Izolacionizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Protest za neúčasť USA v druhej svetovej vojne.

Izolacionizmus je politická stratégia štátov spočívajúca v zaujímaní postoja neúčasti na medzinárodných udalostiach.

Známy bol izolacionizmus Číny, Japonska, USA pred 2. svetovou vojnou s krátkym prerušením počas prvej a napríklad neutralita Švajčiarska.

Prvýkrát sa výraz explicitne použil v USA v období boja za nezávislosť. Ďalším stupňom bola tzv. Monroeova doktrína z roku 1823, kde americký prezident Monroe v súvislosti s hroziacou španielskou intervenciou do Mexika poslal európskym štátom list oznamujúci americký izolacionizmus vo vzťahu k Európe a žiadal to isté od Európy vo vzťahu k USA. Americký izolacionizmus narušila až účasť USA v prvej svetovej vojne. Po nej však bol opäť obnovený (nevstup USA do Spoločnosti národov, obmedzenie prisťahovalectva a pod.). Americký izolacionizmus definitívne ukončila účasť v druhej svetovej vojne a tzv. Trumanova doktrína z roku 1947. V súčasnosti požadujú v USA návrat k zahraničnej politike „otcov zakladateľov“ z pohľadu rozšírenia menšinové názorové prúdy. Patria medzi nich napríklad prezidentský kandidát Ralph Nader, paleokonzervatívec Pat Buchanan, a niektorí libertariáni ako napríklad Justin Raimondo.

Slovensko sa o izolacionizmus nikdy nesnažilo a vzhľadom na svoju veľkosť, polohu a politické pomery v okolitých krajinách ani nikdy nemohlo. Ako súčasť Uhorska nemalo vlastnú zahraničnú politiku. Po vzniku Česko-Slovenska sa muselo snažiť o získanie silných spojencov, pretože sa (právom) obávalo expanzívnej politiky Sovietskeho zväzu, Nemecka a Horthyho Maďarska. Počas vojnového štátu bola zahraničná politika úplne podriadená Nemecku a po obnovení spoločného štátu s Čechmi zase pod vplyvom Moskvy. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa slovenská zahraničná politika zamerala na vstup do Európskej únie a NATO, požiadavky na izolacionizmus alebo neutralitu prichádzali len zo zanedbateľnej časti spoločnosti.