Ida Kamińska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ida Kamińska
poľská herečka
Narodenie 4. september 1899
Odesa
Úmrtie 21. máj 1980 (80 rokov)
New York

Ida Kamińska (* 4. september 1899, Odesa – † 21. máj 1980, New York) bola poľská divadelná a filmová herečka, režisérka židovského pôvodu, jedna z najväčších herečiek v histórii židovskej divadelnej scény. V rokoch 1949 – 1953 riaditeľka Židovského divadla v Lodži, v rokoch 1953 – 1955 Židovského divadla vo Vroclavi a následne v rokoch 1955 – 1968 Židovského divadla vo Varšave.

Bola prvou herečkou socialistického bloku nominovanou na Oscara. Nomináciu za najlepšiu ženskú úlohu dostala v roku 1967 za úlohu majiteľky obchodu v česko-slovenskom filme Obchod na korze.

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Roky 1899 – 1939[upraviť | upraviť zdroj]

Ida Kamińska bola dcérou herečky Ester Rachel Kamińskej, nazývanej matkou židovského divadla a Abrahama Izaaka Kamińskeho, je tiež sestrou Reginy Kamińskej. Narodila sa 4. septembra 1899 v hoteli Teatralnaja Gostinica v Odese, kde práve v tom čase hosťovali na vystúpení jej rodičia. V roku 1904 stála prvýkrát na doskách divadla Jardin deHiwer vo Varšave, stvárňujúc úlohu Sionky v diele Matka od Pińskieho.

V roku 1916 skončila gymnázium a po prvý raz debutovala na scéne Teatru Żydowskiego – Židovského Divadla vo Varšave, ktorý založili jej rodičia v roku 1913 v rotunde na Dynasach na ulici Oboźnej 1 – 3. Cez dva roky hrala hlavne v operetných predstaveniach. Po smrti otca v roku 1918 vycestovala matka na vystúpenia na Ukrajinu, odkiaľ sa vrátila v roku 1921. Odvtedy hrala v Teatrze Centralnym (Hlavnom Divadle) v Leszne riadeným Ester Rachel Kamińskou a taktiež hosťovala v Trupie Wileńskiej (Vilniuskom súbore).

V rokoch 1924 – 1928 prevádzkovala spolu so svojim prvým manželom Zygmuntom Turkowom Warszawski Żydowski Teatr Artystyczny (Varšavské židovské umelecké divadlo) (jidiš Warszawe Idiszwer Kunstteater). Od roku 1926 účinkovalo v novorekonštruovanom Židovskom divadle Abrahama Izaaka Kamińského na ulici Oboźnej 1 – 3. V rokoch 1931 – 1932 vystupovala v Belgicku a Francúzsku. Od 1933 Kamińska viedla vlastnú divadelnú spoločnosť, ktorá od roku 1937 sídlila v Teatrze Nowości (Novej scéne) na Bielańskej ulici. V roku 1937 slávila vo Vilniuse 20 rokov hereckej práce.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí druhej svetovej vojny, 6. septembra 1939 jej byt aj divadlo boli zbombardované a sama prebývala v kryte vedno s rodinou a skupinkou priateľov, mimo iných aj s Adolfom Rosnerom. Nezostalo jej nič, okrem dvoch kožuchov a prsteňa.

Po dvoch týždňoch, sa v kryte Rosner zasnúbil s dcérou Idy Kamińskej – Ruth. Mama dala dcére svoj prsteň a dve konzervy sardiniek, nájdených v ruinách. Po opustení krytu istý čas spolu s rodinou bývala u známych. Jedného dňa sa objavila novinárka, pani Słapak, aby okamžite vycestovali pretože Ida Kamińska je na listine režisérov protihitlerovských diel a je určená na likvidáciu.

Kamińska zakrátko s vlnou obyvateľov opustila Varšavu a došla do Ľvova, kde ju komunistická vláda poverila riadením Štátneho židovského divadla. Po agresii na Sovietsky zväz v júni 1941 vycestovala do Rovna, a následne cez Charkov a Baku do Frunze, hlavného mesta Kirgizska. Tam zorganizovala súbor a cez dva roky uvádzala diela v miestnej filharmónii a taktiež v iných miestach sovietskych republík. V tom čase porodila syna Wiktora, ktorého otcom bol Marian Melman, jej druhý muž. V rokoch 1944 – 1946 Kamińska pracovala v moskovskom rádiu v poľskom a cudzojazyčnom vysielaní.

Roky 1947 – 1968[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1947 sa Ida s Marianom Melmanom a synom vrátila do Poľska a ubytovala sa v oslobodenej Varšave. Veľa rokov sa starala o návrat dcéry do krajiny, ktorá prebývala v ZSSR vo vyhnanstve (nakoniec sa vrátila v roku 1956). V roku 1948 jej komunistická vláda navrhla založenie Štátneho židovského divadla v Lodži, ktorého riaditeľkou bola v rokoch 1949 – 53. Následne bola v rokoch 1953 – 1955 riaditeľkou Židovského divadla vo Vroclavi, a od 1955 generálnou aj umeleckou riaditeľkou Židovského divadla Ester Rachel Kamińskej vo Varšave.

V rokoch 1956 – 1960, po postupných vlnách emigrácie poľských Židov, publikum Idy Kamińskej mizlo, preto herečka cestovala čoraz častejšie na turné po Európe, do oboch Amerík, Izraela a Austrálie. V roku 1966 vycestovala spolu so súborom do USA na turné, kde dosiahla veľký úspech. V roku 1967 bol o nej nakrútený dokumentárny film Jej teatr (Jej divadlo).

Po politickej kríze v marci roku 1968, na znak protestu proti oficiálnej antisemitistickej propagande, dobrovoľne prišla do oddelenia kultúry na mestskom úrade a podala demisiu. 21. augusta, keď cestovala na Gdanskú železničnú stanicu sa ukázalo, že vlaky z Viedne boli zastavené, vzhľadom na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Po niekoľkých dňoch vycestovala z rodinou do Viedne, odtiaľ do Tel Avivu, kde vystúpila s niekoľkými predstaveniami.

Emigrácia[upraviť | upraviť zdroj]

Pred koncom roku 1968 sa dostala do Spojených štátov a ubytovala sa v New Yorku, kde sa usilovala založiť Yiddish Theater, no jej snaženie nebolo korunované úspechom. Zahrala si tiež hlavnú úlohu po boku Harryho Belafonta vo filme The Angel Levin aj úlohy v dvoch televíznych filmoch, ktoré nepriniesli požadovaný úspech.

V roku 1975 Ida Kamińska navštívila Varšavu pri príležitsti 50. výročia smrti jej matky. Vláda sa tejto návštevy obávala a diskusia o vydaní víz prebiehala dokonca v najvyšších politických kruhoch vedenia strany. Nevydanie by vyvolalo medzinárodný škandál, a preto jej boli nakoniec udelené. Navštívila mimo iného Židovské divadlo. V tom istom roku emigrovala do Izraela, odkiaľ sa v roku 1977 vrátila do New Yorku, aby oslávila šesťdesiatročnicu svojej divadelnej cesty.

Ida Kamińska zomrela na infarkt srdca 21. mája 1980 v New Yorku, kde bola aj pochovaná na Mount Hebron Cemetary. Je autorkou autobiografie Moje życie, mój teatr (Môj život, moje divadlo), vydanej v roku 1973 v New Yorku. Poľské vydanie sa objavilo v roku 1995 vo Varšave. Je tiež autorkou Nie brakuje mi niczego prócz pracy (Nechýba mi nič okrem práce).

Pamätníky Idy Kamińskej[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1993 na stene budovy na ulici Aleje Jerozolimske 101 vo Varšave, v ktorom bývala Kamińska, bola odhalená pamätná tabuľa. Podobné tabule sa nachádzajú na stenách budovy Teatru Kameralnego – Komorného divadla (kedysi Dolnośląskiego Teatru Żydowskiego (Dolnosliezkeho židovského divadla)) na Świdnickiej ulici vo Vroclave (od 2005) a Teatru Nowego -(Nového divadla) v Lodži (od 2004). Od roku 2005 Teatr Żydowski w Warszawie (Židovské divadlo vo Varšave) nesie jej meno.

Umelecké dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Ida Kamińska si vo svojom živote zahrala 124 postáv, režírovala 65 predstavení, preložila do jazyka jidiš 58 diel, urobila niekoľko dramatických adaptácií, napísala dve drámy: v roku 1932 Ongiś był król (Bol kedysi kráľ) a v roku 1964 roku Zasypać bunkry (Zasypať bunkre).

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Réžia[upraviť | upraviť zdroj]

Teatr Żydowski w Warszawie (Židovské divadlo vo Varšave)

  • 1968: Dziesięciu nas było braci
  • 1966: Mister David
  • 1966: Sure Szejndł
  • 1965: Meir Ezofowicz
  • 1964: Zasypać bunkry!
  • 1964: Akt ślubny
  • 1963: Bezdomni
  • 1963: Rachunek
  • 1963: Serkełe
  • 1962: Eksperyment
  • 1961: Samotny statek
  • 1960: Meir Ezofowicz
  • 1960: Strach i nędza III Rzeszy
  • 1959: Mejłech Frejłech
  • 1958: Drzewa umierają stojąc
  • 1958: Glikl Hameln
  • 1958: Kune-Lemł
  • 1956: Człowiek, któremu się powodzi
  • 1955: Mirełe Efros

Teatr Żydowski w Łodzi (Židovské divadlo v Lodži)

  • 1954: Juliusz i Ethel
  • 1954: Pajęczyna
  • 1953: Meir Ezofowicz
  • 1953: Dom w getcie
  • 1952: Tragedia optymistyczna
  • 1952: Glik Hameln żąda...
  • 1952: Pan Jowialski
  • 1951: Dr A.Leśna
  • 1951: Rodzina
  • 1950: Ludzie. Jaknehuz. Ojlem habo
  • 1949: W noc zimową
  • 1948: Bez winy winni
  • 1948: Glikl Hameln żąda...
  • 1948: Strzały na ulicy Długiej
  • 1948: Pani adwokat

Dolnośląski Teatr Żydowski we Wrocławiu (Dolnosliezske židovské divadlo vo Vroclave)

  • 1955: Profesor Mamlock
  • 1955: Matka Rywa
  • 1954: Dziewczęta w zasłonach
  • 1954: Juliusz i Ethel
  • 1954: Pajęczyna
  • 1953: Meir Ezofowicz
  • 1950: Rodzina
  • 1950: Jakenhuz. Ojeem habo. Ludzie
  • 1947: Dziś nocą
  • 1947: Dwaj Kune-Lemł

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]