Preskočiť na obsah

Ioane Toqabi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ioane Toqabi
kňaz, jeromonach a ikonopisec
Detail z ikony Posledného súdu zachycuje autoportrét Ioana Toqabiho, 11. storočie, Kláštor svätej Kataríny na hore Sinaj
Detail z ikony Posledného súdu zachycuje autoportrét Ioana Toqabiho, 11. storočie, Kláštor svätej Kataríny na hore Sinaj
Štát pôsob.Gruzínske kráľovstvo, Byzantská ríša
Narodeniekoniec 11. storočia
Úmrtiezačiatok 12. storočia
Národnosťgruzínska
PodpisIoane Toqabi, podpis
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ioane Toqabi
Detail z ikony menológia zobrazuje svätcov pre mesiace december, január, a február, 11./12. storočie, Kláštor svätej Kataríny na hore Sinaj

Ioane Toqabi (gruz. იოანე თოჴაბი – Ioane Toqabi[p. 1], starogr. Ἰωάννης Τοχάμπι – Ióannes Tochampi[9]; * koniec 11. storočia – † začiatok 12. storočia) bol stredoveký gruzínsky kňaz, jeromonach a ikonopisec, ktorého diela boli v priebehu vrcholného stredoveku darované Kláštoru svätej Kataríny na hore Sinaj.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie o dátume alebo mieste jeho narodenia a úmrtia nie sú známe. S najväčšou pravdepodobnosťou získal vzdelanie a bol aktívny v jednom z kláštorov v Konštantínopole.[10] Neskôr asi odišiel do Kláštora svätej Kataríny na hore Sinaj.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho ikonopisecká tvorba je bohatá na kombináciu gréckych a gruzínskych nápisov. To naznačuje, že Ioane Toqabi síce tvoril v byzantskom kultúrnom okruhu, ale zároveň mal potrebu zdôrazniť etnickú príslušnosť.[8] Jeho kristologický cyklus, zahŕňajúci Ježišove zázraky a umučenie Pána spolu so životom Panny Márie, je jedným zo šiestich ikon (hexaptychu) v Kláštore svätej Kataríny na hore Sinaj. Štyri z nich predstavujú menológium, ktoré je rozdelené do horizontálnych pásov, pričom každý z nich zobrazuje desať malých scén. Každá ikona predstavuje tri mesiace v roku.[11] Na nich sú vyobrazení všetci svätci spolu s popisom ich mena, prípadne upriamením na mučenícku smrť.[12] Piata ikona zobrazuje druhý príchod Ježiša Krista a posledný súd.[13] Ikona zahrňuje aj motív Bohorodičky, ktorý sa nápadne podobá na zobrazenia Theotokos Blachernitissa alebo Hodegetrie na chrámových paládiach v Konštantínopole.[14]

Na zadnej strane íkon sú epigrafické nápisy v gréčtine. Výnimkou sú ikony menológia a druhého príchodu Krista spolu s posledným súdom, kde boli vyhotovené dvojjazyčné gruzínsko-grécke nápisy. Gruzínske nápisy sú prevedené v písme nuschuri, ktoré je charakteristické pre 11. storočie.[15] Všetky nápisy prezrádzajú, že Ioane Toqabi bol pravdepodobne donorom ikon.[16] Niektoré z nich sledujú určité rysy nástenných malieb v monastieri Timotesubani.[17] Zaujímavosťou je zobrazenie pekla na ikone druhého príchodu Krista a posledného súdu, kde má niekoľko postáv na hlave turban. V rámci západného kultúrneho okruhu to bolo označenie moslimov. V prípade židov sa používali biele turbany so strapcami visiacimi dole. Avšak v tomto prípade išlo označenie bohatých Gruzíncov či Byzantíncov, ktorí turbany nosili ako módnu záležitosť.[18] Podobné postavy s turbanmi v pekle sú aj na nástenných maľbách v monastieri Timotesubani alebo Gračanici.[19]

Pane, Ježišu Kriste, urob mňa, ktorý som napísal ikonu druhého príchodu a všetkých tvojich svätých, byť hodným po tvojej pravici počas tvojho druhého príchodu v sláve. Nehodný jeromonach Ioane. Amen.[20]

Počas jeho ikonopiseckej kariéry vytvoril na ikonách dva svoje autoportréty, ktorého zobrazujú ako kľačí pri nohách Bohorodičky.[21] Jeho pohľad je upriamený na Krista v lone Panny Márie, ktorého prosí o odpustenie jeho hriechov. Na ikone druhého príchodu Krista a posledného súdu je medzi motívom Maiestas Domini a Hetoimasiou umiestená modlitba, ktorá je prevedená gruzínskym písmom nuschuri.[22]

Detail z ikony Ježišových zázrakov a Umučenia Pána zachycuje kľacieho Ioana Toqabiho pri nohách Bohorodičky, 11./12. storočie, Kláštor svätej Kataríny na hore Sinaj

Ikony so sprievodnými nápismi v gréčtine a gruzínčine boli pravdepodobne určené pre jeho bilingválnych spolubratov v kláštore alebo gruzínsku kláštornú komunitu mimo Gruzínskeho kráľovstva. Nie je známe, kto a kedy daroval súbor ikon Kláštoru svätej Kataríny na hore Sinaj. Pravdepodobne boli pôvodne určené pre tento kláštor, keďže tam už od neskorej antiky pôsobila početná gruzínska komunita.[23][20] To podporuje fakt, že k nárastu ich počtu došlo po prestavbe kaplnky svätého Juraja počas 10. a 11. storočia.[24] Samotné darovanie ikon mohlo slúžiť na posilnenie postavenia ich komunity v kláštore.[25] Ikony (hexaptych) Ioana Toqabiho pravdepodobne ovplyvnili do istej miery Chachulský triptych (nazývaný aj Bohorodička z Chachuli) z 8. – 12. storočia.[26]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Prepis podľa Beliany: transkripcia: Toqhabi alebo laická transkripcia: Toqabi[1] Gruzínsky znak ჴ odporúčal Miroslav Nádvorník vo svojej publikácií Pravidla jmenného katalogu prepisovať do češtiny ako: „h“.[2] Avšak Václav A. Černý a Milan Tokár ponúkli možnosť oproti klasickému prepisu na „k“ aj možnosť transkripcie na „q“; s trochou obavy, aby sa táto litera nečítala [kv].[3] V gruzínskych prameňoch sa nazýva aj ako: „pokorný Ján“[4] alebo „úbohý starec“.[5] či „poľutovaniahodný starec“[6], a v gréckych textoch ako „biedny medzi mníchmi“.[7] Význam jeho priezviska alebo prezývky Toqabi nie je známy.[8]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ gruzínske písmo. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 364.
  2. ↑ NÁDVORNÍK, Miroslav. Pravidla jmenného katalogu. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1969. S. 225. (po česky)
  3. ↑ ČERNÝ, Václav A; TOKÁR, Milan. Znova o prepisovaní vlastných mien v prekladoch z gruzínskej literatúry. Kultúra slova (Martin: Veda), 1986, roč. 20, čís. 6, s. 213. ISSN 1783-158X. .
  4. ↑ CHICHINADZE, Nina. Representing Identities, The Icon of Ioane Tokhabi from Sinai. Le Muséon: Revue d'Études Orientales (Leuven: Peeters Publishers), 2017, roč. 130, čís. 3 – 4, s. 404. Dostupné online [cit. 2023-12-09]. ISSN 1783-158X. (po anglicky).
  5. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement. Ed. Augustine Casiday. Abingdon, Oxon : Routledge, 2022. (Studies in Byzantine Cultural History.) ISBN 978-1-003-02144-5. Kapitola The Georgian tradition, s. 63. (po anglicky)
  6. ↑ LIDOVA, Maria. The artist's signature in Byzantium. Six icons by Ioannes Tohabi in Sinai monastery (11th-12th century). Opera Nomina Historiae. Giornale di cultura artistica (Pisa: Scuola Normale Superiore di Pisa), 2009, roč. 1, s. 84. Dostupné online [cit. 2023-12-09]. ISSN 2036-8755. (po anglicky).
  7. ↑ CHICHINADZE, Nina. Representing Identities, The Icon of Ioane Tokhabi from Sinai, s. 405.
  8. ↑ a b CHICHINADZE, Nina. Representing Identities, The Icon of Ioane Tokhabi from Sinai, s. 408 – 409.
  9. ↑ Fernando Marias. Naked female angel or modern Nike? St Luke the Evangelist Painting the Virgin by Domenikos Theotokopoulos. In: Echoes of Antiquity in the Oeuvre of Domenikos Theotokopoulos. Ed. Ianthi Assimakopoulou. Heraklion : Municipality of Heraklion, 2019. ISBN 978-960-89627-5-0. S. 43. (po anglicky)
  10. ↑ LIDOVA, Maria. The artist's signature in Byzantium. Six icons by Ioannes Tohabi in Sinai monastery (11th-12th century), s. 85.
  11. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 158.
  12. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 26.
  13. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 201.
  14. ↑ KALOPISSI-VERTI, Sophia. Painters' Portraits in Byzantine Art. Deltion tes Christianikes Archaiologikes Hetaireias (Athens: Deltion of the Christian Archaeological Society, National Documentation Centre), 1994, roč. 17, čís. 4, s. 135. Dostupné online [cit. 2023-12-16]. ISSN 1105-5758. (po anglicky)
  15. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 157.
  16. ↑ CHICHINADZE, Nina. Representing Identities, The Icon of Ioane Tokhabi from Sinai, s. 406.
  17. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 35.
  18. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 146 – 147.
  19. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 43.
  20. ↑ a b LIDOVA, Maria. The artist's signature in Byzantium. Six icons by Ioannes Tohabi in Sinai monastery (11th-12th century), s. 336.
  21. ↑ LIDOVA, Maria. The artist's signature in Byzantium. Six icons by Ioannes Tohabi in Sinai monastery (11th-12th century), s. 83.
  22. ↑ SKHIRTLADZE, Zaza. The Image of the Virgin on the Sinai Hexaptych and the Apse Mosaic of Hagia Sophia, Constantinople. Dumbarton Oaks Papers (Washington, D. C.: Dumbarton Oaks, Trustees for Harvard University), 2014, roč. 68, s. 385. ISSN 0070-7546. (po anglicky)
  23. ↑ CHICHINADZE, Nina. Representing Identities, The Icon of Ioane Tokhabi from Sinai, s. 410.
  24. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 156.
  25. ↑ NIAMH, Bhalla. Experiencing the Last Judgement, s. 184.
  26. ↑ LIDOVA, Maria. The artist's signature in Byzantium. Six icons by Ioannes Tohabi in Sinai monastery (11th-12th century), s. 351 – 352.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Ida Toth. Epigraphic Traditions in Eleventh-Century Byzantium. In: Inscriptions in Byzantium and Beyond: Methods - Projects - Case Studies. Ed. Andreas Rhoby. Vienna : Austrian Academy of Sciences Press, 2015. ISBN 978-3-7001-7806-4. S. 203 – 225. (po anglicky)
  • Dionysis Mourelatos. Depiction of the Virgin in an 11th-century hexaptych at Sinai as perception of the city of Constantinople. In: Urban Art and the City: Creating, Destroying, and Reclaiming the Sublime. Ed. Argyro Loukaki. Oxon, New York : Routledge, 2021. ISBN 978-0-367-13297-2. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ioane Toqabi

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ioane_Toqabi&oldid=7767283“