketoplánu došlo zhruba k polsekundovému skratu. Následkom toho bolo vysadenie jednej elektrickej batérie a výpadok dvoch riadiacich jednotiek v motoroch SSME. Ostávajúce dva rozvody však fungovali dobre, takže let mohol pokračovať.

Ďalším problémom v priebehu štart bolo to, že motory SSME ukončili svoju činnosť o 150 milisekúnd skôr, ako mali podľa plánu. Dôvodom bol nedostatok kyslíka v hlavnej nádrži ET. Vyšetrovanie ukázalo, že už na rampe došlo k poškodeniu jedného motoru SSME. Uvoľnená zátka vyrazená tlakom kyslíka sa dostala do motoru a narazila do steny jeho trysky. Tu prerazila tri trubičky, ktorými pri štarte prúdi kvapalný vodík ako chladenie tohto motora. Vďaka poškodeniu začal vodík z trubičiek unikať. Počas letu tadiaľto uniklo 1 110 kg vodíka. Palubné počítače zaznamenali viac paliva v motore a tak pridali do pohonnej zmesi viac kyslíka. Množstvo spotrebovaného kyslíka navyše (1 808 kg) bolo väčšie ako množstvo uniknutého vodíka a tak sa napokon k motorom SSME nedostalo okysličovadlo a museli ukončiť svoju činnosť predčasne. Posádka raketoplánu bola počas štartu v reálnom nebezpečenstve. Situáciu neuľahčovalo ani observatórium Chandra, ktoré malo obrovskú hmotnosť. Ak by bol únik väčší, raketoplán by musel pristáť núdzovým manévrom RTLS alebo by dokonca musela posádka opustiť raketoplán na padákoch nad oceánom.

V dôsledku predčasného vypnutia motorov mal raketoplán o 4,5 m/s nižšiu rýchlosť ako bolo plánované (o cca 7 km nižšie bolo aj apogeum). Manévrom OMS-2 o 05:12 UT Columbia dosiahla kruhovú pracovnú dráhu, ktorá však bola asi o 10 km nižšia, než stanovil plán. To však neohrozilo ďalší priebeh misie.

Po otvorení dverí nákladového priestoru a obvyklých kontrolách dostala posádka zelenú pre pobyt na obežnej dráhe a vypustenie observatória Chandra. Colemanová prepojila systémy IUS na vlastné batérie a krátko po tom, o 11:37 UT, sa odpojili káble, spájajúce systém observatória a jej urýchľovacej rakety s raketoplánom. O päť minút neskôr bol nosný prstenec vytočený do polohy pre vypustenie IUS (58°). O 11:47:25 UT sa Chandra a jej raketa oddelili od raketoplánu. Riadenie observatória v tej chvíli prevzalo stredisko Onizuka AFB v Kalifornii. Na Zemi prepukli oslavy tohoto úspechu.

Piloti Columbie uskutočnili o 12:03 UT úhybný manéver, aby bol raketoplán v čase zážihu motora IUS bezpečne ďaleko. K zážihu motoru došlo o 12:47 UT. Po 117-sekundovom zážihu a odhodeniu motora sa Chandra pohybovala po dráhe vo výške 330 – 72 031 km. Úspešne prebehlo aj vyklápanie solárnych panelov a navedenie na výslednú dráhu (9 652 – 139 189 km).

Eileen Collinsová vo veliteľskom kresle na obežnej dráhe

V raketopláne na druhý deň letu prebiehali astronomické pozorovania. Hawley začal pozorovania Mesiaca, Merkúra, Venuše a Jupitera prístrojom SWUIS. 25.07. posádka opäť obsluhovala vedecké experimenty. 26.07. pokračovali vedecké pozorovania a biochemické experimenty. 27. júl bol venovaný hlavne previerkam prístrojov pred pristátím a ukončovaniu experimentov.

Celý let STS-93 bol zakončený perfektným nočným pristátím na KSC 28.07.1999 o 03:21 UT (05:21 SELČ). Po pristátí sa však potvrdilo, že v priebehu štartu došlo k prasknutiu troch z mnohých oceľových trubičiek, tvoriacich plášť trysky motora SSME v pozícii 3 a k následnému úniku vodíka, ktorý však našťastie nemal katastrofické následky. Na otázku novinárov, ako sa pozerá na technické problémy v priebehu štartu, Collinsová odpovedala: "Vesmírny let predstavuje zakaždým určité riziko. Iste, nejaké riziko existuje všade, nech už robíte čokoľvek, či už pilotujete lietadlo, alebo riadite auto. Našou úlohou je riziko minimalizovať."

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]