Herbert Braun
| Herbert Braun | |
| nemecký protestantský teológ | |
| Narodenie | 4. máj 1903 Warlubien, Pruské kráľovstvo |
|---|---|
| Úmrtie | 27. august 1991 (88 rokov) Mainz, Nemecko |
| Odkazy | |
| Commons |  Herbert Braun |
Herbert Braun (* 4. máj 1903, Warlubien, Pruské kráľovstvo – † 27. august 1991, Mainz, Nemecko) bol nemecký protestantský teológ.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Herbert Braun sa narodil 4. mája 1903 vo východopruskej obci Warlubien (dnešná poľská obec Warlubie) v rodine miestneho učiteľa.
V rokoch 1922 až 1926 študoval protestantskú teológiu na univerzitách v Königsbergu (dnešný Kaliningrad), Tübingene a Rostocku. Licenciát z teológie získal v roku 1929 na univerzite v Halle an der Saale.
Následne pôsobil ako protestantský farár vo východopruských obciach Friedrichshof (dnes Maloje Lesnoje, Kaliningradská oblasť) (1930), Lamgarben (dnes Garbno, Poľsko) (1931 – 1939) a Drengfurth (dnes Srokowo, Poľsko) (1940 – 1945).
V roku 1937 bol zatknutý, pretože bol členom protinacistickej Vyznávajúcej cirkvi (Bekennende Kirche).
Po skončení Druhej svetovej vojny musel v rámci nútených odsunov nemeckého obyvateľstva opustiť územie bývalého Východného Pruska a istý čas strávil aj v Magdeburgu.
V roku 1947 sa stal docentom Nového zákona na protestantskej Cirkevnej vysokej škole v Berlíne (Kirchliche Hochschule Berlin). V rokoch 1949 až 1952 tu pôsobil ako riadny profesor Nového zákona. Vo svojej vedeckej práci kládol dôraz na exaktný historický výskum dejín náboženstiev.[1]
Od roku 1952 až do svojej emeritácie v roku 1971 bol riadnym profesorom Nového zákona na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Johannesa Gutenberga v Mainzi. Jeho nástupkyňou sa stala Luise Schottroff (1934 – 2015).
Herbert Braun patril k tzv. Bultmannovej škole.
Teológia[upraviť | upraviť zdroj]
Ťažiskom Braunovho teologického výskumu bolo odkrývanie špecifických znakov učenia a postojov historickej osobnosti Ježiša z Nazareta, ktoré ho jednoznačne odlišujú od všetkých predchádzajúcich i súdobých etických vzorcov a vzorov – či už dobového židovstva, helenistických myšlienkových prúdov alebo teológie ranokresťanskej komunity.
Základnú tézu Braunovej teológie možno vyjadriť nasledovne: „Bol to práve historický Ježiš, ktorý svojich poslucháčov oslobodil k tomu, aby videli, že sú Bohom prijatí a milovaní, a boli tak schopní milovať blížnych.“[2]
Podľa Bultmannovho názoru to bol práve Braun, kto vytvoril najkonzekventnejšiu existenciálnu interpretáciu Biblie. Ježiš hlásal „paradoxnú jednotu radikalizovanej Tóry a radikálnej milosti, nekompromisných požiadaviek a bezhraničného prijatia človeka čoby hriešnika, „kontrapunktiku“ otvorenosti voči blížnemu a totálnej odkázanosti človeka na Boha“.[3]
1964: Debata s Helmutom Gollwitzerom[upraviť | upraviť zdroj]
13. februára 1964 zorganizovala Johannes Gutenberg Universität v Mainzi teologickú diskusiu, ktorej hlavnými protagonistami boli Herbert Braun a Helmut Gollwitzer (1908 – 1993). Hlavnou témou bola otázka o existencii Boha. Braun vyslovil presvedčenie, že pojem Boh je šifrou pre označenie akéhosi dynamického, neuchopiteľného špecifika medziľudských vzťahov. Podľa Brauna neexistuje nijaké božské Bytie o sebe (Ansichsein Gottes), ktoré by transcendovalo náš svet. Na základe týchto premís akceptoval Braun pre svoju teológiu označenie „a-teistická“, pričom ju však odmietol jednoducho stotožniť s tradičným ateizmom.[4]
Gollwitzer namietal voči Braunovým pozíciám tvrdiac, že Boh je vo vzťahu k človekovi subjektom. Základom onej špecifickej kvality medziľudských vzťahov je vzťah človeka k Bohu. Výrok „Boh je láska“[5] nemožno podľa Gollwitzera čítať obrátene (teda ako „Láska je Boh.“). Láska k Bohu alebo modlitba nie sú možné bez existencie Boha ako reálneho subjektu.
1969: Ježiš, muž z Nazaretu a jeho doba[upraviť | upraviť zdroj]
V trinástich kapitolách tejto svojej knihy Herbert Braun postupne predstavuje etický a teologický význam náuky človeka Ježiša z Nazareta.
Charakteristika doby[upraviť | upraviť zdroj]
Herbert Braun situuje človeka Ježiša z Nazareta do politických a náboženských súvislostí jeho doby. Život palestínskych Židov je výrazne ovplyvnený apokalyptikou a farizeizmom. Konkrétne apokalyptické predstavy sa však rozchádzajú – či už ide o časové ohraničenie apokalypsy, postavu Mesiáša alebo samotnú predstavu spásy. Farizeizmus ukladá plnenie kňazských povinností, ako sú spísané v Tóre, všetkým zbožným laikom a zároveň presadzuje prísnu morálnu kazuistiku, zvlášť čo sa týka nariadení o rituálnej čistote. Piliermi farizejskej etiky sú skromnosť, podporovanie chudobných a prísna sexuálna morálka. Ak by to bolo nevyhnutné, musí byť ortodoxný žid pripravený položiť za svoje náboženstvo aj vlastný život. Pred Bohom, čoby personifikovaným Zákonom a konečným Sudcom všetkého, má zbožný žid, ktorý vyznáva svoje hriechy a koná pokánie, nádej v Božie milosrdenstvo.
Pre správne pochopenie postavy Ježiša z Nazareta, ako je vykreslená v textoch evanjelií, je potrebné uvedomiť si aj helenistické a orientálne vplyvy, ktoré poznačili židovskú náboženskú tradíciu. Grécka predstava božského človeka (θεῖος ἀνήρ), bohočloveka, akéhosi múdrosťou obdareného Liečiteľa alebo i iné predstavy o spasiteľoch, vykupiteľoch, prírodných božstvách, hérooch či apoteóze a božských vládcoch ovplyvnili židovské predstavy o očakávanom Mesiášovi. Prejavom týchto vplyvov sú napr. predstavy o zázračnom narodení, narodení z panny, nanebovstúpení a zjaveniach po smrti. V gnostických myšlienkových smeroch sa stretávame s predstavou zbožstvenia človeka, ktoré však zároveň spôsobí zánik jeho konkrétnej individuality.
Pramene[upraviť | upraviť zdroj]
Evanjeliá nie sú neutrálnymi historickými prameňmi, ale: 1. vyznaniami viery, 2. s misionárskym zámerom, 3. v rámci antického chápania sveta. Z tohto dôvodu ich je potrebné historicko-kriticky preskúmať. Najvzdialenejšie historickému Ježišovi je Jánovo evanjelium, avšak synoptické evanjeliá tiež zobrazujú Ježišov život vedené istými konkrétnymi zámermi.
Obzvlášť ťažké je rekonštruovať (či identifikovať) skutočné Ježišove výroky. Skúmanie dejín literárnych foriem napríklad ukazuje, že čím dlhšie je jedno ucelené rozprávanie, o to nevyhnutnejší je predpoklad intenzívnej redakčnej úpravy s úmyslom poučenia spoločenstva veriacich.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že za historicky pravdepodobné sa smú považovať tie pasáže, ktoré zodpovedajú židovskému jazykovému štýlu.
Každopádne sa však výskum obsahu nezaobíde bez hermeneutického kruhu.
Za historicky pravdepodobné Ježišove slová sa vo všeobecnosti považujú tie, ktoré prekračujú rámec židovského myslenia.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa Brauna spadá Ježišovo narodenie skôr do doby vládnutia kráľa Herodesa Veľkého († 4 pred Kr.) než do obdobia konania sčítania ľudu (6/7 pred Kr.), „keď Sýriu spravoval (Pubius Sulpicius) Quirinius“.[6] Za miesto Ježišovho narodenia sa pokladá Betlehem len vzhľadom na Micheášovo proroctvo.[7] Opis okolností Ježišovho narodenia vykazuje legendárne prvky, celá táto naratívna pasáž sa ponáša na rôzne rozprávania o helenisticko-orientálnych zázračných „spasiteľoch“.
Je pravdepodobné, že Ježiš mal súrodencov a bol pokrstený Jánom Krstiteľom.
Ježiš nezodpovedal židovských predstavám o Mesiášovi, nešlo mu o politické oslobodenie svojho národa, nevyžadoval si nijaké uznanie svojej mesiášskej hodnosti. Bola to však už ranokresťanská komunita, ktorá ju spätne projektovala do rozprávania o Ježišovom živote, stvárniac ju vo forme tajuplných zjavení tejto skutočnosti.
Ježiš nebol askét. Mal priateľmi medzi verejnými hriešnikmi. Ježišov spôsob života narazil na ostrú kritiku zbožných ortodoxných židov.
Ježišov rozprával aramejčinou. Jeho reč bola obrazná, dokázal si ňou získať ľudí. Zaiste sa (primárne) neorientoval na odovzdávanie akýchsi dôverných posolstiev hŕstke vyvolených.
Ježiš nikdy nevykonal zázrak, ktorým by niekoho potrestal. Práve naopak, jeho zázraky vždy prinášajú trpiacemu uzdravenie. Vychádzajúc z dobového presvedčenia, každé zázračné uzdravenie bolo vo svojej podstate vyhnaním démona z tela človeka. Prírodné zázraky a vzkriesenia mŕtvych je potrebné chápať len ako dobové štylistické prostriedky na ozvláštnenie deja.
Tvrdenie, že Ježiš si vytvoril svoj okruh učeníkov, zodpovedá dobovým zvyklostiam. Opis učeníkov je tým viac idealizovaný, čím mladší je text evanjelia. A čím mladší je text evanjelia, o to viac je možné vnímať kontrast medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Učeníci nevytvárajú cirkev.
Z pasáží opisujúcich Ježišove posledné hodiny, umučenie a smrť môžeme za istú považovať smrť na kríži. Posledná večera sa zdá byť akýmsi poveľkonočným teologickým dodatkom, keďže takéto prvky helenistickej sakramentality nezodpovedajú charakteru palestínskeho prostredia.
Opis udalostí v Getsemanskej záhrade je evidentne vymyslený, rovnako tak aj opis priebehu súdneho konania pred Sanhedrinom.
Ježišova smrť na kríži je v mladších textoch už vykreslená triumfálnejšie. Spôsob pochovania Ježišovho tela nezodpovedá židovským zvyklostiam ohľadom zaobchádzania s telami odsúdencov. Cieľom takéhoto stvárnenia bolo zrejme opísať akýsi archetyp martýria a zdôrazniť vinu židov namiesto Rimanov. Zároveň tak však bolo možné situovať Poslednú večeru pred udalosti umučenia.
U synoptikov ešte nemá Ježišova smrť zmierny charakter.
Eschatologický horizont[upraviť | upraviť zdroj]
Ježišovo očakávanie blízkeho príchodu Božieho kráľovstva a akéhosi Syna človeka, zodpovedajúce intenciám vtedajšej židovskej apokalyptiky, v dejinách tradície postupne vyústilo do presvedčenia, že tieto udalosti sa uskutočnili už v Ježišovi.
Ježiš akceptoval súdobú židovskú vieru v zmŕtvychvstanie.
Ježiš však súčasne hlásal potrebu väčšej osobnej zodpovednosti. Aktuálne morálne konanie človeka nie je závislé od toho, či a kedy nastane apokalyptický koniec sveta a zmŕtvychvstanie.
Obrátenie[upraviť | upraviť zdroj]
V zhode so židovskou tradíciou je Ježišova etika orientovaná na prax. Obrátenie (gr. metanoia) teda nie je akýmsi náboženským zážitkom, ale reálnym a konzekventným aktom vôle, ktorá chce poslúchať iba Boha. Obrátenie je uznaním totálnej odkázanosti a podriadenosti človeka v jeho vzťahu k Bohu. Toto individuálne rozhodnutie má prednosť pred akýmikoľvek inými osobnými záväzkami.
Pravú poslušnosť voči Bohu nemožno realizovať nasledujúc nejaké hereronómne autority či príkazy. Práve naopak, je nevyhnutne potrebné vnímať danú situáciu a nasledovať vlastný rozumný úsudok.
Poslušnosť voči Bohu, ako ju hlásal Ježiš, teda celkom určite nemožno vtesnať do dobového formálno-právneho systému. Takáto nekompromisná, rigoristická poslušnosť voči Bohu však nevedie k pohŕdaniu inými. Pretože ten, kto je Bohu skutočne poslušný, seba samého v skutočnosti vníma ako Bohom nekonečne obdarovaného. Akékoľvek porovnávanie či sebaospravodlivovanie je v tejto oblasti nemysliteľné a nezmyselné.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- An die Hebräer (Handbuch zum Neuen Testament. Bd. 14). Tübingen: Mohr, 1984. ISBN 3-16-144869-3.
- Jesus – Der Mann aus Nazareth und seine Zeit (Gütersloher Taschenbücher Siebenstern. Bd. 70). 3. vyd. Gütersloh: Gütersloher Verlags-Haus Mohn, 1978. ISBN 3-579-03870-2.
- Spätjüdisch-häretischer und frühchristlicher Radikalismus: Jesus von Nazareth und die essenische Qumransekte. (Beiträge zur Historischen Theologie, 24). 2 zväzky. Tübingen: Mohr, 1969.
- Neues Testament und christliche Existenz. Tübingen: Mohr, 1973.
- Gesammelte Studien zum Neuen Testament und seiner Umwelt. 2. vyd. Tübingen: Mohr Siebeck, 1967.
- Predigten. Stuttgart: Kreuz-Verlag, 1970.
- Wie man über Gott nicht denken soll. Tübingen, 1971.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- SCHOTTROFF, Willy. Herbert Braun. Eine theologische Biographie. In: SCHOTTROFF, Willy. Das Reich Gottes und der Mensch. Studien über das Verhältnis der christlichen Theologie zum Judentum (Abhandlungen zum christlich-jüdischen Dialog. Bd. 19) München: Chr. Kaiser, 1991. ISBN 3-459-01881-X. S. 195 – 229.
- SCHOTTROFF, Luise – BETZ, Hans Dieter (ed.). Neues Testament und christliche Existenz. Festschrift für Herbert Braun. Tübingen, 1973.
- HAGER, Angela. Ein Jahrzehnt der Hoffnungen: Reformgruppen in der bayerischen Landeskirche 1966 – 1976. Vandenhoeck & Ruprecht, 2010. ISBN 3525557426. S. 334.
- SCHWEIZER, Eduard. Jesus, das Gleichnis Gottes: was wissen wir wirklich vom Leben Jesu? 2. vyd. Göttingen, 1996.
- SYMANOWSKI, Horst. Post Bultmann locutum. Bd. 1.: Eine Diskussion zwischen Helmut Gollwitzer und Herbert Braun am 13. Februar 1964 in der Johannes-Gutenberg-Universität Mainz am Rhein. 2. vyd. 1965.
- ZAHRNT, H. Die Sache mit Gott - Die protestantische Theologie im 20. Jahrhundert. 6. vyd. München: dtv, 1984.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ MUELLER, Matthias. Geschichte des Lehrstuhls — Literatur-, Religions- und Zeitgeschichte des Urchristentums [online]. www.theologie.hu-berlin.de, [cit. 2018-02-26]. Dostupné online. (po nemecky)[nefunkčný odkaz]
- ↑ SCHWEIZER, Eduard. Jesus, das Gleichnis Gottes: was wissen wir wirklich vom Leben Jesu?. 2. vyd. Göttingen : [s.n.], 1996. S. 14.
- ↑ BULTMANN, Rudolf. WAR JESUS EIN CHRIST?. Der Spiegel, 1966-04-04, roč. 15. Dostupné online [cit. 2018-02-26].
- ↑ GEYER, Hans-Georg. Andenken. Tübingen : [s.n.], 2003. S. 127.
- ↑ MARTIN@AUPAIRFORUM.COM, Mgr. Martin Švikruha - MEDIA VT,. Biblia - Sväté Písmo Generovanie veršov podľa súradníc [online]. svatepismo.sk, [cit. 2018-02-26]. Dostupné online.
- ↑ MARTIN@AUPAIRFORUM.COM, Mgr. Martin Švikruha - MEDIA VT,. Biblia - Sväté Písmo Generovanie veršov podľa súradníc [online]. svatepismo.sk, [cit. 2018-02-26]. Dostupné online.
- ↑ MARTIN@AUPAIRFORUM.COM, Mgr. Martin Švikruha - MEDIA VT,. Biblia - Sväté Písmo Generovanie veršov podľa súradníc [online]. svatepismo.sk, [cit. 2018-02-26]. Dostupné online.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Herbert Braun na nemeckej Wikipédii.