Intenzita magnetického poľa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Intenzita magnetického poľa je vektorová veličina popisujúca mieru silových účinkov magnetického poľa. Na rozdiel od magnetickej indukcie nezahŕňa vplyv viazaných demagnetizačných prúdov prostredia, ale iba "vonkajších" zdrojov poľa, teda voľných elektrických prúdov.

Značenie a jednotka[upraviť | upraviť kód]

Dôležité vzťahy[upraviť | upraviť kód]

Základným všeobecným vzťahom pre intenzitu stacionárneho magnetického poľa budeného (ustáleným) voľným elektrickým prúdom Ivol je Ampérov zákon:

, kde integrácia prebieha podľa dĺžky l ľubovoľne zvolenej uzavretej krivky c obomykajícej voľný elektrický prúd.
V oblastiach priestore, kde možno považovať priestorové rozloženie elektrického prúdu za spojité (v makroskopickom zmysle), opísateľné hustotou elektrického prúdu, možno Ampérov zákon prepísať do diferenciálneho tvaru:
.

V nestacionárnom poli potom platí prvá Maxwellova rovnica, ktorá je definičným vzťahom pre intenzitu magnetického poľa v sústave SI[1] (S je obsah plochy ohraničený krivkou c, D je elektrická indukcia):

Resp. v diferenciálnom tvare:
.

Vzťah k magnetickej indukcii B:

, kde M je magnetizácia, charakterizujúca účinky viazaných demagnetizačných prúdov.

Intenzitu stacionárneho magnetického poľa vytvoreného lineárnym vodičom pretekaným prúdom udáva Biotov-Savartov zákon:

, kde integrácia prebieha cez všetky body krivky prúdovodiča,
Resp. pre spojito rozložený prúd s hustotou :
, kde integrácia prebieha cez všetky body oblasti pretekanej prúdom.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c ČSN ISO 31-5 Veličiny a jednotky: Elektřina a magnetismus, Český normalizační institut, Praha 1994

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Intenzita magnetického pole na českej Wikipédii.