Preskočiť na obsah

Helena Petrovna Blavatská

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Helena Blavatská)
Helena Petrovna Blavatská
Helena Petrovna Blavatská, 1877
Helena Petrovna Blavatská, 1877
Rod. menoЕлена Петровна Ган a Helena Petrovna von Hahn
Narodenie12. august 1831
Jekaterinoslav, Ruská ríša
Úmrtie8. máj 1891 (59 rokov)
Londýn, Spojené kráľovstvo
Štátna príslušnosťSpojené štáty a Ruská ríša
Profesiafilozofka, spisovateľka, okultistka, editor, teozofka, mystička
RodičiaPeter Alexejevič von Hahn, Jelena Andrejevna Fadejevová
SúrodenciVera Petrovna Želichovská
PodpisHelena Petrovna Blavatská, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Gutenberg		Helena Petrovna Blavatská
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Helena Petrovna Blavatská

Helena alebo Jelena Petrovna Blavatská, rodená Helena Petrovna von Hahn-Rottenstern, známa ako „Madame Blavatská“ (12. augusta 1831, Jekaterinoslav, Nové Rusko, Ruské impérium; dnes Dnipro na Ukrajine – 8. mája 1891, Londýn, Veľká Británia) bola ruská spisovateľka, publicistka, nábožensko-filozofická mysliteľka, mystička a okultistka, spoluzakladateľka Teozofickej spoločnosti a hlavná predstaviteľka modernej teozofie.

Biografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Helena Petrovna Blavatská sa narodila 12. augusta 1831 v Jekaterinoslave vtedajšieho Ruského impéria ako dcéra Petra Alexejeviča Gana (von Hahn), dôstojníka ruskej armády pochádzajúceho z rusifikovanej nemeckej šľachtickej rodiny, a Heleny Andrejevny Fadejevovej, spisovateľky známej v ruských literárnych kruhoch. Po smrti matky v roku 1842 vyrastala prevažne v domácnosti svojich starých rodičov z matkinej strany. Prostredie rozsiahlej rodinnej knižnice v nej už od detstva podporovalo záujem o históriu, náboženstvo, filozofiu a prírodné vedy.[1][2]

Dňa 7. júla 1849 uzavrela manželstvo s Nikiforom Vasilievičom Blavatským, vicegubernátorom Erivanskej gubernie, ktorý bol od nej o viac ako dvadsať rokov starší. Podľa neskorších biografických svedectiev Blavatská odmietala manželské spolužitie a manželia sa po niekoľkých mesiacoch rozišli.[3][4][5] Po odchode od manžela začala dlhé obdobie cestovania, ktoré sa neskôr stalo jednou z najdiskutovanejších častí jej životopisu. Tvrdila, že počas nasledujúcich rokov navštívila viacero krajín Európy, Blízkeho východu, Ameriky a Ázie a opakovane sa pokúšala preniknúť do Tibetu, kde mala študovať pod vedením duchovných učiteľov, neskôr označovaných ako Mahátmovia. Presný priebeh a rozsah týchto ciest zostáva predmetom sporov medzi historikmi. Všeobecne sa však prijíma, že značnú časť tohto obdobia strávila mimo Ruska.[6][7]

Po návrate do Ruska v roku 1858 pokračovala v cestovaní. V Egypte založila v roku 1871 Société Spirite, združenie zamerané na skúmanie špiritistických a okultných javov. Jej cieľom bolo skúmať médiá a psychické fenomény, ktoré vtedajšia veda nedokázala uspokojivo vysvetliť. Činnosť združenia však trvala iba krátko a čoskoro zanikla v dôsledku organizačných a finančných problémov.[8][9]

O dva roky neskôr sa usadila v New Yorku, kde sa zapojila do vtedy rozšíreného špiritistického hnutia. Hoci sa zúčastňovala špiritistických seáns, postupne začala kritizovať niektoré ich výklady a tvrdila, že za pozorovanými javmi stoja hlbšie prírodné zákony, ktoré nemožno vysvetliť iba pôsobením duchov zosnulých. Kľúčový význam pre jej ďalšie pôsobenie malo stretnutie s Henrym Steelom Olcottom v roku 1874. Spolu s ním, Williamom Quanom Judgom a ďalšími spolupracovníkmi založila 17. novembra 1875 v New Yorku Teozofickú spoločnosť. Jej prvým cieľom bolo vytváranie jadra univerzálneho bratstva ľudstva bez rozdielu rasy, národnosti, pohlavia alebo náboženského vyznania. Ďalšími cieľmi bolo podporovať porovnávacie štúdium svetových náboženských a filozofických tradícií a objasňovať dosiaľ nepoznané zákony prírody a latentné schopnosti človeka.[10][11]

Svoje prvé rozsiahle dielo Odhalená Isis vydala v roku 1877. V dvoch zväzkoch sa pokúsila kritizovať materializmus svojej doby a predstaviť myšlienku spoločného základu svetových náboženstiev, filozofických systémov a starovekých tradícií.[12] Dielo vzbudilo značnú pozornosť v Spojených štátoch aj v Európe a pomohlo upevniť postavenie vznikajúceho teozofického hnutia.[13][14]

Medzinárodné sídlo Teozofickej spoločnosti v Adjáre pri Čennai v Indii.

Centrum teozofického hnutia sa následne presunulo do Indie, kam Blavatská spolu s Olcottom odcestovala v roku 1879. V Bombaji nadviazali kontakty s indickými reformnými a náboženskými kruhmi a začali intenzívnu publikačnú aj prednáškovú činnosť. Teozofická spoločnosť tu vystupovala ako zástanca štúdia a obnovy tradičných indických náboženských a filozofických systémov, najmä hinduizmu a budhizmu, ktoré boli v koloniálnom období často znevažované západnými misionármi. V roku 1882 bolo medzinárodné sídlo spoločnosti prenesené do Adjaru pri Madráse; odtiaľ bola koordinovaná činnosť rýchlo rastúcej siete pobočiek v Ázii, Európe aj Severnej Amerike. Adjar sa postupne stal významným centrom medzinárodného teozofického hnutia a miestom stretávania bádateľov, náboženských reformátorov a duchovných hľadačov z rôznych častí sveta.[15][16]

Jednu z najväčších kontroverzií jej života predstavovala Coulombova aféra z roku 1884. Emma a Alexis Coulombovci, bývalí zamestnanci spoločnosti, obvinili Blavatskú z podvodného inscenovania niektorých okultných javov. Následná Hodgsonova správa vydaná v roku 1885 organizáciou Society for Psychical Research tieto obvinenia podporila.[17][18][19] V roku 1986 však Vernon Harrison v štúdii publikovanej tou istou spoločnosťou označil Hodgsonove závery za metodologicky chybné a zaujaté.[20][21]

Po odchode z Indie pobývala prevažne v Európe. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu pokračovala v rozsiahlej publikačnej činnosti a v roku 1888 vydala svoje kľúčové dielo Tajná náuka. V tomto rozsiahlom dvojzväzkovom diele sa pokúsila predstaviť syntézu vedy, náboženstva a filozofie a vyložiť základné princípy teozofického učenia vrátane kozmického a duchovného vývoja človeka a vesmíru.[22][23][24]

Helena Petrovna Blavatská zomrela 8. mája 1891 v Londýne.[25] Je považovaná za jednu z najvýznamnejších osobností moderného západného ezoterizmu.[26][27] Jej dielo ovplyvnilo vývoj teozofie, západného okultizmu, komparatívneho štúdia náboženstiev i viacerých neskorších duchovných smerov a prispelo k rozšíreniu záujmu o náboženské a filozofické tradície Ázie v západnom svete. Zároveň však zostáva kontroverznou osobnosťou, ktorej tvrdenia a činnosť sú predmetom rozdielnych interpretácií medzi stúpencami a kritikmi teozofického hnutia.[28]

Helena Petrovna Blavatská krátko pred svojou smrťou v roku 1891.

Učenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Teozofia

Blavatská sa usilovala o vytvorenie syntézy náboženstva, filozofie a vedy. Vychádzala z presvedčenia, že za rozmanitými náboženskými a filozofickými tradíciami sveta stojí spoločný duchovný základ a že jednotlivé náboženstvá predstavujú rôzne historické podoby toho istého univerzálneho poznania. Vo svojich spisoch spájala prvky západného ezoterizmu s myšlienkami hinduizmu a budhizmu.[29][30]

K ústredným témam jej filozofie patrili karma, reinkarnácia a duchovná evolúcia. Ľudské vedomie malo prechádzať dlhodobým vývojovým procesom prostredníctvom opakovaných zrodení, pričom tento vývoj sa netýka iba jednotlivca, ale aj ľudstva a vesmíru ako celku. Človeka chápala ako duchovnú bytosť, ktorej skutočná podstata presahuje fyzickú existenciu. Myšlienka jednoty makrokozmu a mikrokozmu zaujímala v jej systéme významné miesto.[31][32]

Dôležitú úlohu v jej náuke zohrávali Mahátmovia alebo Majstri múdrosti. Blavatská ich opisovala ako vysoko vyvinutých duchovných učiteľov, ktorí mali uchovávať pradávne poznanie a napomáhať duchovnému vývoju ľudstva.[33] Uvedené myšlienky rozpracovala predovšetkým v dielach Isis Unveiled (1877), The Secret Doctrine (1888) a The Key to Theosophy (1889).

Odkaz a vplyv

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa religionistu Marka Bevira prispôsobila Blavatská staršie ezoterické tradície intelektuálnemu prostrediu viktoriánskej éry a prepojila ich s dobovými predstavami o vede, evolúcii a morálke.[34] Historik Ronald Hutton ju označil za jednu z najvýznamnejších medzinárodne pôsobiacich osobností 19. storočia, ktorej myšlienky získali značný ohlas v Európe, Amerike aj Ázii.[35] Religionista James A. Santucci ju charakterizoval ako mimoriadne inovatívnu osobnosť ezoterického hnutia 19. storočia.[36]

James Santucci zároveň upozornil, že teozofické hnutie 19. storočia bolo do značnej miery formované najmä osobnosťou a myšlienkami Heleny Petrovny Blavatskej. Podľa neho zohrala rozhodujúcu úlohu pri utváraní jeho základnej podoby a bez jej vplyvu by sa pravdepodobne nevyvinulo do podoby, v akej ho poznáme dnes. V čase jej smrti v roku 1891 mala Teozofická spoločnosť desaťtisíce členov a jej myšlienky sa šírili prostredníctvom časopisov a publikácií vydávaných v Európe, Severnej Amerike aj Ázii.[37] Bádatelia tiež upozorňujú, že Teozofická spoločnosť poskytovala ženám výrazne väčší priestor na verejné a organizačné pôsobenie, než bolo v náboženských organizáciách 19. storočia obvyklé. Medzi najvýznamnejšie osobnosti teozofického hnutia po smrti Blavatskej patrila Annie Besantová, ktorá sa stala jeho medzinárodne uznávanou predstaviteľkou.[38]

Vplyv teozofie presiahol hranice samotného ezoterického hnutia a zasiahol aj oblasť politiky, literatúry, vedy, výtvarného umenia, hudby a populárnej kultúry. K osobnostiam, ktoré sa s teozofickými myšlienkami priamo stretli alebo boli nimi ovplyvnené, bývajú zaraďovaní indickí politici Mahátma Gándhí[39] a Džaváharlál Néhrú[40], spisovatelia Lev Nikolajevič Tolstoj[41] a Gustav Meyrink[42], básnici William Butler Yeats[43] a T. S. Eliot[44], fyzik a chemik William Crookes[45], biolog Alfred Russel Wallace[46] vynálezca Thomas Alva Edison[47], maliari Vasilij Kandinskij, František Kupka, Hilma af Klint, Kazimir Malevič[48] a Piet Mondrian[49], skladateľ Alexander Skrjabin[50] a neskôr aj spevák Elvis Presley[51].

Po smrti Blavatskej v roku 1891 a najmä po smrti Henryho S. Olcotta v roku 1907 prevzali vedúcu úlohu v Teozofickej spoločnosti Annie Besantová a Charles Webster Leadbeater, pod vedením ktorých sa hnutie ďalej rozšírilo po celom svete.[52][53] Popri teozofii sa Besantová angažovala aj v indickom národnom hnutí a neskôr sa stala prezidentkou Indického národného kongresu.[54][55]

Významnou epizódou dejín teozofického hnutia bolo objavenie mladého Džiddúa Krišnamúrtiho, ktorého Leadbeater v roku 1909 označil za budúceho „Svetového učiteľa“. Krišnamúrti však v roku 1929 odmietol úlohu mesiášskej postavy, ktorú mu teozofi pripisovali.[56] Následne sa vydal vlastnou cestou a počas nasledujúcich desaťročí pôsobil ako nezávislý duchovný učiteľ, ktorého prednášky a spisy o slobode, sebapoznaní a povahe ľudského vedomia získali celosvetový ohlas.[57][58]

Ďalším významným pokračovaním teozofického odkazu bola antroposofia Rudolfa Steinera. Ten viedol nemeckú sekciu Teozofickej spoločnosti, postupne sa však dostal do sporov s Besantovou a Leadbeaterom, najmä kvôli ich poňatiu Krišnamúrtiho. V roku 1913 sa oddelil a založil Antroposofickú spoločnosť, čím položil základy vlastného duchovného smeru známeho ako antroposofia. Tá spájala prvky teozofie, západného ezoterizmu, kresťanskej mystiky a Steinerovho vlastného duchovno-vedeckého systému.[59][60]

Na teozofické tradície nadviazalo viacero neskorších duchovných prúdov. Medzi najvýznamnejšie patrí Agni joga, vytvorená Helenou a Mikulášom Roerichovcami v 20. storočí, ktorá prevzala niektoré prvky teozofického učenia, najmä dôraz na vnútorný rozvoj človeka, kozmickú evolúciu ľudstva a pôsobenie vyšších duchovných bytostí.[61]

Dôležitou pokračovateľkou teozofického odkazu bola aj Alice Baileyová, pôvodne členka Teozofickej spoločnosti, ktorá rozpracovala vlastný systém ezoterickej filozofie založený na predstave duchovného vývoja ľudstva, existencie Majstrov múdrosti a príchodu novej duchovnej epochy.[62][63] Jej dielo sa stalo jedným z významných inšpiračných zdrojov hnutia New Age[64] a ovplyvnilo aj skupinu náboženských a ezoterických smerov súhrnne označovaných ako Ascended Master Teachings (Učenie vzostúpených majstrov), medzi ktoré patria napríklad I AM Activity, The Bridge to Freedom, The Summit Lighthouse (neskoršia Church Universal and Triumphant). Tieto smery ďalej rozvíjali náuku o duchovnej hierarchii a vzostúpených majstroch, ktorí podľa svojich stúpencov napomáhajú vývoju ľudstva.[65]

Popri nových hnutiach vznikli aj organizácie usilujúce sa o zachovanie pôvodnej podoby teozofie. K najdôležitejším patrí United Lodge of Theosophists (Spojená lóža teozofov), založená v roku 1909 Robertom Crosbiem. Jej členovia zdôrazňujú návrat k pôvodnému učeniu Heleny Petrovny Blavatskej a Williama Quana Judgea, odmietajú vytváranie nových doktrín a kladú dôraz na štúdium pôvodných teozofických textov. United Lodge of Theosophists dodnes pôsobí vo viacerých krajinách a predstavuje jeden z hlavných prúdov moderného teozofického hnutia.[66]

Marion Meadeová poukázala na to, že Blavatská zohrala kľúčovú úlohu pri sprostredkovaní východných duchovných tradícií západnému publiku. Podľa jej hodnotenia tak nepriamo pripravila pôdu pre neskoršiu popularitu jogy, zenového budhizmu, transcendentálnej meditácie či hnutia Hare Krišna v západných krajinách.[67]

Niektorí bádatelia poukázali na to, že časť neskorších rasových a okultných teórií, najmä ariosofia na prelome 19. a 20. storočia, prevzala určité pojmy a motívy z teozofickej literatúry.[68][69] Iní bádatelia však upozorňujú, že Blavatskej poňatie „hlavných a dielčích rás“ predstavovalo predovšetkým duchovno-evolučný koncept, ktorý sa podstatne líšil od biologického poňatia rasy charakteristického pre rasové teórie 20. storočia.[70][71][72] Blavatská zároveň zdôrazňovala spoločný pôvod ľudstva, univerzálne bratstvo bez rozdielu rasy, národnosti či vierovyznania a odmietala antisemitizmus.[73][74][75] Hoci niektoré jej texty obsahujú dnes problematicky vnímané rasové predstavy typické pre intelektuálne prostredie 19. storočia, väčšina odborných historikov nepovažuje teozofiu za priameho predchodcu nacistickej ideológie.[76] Vzťah medzi teozofiou, ariosofiou a neskorším nacizmom tak zostáva predmetom odborných diskusií. Podrobnejšie pozri hlavné rasy v teozofii.

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Knihy

Okrem kníh je autorkou stoviek článkov a štúdií, ktoré boli súborne vydané v edícii H. P. Blavatsky Collected Writings, zahŕňajúcej štrnásť zväzkov textov a samostatný indexový zväzok.[77]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 3–7, 23–25, 31.
  2. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 15–37.
  3. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 37.
  4. ↑ Sinnett, A. P. Incidents in the Life of Madame Blavatsky. London: Theosophical Publishing House, 1913, s. 40–41.
  5. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 58–66.
  6. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 41–105.
  7. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 66–103.
  8. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 105–112.
  9. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 103–108.
  10. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 113–149.
  11. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 117–160.
  12. ↑ Blavatsky, H. P. Isis Unveiled: A Master-Key to the Mysteries of Ancient and Modern Science and Theology. New York: J. W. Bouton, 1877, zv. 1, s. vii–viii.
  13. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 153–181.
  14. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 173–181.
  15. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 191–242.
  16. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 209–231, 285–286.
  17. ↑ Hodgson, Richard. Report of the Committee Appointed to Investigate Phenomena Connected with the Theosophical Society. Proceedings of the Society for Psychical Research, zv. 3, 1885, s. 201–400.
  18. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 265–278.
  19. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 329–391.
  20. ↑ Harrison, Vernon. J'Accuse: An Examination of the Hodgson Report of 1885. Journal of the Society for Psychical Research, roč. 53, č. 803, apríl 1986, s. 286–310.
  21. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, predhovor, s. xvii–xviii.
  22. ↑ Blavatsky, H. P. The Secret Doctrine. Vol. I. London: The Theosophical Publishing Company, 1888, s. xlii–xliii.
  23. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 349–396.
  24. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 377–431.
  25. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: G. P. Putnam's Sons, 1980, s. 510–511.
  26. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 212–213.
  27. ↑ Hanegraaff, Wouter J. Western Esotericism: A Guide for the Perplexed. London: Bloomsbury Academic, 2013, s. 7–10.
  28. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Tarcher, 1993, s. 404–547.
  29. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 212, 216–217.
  30. ↑ Hanegraaff, Wouter J. Western Esotericism: A Guide for the Perplexed. London: Bloomsbury Academic, 2013, s. 130–131, 134.
  31. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 224–225.
  32. ↑ HANEGRAAFF, Wouter J.. Western Esotericism: A Guide for the Perplexed. [s.l.] : Bloomsbury Academic, 2013. S. 134–135.
  33. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 212–213, 219–221.
  34. ↑ Bevir, Mark. "The West Turns Eastward: Madame Blavatsky and the Transformation of the Occult Tradition". Journal of the American Academy of Religion. 62 (3), 1994, s. 747–767.
  35. ↑ Hutton, Ronald. The Triumph of the Moon: A History of Modern Pagan Witchcraft. Oxford: Oxford University Press, 1999.
  36. ↑ Santucci, James A. "Blavatsky, Helena Petrovna". In: Hanegraaff, Wouter J. (ed.). Dictionary of Gnosis & Western Esotericism. Leiden: Brill, 2005, s. 177–188.
  37. ↑ Santucci, James A. "Blavatsky, Helena Petrovna". In: Hanegraaff, Wouter J. (ed.). Dictionary of Gnosis & Western Esotericism. Leiden: Brill, 2005, s. 177–188.
  38. ↑ Dixon, Joy. Divine Feminine: Theosophy and Feminism in England. Baltimore: Johns Hopkins University Press, 2001.
  39. ↑ Bergunder, Michael. "Experiments with Theosophical Truth: Gandhi, Esotericism, and Global Religious History". Journal of the American Academy of Religion. 82 (2), 2014, s. 404–420.
  40. ↑ Nehru, Jawaharlal. Toward Freedom: The Autobiography of Jawaharlal Nehru. Boston: Beacon Press, 1958, s. 26–29.
  41. ↑ Serbriany, S. D. „Leo Tolstoy Reads Shri Ramakrishna“. In: Russia Looks at India. New Delhi: Indian Council of Philosophical Research, 2010, s. 329–330.
  42. ↑ Markvartová, Eva. Alchemistische Züge in den Romanen von Gustav Meyrink. Dizertačná práca. Univerzita Karlova, Filozofická fakulta, 2010, s. 14–18.
  43. ↑ Keane, Patrick J. Making the Void Fruitful: Yeats as Spiritual Seeker and Petrarchan Lover. Cambridge: Open Book Publishers, 2021, s. 28–29.
  44. ↑ Surette, Leon. The Birth of Modernism: Ezra Pound, T. S. Eliot, W. B. Yeats, and the Occult. Montreal: McGill-Queen's University Press, 1993, s. 8–10, 239–240.
  45. ↑ "William Crookes". Theosophy Wiki.
  46. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. New York: Jeremy P. Tarcher/Putnam, 1993, s. 160.
  47. ↑ Edison, Thomas Alva. In: Theosophical Encyclopedia. Theosophy World. Dostupné online.
  48. ↑ Powell, Eden. Theosophical Methods of Early Abstract Art and Modern Implications. University of Oregon, 2017, s. 1, 17–33.
  49. ↑ Bris-Marino, Pablo. "The influence of Theosophy on Mondrian’s neoplastic work". Arte, Individuo y Sociedad. 26 (3), 2014, s. 490–492, 502.
  50. ↑ Carlson, Maria. "The Theosophical World of Aleksandr Scriabin". Journal of the Scriabin Society of America. 12 (1), 2007–2008, s. 54–62.
  51. ↑ Tillery, Gary. The Seeker King: A Spiritual Biography of Elvis Presley. Wheaton: Quest Books, 2013.
  52. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 229–230.
  53. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: Putnam, 1980, kap. „Legacy“, s. 468–469.
  54. ↑ Besant, Annie. The Case for India: The Presidential Address Delivered by Annie Besant at the Thirty-Second Indian National Congress Held at Calcutta, 26th December 1917. London: Home Rule for India League, 1917.
  55. ↑ Santucci, James A. Theosophy and the Theosophical Societies. Theosophy Forward, 2013, s. 8–9.
  56. ↑ Schüller, Govert. Krishnamurti and the World Teacher Project: Some Theosophical Perceptions. Ed. James A. Santucci. Theosophical History Occasional Papers. Vol. V. Fullerton: Theosophical History, 1997, s. i–iii, 1.
  57. ↑ Jiddu Krishnamurti [online]. [cit. 2026-06-22]. Dostupné online.
  58. ↑ Krishnamurti's Biography [online]. [cit. 2026-06-22]. Dostupné online.
  59. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 230.
  60. ↑ Schüller, Govert. Krishnamurti and the World Teacher Project: Some Theosophical Perceptions. Ed. James A. Santucci. Theosophical History Occasional Papers. Vol. V. Fullerton: Theosophical History, 1997, s. 16–17.
  61. ↑ Stasulane, Anita. „The Theosophy of the Roerichs: Agni Yoga or Living Ethics.“ In: Hammer, Olav; Rothstein, Mikael, eds. Handbook of the Theosophical Current. Leiden: Brill, 2013, s. 193–194.
  62. ↑ Santucci, James A. Theosophy and the Theosophical Societies. Theosophy Forward, 2013, s. 27–30.
  63. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 230–231.
  64. ↑ Hanegraaff, Wouter J. Western Esotericism: A Guide for the Perplexed. London: Bloomsbury Academic, 2013, s. 183–184.
  65. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 230–231.
  66. ↑ Santucci, James A. Theosophy and the Theosophical Societies. Theosophy Forward, 2013, s. 13, 17.
  67. ↑ Meade, Marion. Madame Blavatsky: The Woman Behind the Myth. New York: Open Road Media, 2011, s. 7–10.
  68. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Occult Roots of Nazism. New York: New York University Press, 1992, s. 2.
  69. ↑ Gardell, Mattias. Gods of the Blood: The Pagan Revival and White Separatism. Durham: Duke University Press, 2003, s. 21–22.
  70. ↑ Hanegraaff, Wouter J. Western Esotericism: A Guide for the Perplexed. London: Bloomsbury Academic, 2013, s. 133–135.
  71. ↑ Santucci, James A. "The Notion of Race in Theosophy". Nova Religio. 11 (3), 2008, s. 37–63.
  72. ↑ PROPHET, Erin. Hermetic Influences on the Evolutionary System of Helena Blavatsky's Theosophy. Gnosis: Journal of Gnostic Studies, 2018, roč. 3, čís. 1, s. 84–111. DOI: 10.1163/2451859X-12340055.
  73. ↑ Cranston, Sylvia. HPB: The Extraordinary Life and Influence of Helena Blavatsky. Santa Barbara: Path Publishing House, 1993, s. 146–147.
  74. ↑ Goodrick-Clarke, Nicholas. The Western Esoteric Traditions: A Historical Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 219.
  75. ↑ Blavatsky, Helena Petrovna. The Key to Theosophy. London: The Theosophical Publishing Company, 1889, s. 3, 5, 20.
  76. ↑ Lachman, Gary. Madame Blavatsky: The Mother of Modern Spirituality. New York: Tarcher/Penguin, 2012, s. 251.
  77. ↑ H. P. Blavatsky Collected Writings [online]. [cit. 2026-06-20]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Helena_Petrovna_Blavatská&oldid=8241122“