Ján de La Salle
| Svätý Ján de La Salle Jean-Baptiste de La Salle | |
| kňaz a zakladateľ rádu | |
 | |
| Štát pôsobenia |  Francúzsko |
|---|---|
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 30. apríl 1651 Reims, Francúzsko |
| Úmrtie | 7. apríl 1719 (67 rokov) Rouen |
| Svätenia | |
| Diakon | |
| Svätenie | 21. marec 1676 (24 rokov) François Batailler |
| Kňaz | |
| Kňazská vysviacka | 9. apríl 1678 (26 rokov) Maurice Le Tellier |
| Svätec | |
| Blahorečenie | 19. február 1888 (236 rokov) Lev XIII. |
| Kanonizácia | 24. máj 1900 (249 rokov) Lev XIII. |
| Sviatok | 7. apríl |
| V cirkvách | Katolícka cirkev |
| Patrón | učiteľov a vychovávateľov |
| Odkazy | |
 Ján de La Salle | |
Svätý Ján Krstiteľ de La Salle (franc. Jean-Baptiste de La Salle* 30. apríl 1651, Reims, Francúzsko – † 7. apríl 1719, Rouen)[1] bol francúzsky katolícky kňaz a pokrokový pedagóg na prelome 17. a 18. storočia. Okolo roku 1680 založil Kongregáciu školských bratov, známu ako Školskí bratia de La Salle.
Je považovaný za otca modernej pedagogiky, pretože v priebehu života založil viacero škôl, v ktorých presadzoval tzv. simultánnu metódu vzdelávanie. Založil tiež prvú priemyselnú školu, prvý ústav pre učiteľov a zaviedol vyučovanie v národnom jazyku namiesto dovtedy používanej latinčiny. Medzi jeho hlavné literárne diela patrí O povinnostiach bratov, Povinnosti kresťana alebo Rozjímania.
Katolícka cirkev ho od roku 1900 uctieva ako svätého. Je považovaný za patróna učiteľov a vychovávateľov.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Detstvo a štúdiá
[upraviť | upraviť zdroj]Ján de La Salle sa narodil 30. apríla 1651 do významnej šľachtickej rodiny v Remeši otcovi Ľudovítovi (franc. Louis) a matke Nicolle rodenej de Moet de Brouillet.[2][3] Ján bol najstarším z desiatich detí, z ktorých sa tri stali rehoľnými bratmi a jedno rehoľnou sestrou. Rodičia veľmi dohliadali na morálny a intelektuálny rozvoj ich potomstva.[2]
Už ako 11-ročný Ján prijal tonzúru.[4] Pred dovŕšením 16-teho roku sa 7. januára 1667 stal kanonikom remešskej katedrály.[4][5][6] Vyštudoval Collège des Bons Enfants.[2] Neskôr, 10. júla 1669 sa stal doktorom filozofie.[2] Jeho otec stále dúfal, že syn nastúpi na advokátsku dráhu,[2] avšak 18. októbra 1670 Ján vstúpil do kňazského seminára sv. Sulpícia v Paríži pod vedením Louisa Tronsona.[4][5] Počas tohto obdobia navštevoval aj prednášky teológie na univerzite v Sorbonni.[2]
Do Jánovho života zasiahla smrť jeho matky 19. júla 1671.[2] Jeho otec umrel o necelý rok neskôr 9. apríla 1672.[2] Z tohto dôvodu o desať dní neskôr ako 21-ročný opustil seminár, aby sa postaral o zvyšok rodiny.[4] Podľa Canona Blaina mal Ján početné psychické problémy[2] a prehodnocoval, či je jeho skutočným povolaním stať sa kňazom.[4] Po vykonaní 8 dňového duchovného cvičenia a poradách s mnohými ľuďmi, predovšetkým s remešským kanonikom Nicolasom Rolandom, sa však Ján usvedčil v tom, že je to tá správna cesta.[4]
Prvým míľnikom na ceste za splnením tohto sna bola jeho subdiakonská vysviacka v Cambrai.[2] Udelil mu ju 2. júna 1672 arcibiskup Ladislas Jonnart.[2] Diakonskú vysviacku prijal v Paríži 21. marca 1676 od Françoisa Bataillera.[2] Aby sa Ján mohol plnšie venovať prípravám na kňazské povolanie, požiadal remšského arcibiskupa Maurica Le Telliera, aby ho prepustil z úradu kanonika.[2] Arcibiskup to však odmietol a Ján toto rozhodnutie akceptoval.[2] Za kňaza bol vysvätený vyššie spomenutým arcibiskupom na Bielu sobotu 9. apríla 1678.[1] Už v tom čase Ján požíval počesť zbožného človeka.[2]
Ján pokračoval vo svojich štúdiách a v júni 1680 po obhajobe svojej práce získal doktorát z teológie.[2] Počas nasledujúcich rokov sa venoval budovaniu novozaloženej Kongregácie sestier Dieťa Ježiša (franc. Congrégation des Soeurs de l'Enfant Jésus).[6] Zveril mu ju umierajúci kanonik Nicolas Roland, pretože podľa jeho slov „[Jánove] nadšenie ju dovedie k prosperite.“[2] Táto kongregácia sa venovala vzdelávaniu dievčat.[6]
Zakladateľ škôl
[upraviť | upraviť zdroj]V časoch jeho kňazskej vysviacky bola Európa zničená vojnami a následne vznikla núdza o dobré a bezplatné školy. Množstvo detí a mládeže nedostávalo ani základné vzdelanie. Jána v roku 1679 kontaktovala vzdialená príbuzná pani Mailleferová, ktorá ho požiadala, aby pomohol Adrienovi Nyelovi s otváraním verejnej školy pre chlapcov v Remeši.[2]
Po otvorení školy sv. Mórica sa Ján stiahol do ústrania, pretože oblasť školstva nevnímal ako svoje životné poslanie. Podobne pristupoval k vzdelávaniu aj počas zakladania školy vo farnosti sv. Jakuba.[2] Napriek tomuto prístup Ján pokračoval v systematickej práci na etablovaní týchto vzdelávacích inštitúcií.[2] Denne povzbudzoval mladých učiteľov alebo im pomáhal a navrhoval tiež praktické vzdelávacie metódy.[2] Snažil sa im pomáhať aj materiálne, často na úkor vlastného života, pretože pociťoval za nich zodpovednosť.[2]
| „ | Predstavoval som si, že starostlivosť, ktorú som prevzal o školy a učiteľov, bude len okrajovou záležitosťou, ktorá ma zaviaže iba k zabezpečeniu obživy pre učiteľov a k uisteniu sa, že si svoje úlohy plnia s nábožnosťou a oddanosťou... Skutočne, keby som kedykoľvek pomyslel, že starostlivosť, ktorú som venoval učiteľom z čistej lásky, by sa stala mojou povinnosťou s nimi žiť, celý projekt by som opustil... Boh, ktorý vedie všetky veci múdro a pokojne, a ktorého spôsobom nie je násilné vynucovanie sklonov osôb, si želal úplne ma zaviazať k rozvoju škôl. Urobil to nepostrehnuteľným spôsobom a po dlhú dobu, takže jeden záväzok viedol k ďalšiemu spôsobom, ktorý som na začiatku nepredvídal. | “ |
| – zo svätcovho denníka[7] | ||
Kongregácia školských bratov
[upraviť | upraviť zdroj]V tomto období vo vtedajšom Francúzskom kráľovstve získaval prevahu jansenizmus a rozširovanie názorov, že ľudia majú byť prehnane nezávislí a odmietajúci autority.[2] Francúzsko bolo zároveň devastované početnými vojnami, ktoré sa podpísali na plienení úrody a následnými hladomormi. Práve toto prostredie beznádeje a zlé socioekonomické podmienky boli živnou pôdou pre mnohé myšlienkové prúdy, ktoré Cirkev vnímala ako škodlivé pre vieru a morálku.[2] Ján si práve vtedy uvedomil, že východiskom z tejto situácie pre Cirkev je vzdelávanie a starostlivosť o budúce generácie.[2]
Po založení vyššie spomenutej školy Ján stále uvažoval nad tým, ako ju vylepšiť. Chcel, aby učitelia šírili duchovné posolstvo a neučili len z povinnosti. Často hovorieval: „Ako môžem odporúčať chudobu, keď sám nebudem chudobný?“[4] V júli [1683]] sa preto Ján vzdal svojho kanonického miesta v remešskej katedrále a majetok, ktorý vlastnil, rozdal chudobným v snahe dokončiť prácu, ktorú začal.[5] K pozícii chudobného človeka bol povzbudzovaný aj kňazom Barrem, ktorý mu radil, aby sa vzdal všetkého, čo by mohlo odvádzať jeho pozornosť od Božej slávy.[2] Začal žiť život v chudobe a postupne sa k nemu začalo pridávať viacero mládencov, ktorí sa taktiež začali bezplatne starať o mládencov a vychovávať ich.[4]
Po čase sa Ján rozhodol napísať duchovné pravidlá, aby mohlo vzniknúť duchovné spoločenstvo. Hlavnými pilierami budovaného inštitútu bola kresťanská výchova mládeže a vysoké nároky na vyučujúcich, ktorí sa mali utvrdzovať vo viere, pokore a poslušnosti.[2] Jej cieľom bolo bojovať proti nevedomosti.[4] Ján sa rozhodol, že všetci tí, ktorí budú patriť do spoločenstva, nebudú kňazmi, ale bratmi-laikmi.[4] Aby aj predstavení boli iba bratia, vylúčil sa z rehole.[4] Neskôr vďaka naliehaniu bratov prevzal vedenie novej spoločnosti, ktorou bola rehoľa Bratia kresťanských škôl, bežne nazývaná „školskí bratia“.[4]
Napriek Jánovej snahe mal inštitút existenčné problémy hlavne medzi rokmi 1694 až 1717, hlavne od smrti zapáleného bohoslovca Henriho L'Heureux v roku 1692.[2] Ján mal zároveň potiaže s riešením personálnych otázok – v tom istom roku mal ťažkosti nájsť aspoň dvoch mužov, ktorí by boli ochotní sa sľubom zaviazať k vyučovaniu na týchto bezplatných školách.[2] Tieto udalosti viedli k Jánovmu rozhodnutiu, že v Kongregácii školských bratov nebudú členmi žiadni kňazi narozdiel od ostatných vtedajších cirkevných inštitútov.[5][6] Potenciálni bratia-kňazi by sa totiž museli venovať aj kňazským povinnostiam na úkor práce pre školstvo.[2]
K materiálnym problémom v prvých rokoch 18. storočia sa pridalo aj ťažkosti zo strany určitých cirkevných autorít.[2] Louis Antoine kardinál de Noailles v roku 1702 odvolal Jána z vedenia Kongregácie[5] a zveril ju kňazovi Bricotovi.[2] O rok neskôr Jána opustil jeden z najpracovitejších členov Kongregácie.[2] V nasledujúcich rokoch musel de La Salle bojovať o zachovanie inštitútu. V roku 1717 zvolal kapitulu a požiadal bratov, aby si zvolili nového generálneho predstaveného.[4] (Jeho cieľom bolo už za svojho života dohliadnuť na životaschopnosť a samostatnosť kongregácie.)[2] Na túto funkciu zvolili v roku 1717 Františka Barthélemyho.[4]
Vzdelávací prínos
[upraviť | upraviť zdroj]Rozsiahle pochopenie vzdelávacích potrieb viedlo Jána k založeniu nielen bezplatných škôl, ale aj k vybudovaniu učebných plánov, zakladaniu technických škôr a kolégií.[2] Vnímal potreby tej-ktorej oblasti a tomu prispôsoboval vzdelávacie kurikulum.[2] Podstatným prínosom však bol aj jeho dôraz na to, aby kongregácia mala charakter pedagogického zboru. Stal sa tak predchodcom systému psychologickej pedagogiky so základnými princípami, z ktorých neskôr vychádzali reformátori vzdelávania ako Johann Heinrich Pestalozzi, Friedrich Fröbel či Johann Friedrich Herbart.[2]
Hlavnou zmenou, ktorú Ján zaviedol vo svojich školách, bolo predovšetkým vyučovanie v ľudovom jazyku, čím sa žiakom otvorila cesta pre štúdium národnej literatúry, pretože vyučovanie založené na štúdiu textov v latinčine bude vždy komplikovanejšie.[5] Ďalším argumentom v prospech výučby v ľudovom jazyku bola aj rýchlosť osvojovania vedomostí, ktorá bola zvlášť dôležitá kvôli tomu, že žiaci chodili do školy len pár rokov.[2] Je preto dôležitejšie, aby vedeli čítať texty v ľudovom jazyku, ktorý dennodenne používajú, ako sa nedokonalo naučiť čítať v latinčine, ktorú pre nepotrebnosť v bežnom živote aj tak rýchlo zabudnú.[2] Zároveň tento prístup Ján vnímal aj ako možnosť šírenia kresťanskej literatúry a myšlienok v rodinách.[2]
De La Salle bol zástancom tzv. simultánnej metódy, podľa ktorej sú žiaci rozdelení podľa svojich schopností do rovnakých tried.[2] Žiaci z jednej triedy sa potom venujú tej istej lekcii pod vedením učiteľa.[2] Ján túto metódu nevytvoril, ale masovo ju uplatňoval vo svojich školských zariadeniach.[2] Na rozdiel od predošlých generácií uplatnil tento prístup nielen na čítanie, ale aj na katechizmus, písanie, pravopis či aritmetiku, ako aj na všetky špecializácie.[2] De La Salle si prial, aby túto metódu používali aj jeho nasledovníci.[2] Podrobné zásady a priebeh vyučovania spísal v stanovách Kongregácie, ako aj v mnohých literárnych dielach (pozri nižšie).[2]
Ďalšou významnou zmenou okrem bezplatnosti vzdelávania bola otvorenosť pre žiakov zo všetkých socioekonomických sfér.[2]
Ján v roku 1705 založil špeciálnu internátnu školu v Saint-Yon pri Rouene, kde zaviedol systém moderného nadväzujúceho vzdelávania.[2] Podľa vzoru tejto školy vznikali ďalšie kolégiá vo Francúzsku. De la Salle zároveň podporoval aj technické vzelávanie, v ktorom sa považuje za významného priekopníka.[2] Základnou črtou bolo to, aby sa vyučované predmety menili podľa potrieb vyvíjajúcej sa spoločnosti.[2] Tento prístup si však vyslúžil silný odpor zvlášť z univerzitného prostredia, v ktorom prakticky neexistovala takáto flexibilita.[2] Ján neskôr založil aj školu na rozvoj mechanických zručností študenotv či botanickú záhradu.[2]
Vzdelávanie dospelých
[upraviť | upraviť zdroj]Mnohí farári prosili Jána, aby im poslal nejakých školských bratov, ktorí by boli ochotní zdarma vyučovať deti.[4] Ján sa rozhodol pre ešte lepšie riešenie, a založil tak seminár pre učiteľov. V ňom sa vzdelávali mladí muži predovšetkým v metodike a uplatnení do praxe spôsob Jánovho vyučovania.[2] Plody tejto práce sa prejavili otvorením školy v Reims v roku 1684.[2], ktorá bola určená na výučbu budúcich vidieckych učiteľov.[4]
V tom istom roku Ján založil pre mládež prípravný noviciát, v ktorej sa potenciálni kandidáti do bratstva učili vedu, literatúru a princípy vedeckej pedagogiky.[2] O rok neskôr otvoril takýto seminár i v Paríži. Na seminároch sa vyučovalo zdarma a na oboch seminároch bola účasť okolo 30 žiakov, ktorí sa potom rozišli do rôznych dedín, kde pokračovali vo vyučovaní.[4]
Budúci svätec založil v roku 1699 aj Kresťanskú akadémiu, ktorej cieľom bolo vzdelávanie dospelých primárne vo farnosti Saint-Sulpice.[5] Tento nový typ školy nezahŕňal len klasický vzdelávací obsah podobných nedeľných škôl, ale aj geometriu, architektúru či kreslenie.[2]
Budúcnosť školy po seminároch
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho školy sa rozšírili vo viacerých častiach Francúzska, neskôr aj po svete. Napriek prenasledovaniam a vyhrážkam, ktoré dostával za svoju činnosť založil aj prvú priemyselnú školu v Európe, v ktorej sa žiaci učili meračstvu, staviteľstvu, kresleniu a účtovníctvu.[4] Svetským učiteľom sa to nepáčilo, lebo sa obávali, že prídu o zamestnanie.[4] Parlament v Paríži mu dokonca zakázal vyučovať. Dovolené mal učiť len tých, ktorých chudoba bola skutočne nepopierateľná. Koncom 17. storočia mali napriek tomu školskí bratia šestnásť škôl s vyše tisícpäťsto deťmi.[4]
Po roku 1688 bol pozvaný anglickým kráľom Jurajom II., aby zabezpečoval vzdelanie pre synov šľachty.[5] V roku 1700 otvorili Bratia kresťanských škôl novú školu v Ríme.[5]
Literárna činnosť
[upraviť | upraviť zdroj]
De La Salle napísal viacero listov so vzdelávacím obsahom. Vypracoval aj početné vzdelávacie plány obsahujúce rôzne pedagogické rady.[2] Medzi významné diela patrí:[2]
- Conduite des écoles (slov. Vedenie škôl, 1717) – nadčasové dielo, v ktorom pojednáva o tzv. simultánnej metóde z vedeckého pohľadu;[5]
- Les Règles de la bienséance et de la civilité chrétiennes (slov. Pravidlá kresťanskej slušnosti a zdvorilosti, 1695) – Ján jednoduchým a priamym štýlom vysvetľuje pravidlá slušnosti a kultivované správanie;
- Les devoirs du chrétien (slov. Povinnosti kresťana, 1673) – De La Salle jednoducho vysvetľuje kresťanskú náuky a pripája množstvo praktických lekcií. V školách bolo dielo používané ako čítanka a katechizmus;
- Recueil de différents petits traités à l'usage des Frères des Ecoles chrétiennes (slov. Zbierka rôznych krátkych pojednaní pre používanie Bratmi kresťanských škôl, 1711) – dielo jednoduchého literárneho štýlu o princípoch rehoľného života
- Explication de la méthode d'oraison (slov. Vysvetlenie metódy modlitby, vydané posmrtne v 1739)
- Méditations pour le temps de la Retraite (slov. Meditácie na čas duchovných cvičení, vydané posmrtne v 1730) – dielo komponované pre výročné duchovné cvičenia; Ján v nich kombinuje duchovný život s pdagogikou, čím smeruje čitateľa ku kresťanskému apoštolátu v školstve;
- Méditations pour tous les Dimanches de l'année, avec les Evangiles de tous les Dimanches; Méditations pour les principales fêtes de l'année (slov. Meditácie na všetky nedele roka s evanjeliami všetkých nedieľ; Meditácie na hlavné sviatky roka, 1710?) – meditácie vychádzajúce z nedeľných evanjelií zamerané pre učiteľov
Boj proti jansenizmu
[upraviť | upraviť zdroj]Keď pápež Klement XI. vydal v septembri 1713 bulu Unigenitus, ktorou pontifex odsúdil tézy Pasquiera Quesnela v rámci jansenizmu, Ján zhromaždil viacerých kňazov v Grenoble, aby im vysvetľoval dôležitosť tejto buly a odsudzoval jansenizmus.[2] Apológiu novovydanej buly prejavil aj vo viacerých publikovaných článkoch.[2] Práve pri obrane viery a poslušnosti pápežovi strácal obvyklý postoj a zdržanlivosť a prejavoval sa ako nekompromisný bojovník.[2]
| „ | Nasledujte tradície Cirkvi; prijímajte len to, čo ona prijíma; odsudzujte to, čo ona odsudzuje; schvaľujte to, čo ona schvaľuje, buď prostredníctvom koncilov, alebo prostredníctvom Najvyššícj pontifikov. Vo všetkom jej preukazujte okamžitú poslušnosť. | “ |
| – z listov Jána de La Salle[2] | ||
Záver života
[upraviť | upraviť zdroj]Po vzdaní sa funkcie generálneho predstaveného sa usadil v Saint-Yone pri Rouene, kde žil v modlitbe a skromnosti.[4] Neprestal v pomáhaní biednym. Tento čas využil aj na prepracovanie svojich pravidiel, ktoré následne zaslal Františkovi Barthélemu.[2]
Jeho zdravotný stav sa však zhoršoval. Na Barthélemyho žiadosť požehnal bratov z kongregácie, ktorí sa zhromaždili pri jeho smrteľnej posteli na Zelený štvrtok v roku 1719[2] a prijal pomazanie chorých.[4] Zomrel ako 67-ročný ráno na Veľký piatok 7. apríla v Saint-Yon pri Rouene.[1][2]
Oficiálneho schválenia kongregácie sa Ján nedožil. Došlo k nemu až šesť rokov po jeho smrti, keď pápež Benedikt XIII. vydal 26. februára 1725 bulu In apostolicae dignitatis solio.[2] Týmto rozhodnutím získali členovia kongregácie právomoc učiť a vysvetľovať kresťanskú náuku a inštitút bol ustanovený za rehoľnú kongregáciu.[2]
V súčasnosti je po celom svete rozšírených cez 17 000 bratov, ktorí sú zodpovední za vzdelávanie od základných škôl až po centrá na vzdelávanie učiteľov.[5][8]
Uctievanie
[upraviť | upraviť zdroj]Jána vyhlásil za blahoslaveného pápež Lev XIII. v nedeľu 19. februára 1888.[1] Ten istý pontifex ho vo štvrtok 24. mája 1900 vyhlásil za svätého.[1][2] Podľa Rímskeho martyrológia si Katolícka cirkev pripomína tohto svätca 7. apríla.[9][10]
Pri príležitosti 300. výročia od smrti tohto svätca pápež František vyhlásil tzv. lasiánsky jubilejný rok, ktorý trval od 17. novembra 2018 do 31. decembra 2019.[8]
Po smrti sa stal patrónom učiteľov.[8]
Úcta na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]V Bratislave sa nachádza Spojená škola de La Salle. V súčasnosti (2025) sa na Slovensku nenachádza žiadny chrám zasvätený tomuto svätcovi.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 Saint Jean-Baptiste de la Salle, F.S.C. [online]. gcatholic.org, [cit. 2025-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 Catholic encyclopedia: St. John Baptist de la Salle [online]. www.newadvent.org, [cit. 2025-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ FARMER, David Hugh. The Oxford Dictionnary of Saints. 5. vyd. New York : Oxford University Press, 2003. S. 563-564. (po anglicky)
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 Ján de la Salle, kňaz, zakladateľ rehole Školských bratov [online]. Životopisy svätých, [cit. 2025-06-19]. Dostupné online.
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ATTWATER, Donald. The Avenel Dictionary of Saints. New York : [s.n.], 1981. S. 200-201. (po anglicky)
- 1 2 3 4 5 WATKINS, Basil. The Book of Saints. Comprehensive Biographical Dictionary. 8. vyd. London : Bloomsbury, 2016. ISBN 978-0-567-66414-3. S. 378. (po anglicky)
- ↑ KOCH, Carl. Praying with John Baptist de La Salle. [s.l.] : Saint Mary's Press, 1990. Dostupné online. ISBN 978-0-88489-240-3. S. 49-50. (po anglicky)
- 1 2 3 Začne sa Lasaliánsky jubilejný rok: 300. výročie smrti zakladateľa školských bratov - Vatican News [online]. www.vaticannews.va, 2018-11-06, [cit. 2025-07-02]. Dostupné online.
- ↑ Martyrologium Romanum. Vatikán : Administrationem Patrimonii Sedis Apostolicae, 2004. Dostupné online. S. 224. (po latinsky)
- ↑ Saints and Blesseds: Jean-Baptiste de la Salle, F.S.C.. gcatholic.org, [cit. 2025-07-02]. (po anglicky)