Jan Patočka
| Jan Patočka | |
| český filozof | |
 Patočka v roku 1971 (foto: Jindřich Přibík) | |
| Narodenie | 1. jún 1907 Turnov, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 13. marec 1977 (69 rokov) Praha, Česko-Slovensko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Jan Patočka |
Jan Patočka (* 1. jún 1907, Turnov – † 13. marec 1977, Praha) bol jeden z najvýznamnejších českých filozofov 20. storočia, hlavný predstaviteľ česko-slovenskej fenomenológie a filozofie dejín. Zaoberal sa tiež filozofickým dielom J. A. Komenského, T. G. Masaryka a Edmunda Husserla, českou literatúrou, umením a kultúrou. Patočkovo dielo a jeho osobnosť výrazne ovplyvnili súdobé české myslenie, hlavne v kruhoch nezávislej inteligencie a disentu 60. a 80. rokov.
Medzi jeho početných žiakov patria napr. českí filozofi a myslitelia Václav Bělohradský, Ladislav Hejdánek, Pavel Kouba, Jiří Michálek, Jiří Němec, Zdeněk Neubauer, Radim Palouš, Miroslav Petříček, Zdeněk Pinc, Petr Rezek a Jan Sokol.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1925-31 študoval slavistiku, romanistiku a filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1928 sa na študijnom pobyte v Paríži, kde sa popri štúdiu na École pratique des hautes études po prvýkrát stretol s Edmundom Husserlom. U neho a u Martina Heideggera študoval v roku 1933 fenomenológiu vo Freiburgu. Nadviazal tiež celoživotné priateľstvo s Husserlovým asistentom Eugenom Finkom. Podieľal sa na založení Cercle philosophique de Prague, bol jeho sekretárom a v roku 1936 sa habilitoval prácou Prirozený svet ako filozofický problém. Od roku 1937 bol redaktorom časopisu Česká mysl, spoluorganizoval Husserlove prednášky v Prahe a po jeho smrti r. 1938 sa pričinil o záchranu jeho pozostalosti.
Po uzatvorení českých vysokých škôl r. 1939 učil na gymnáziu a vydal niekoľko knižiek na prípravu pre budúcich študentov univerzity. Koncom vojny bol nasadený na stavbe. V roku 1945 sa vrátil na Karlovu univerzitu, prednášal dejiny antickej filozofie. V roku 1948, krátko po uchopení moci komunistami, bol vylúčený z univerzity. Od roku 1950 pracoval na Ústave T. G. Masaryka, neskôr vo Výskumnom ústave pedagogickom, kde pripravoval prvé vydanie Komenského Všenápravy. V roku 1960 preložil Hegelovu Fenomenológiu ducha a Estetiku. Od roku 1964 bol redaktorom vo Filozofickom ústave Akadémie vied, absolvovoval prednáškové pobyty vo Francúzsku a Nemecku, v roku 1968 sa stal riadnym profesorom filozofie na Karlovej univerzite. Hneď na to vyšiel zborník jeho prác z rokov 1968 -1969 O smysl dneška. V roku 1970 však bolo jeho rozšírené vydanie habilitačného spisu zošrotované. Patočka mohol ďalej publikovať iba v zahraničí. V roku 1972 bol predčasne odstavený do dôchodku. Vysoká škola v Aachene mu udelila čestný doktorát. V rokoch 1972-1977 vyučoval v súkromných seminároch ďalej uprostred kruhu svojich žiakov.
V januári roku 1977 sa spolu s Václavom Havlom a Jiřím Hájkom stal hovorcom Charty 77. V marci 1977 bol po stretnutí s holandským ministrom zahraničných vecí Van der Stoelom podrobený sérii výsluchov, po jednom z nich 13. marca 1977 Patočka na následky mozgovej mŕtvice zomrel. Jeho pohreb na Břevnove sa stal významnou udalosťou protikomunistického odporu.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavná časť Patočkovho rozsiahleho diela je venovaná fenomenológii, v ktorej nadviazal na Husserlov objav prirodzeného sveta (nem. Lebenswelt) našej bezprostrednej naivnej skúsenosti v protiklade k racionálnemu svetu vedy, snažil sa spojiť Husserlov a Heideggerov odkaz a skúmal pojem pohybu. Ľúdský život chápal Patočka ako trojaký pohyb: pohyb zakotvenia alebo prijatia, pohyb práce a boja a konečne pohyb prielomu či pravdy. Rozvinul tiež Platónovu myšlienku starostlivosti o dušu, ktorá je podľa neho vlastným jadrom európskej identity a jedinečnosti. Pokúšal sa vytvoriť novú filozofiu dejín a Kacírske eseje o filozofii dejín (1975) sa stali jeho najznámejším a najprekladanejším dielom. Viacero ďalších prác sa týka filozofického významu J. A. Komenského a filozofie výchovy, ale tiež českých dejín, literatúry, divadla a umenia vôbec. Patočka bol aj vynikajúci prekladateľ, do češtiny preložil diela Hegela, Herdera, Schellinga a Mikuláša Kuzánskeho.
In memoriam[upraviť | upraviť zdroj]
- 1984 - založenie Ústavu pre vedy o človeku (IWM) vo Viedni; ústav vypracoval projekt vyskumu filozofického diela J. Patočku (podporovaný Fondom pre podporu vedeckého vyskumu (Fond zur Förderung der wissenschaftlichen Forschung); zriaďuje sa archív, ktorý obsahuje všetky známe publikované a
nepublikované spisy J. Patočku. Na základe týchto spisov sa pripravuje na IWM ich nemecké vydanie
- 1987 - vydavateľstvo Verlag Klett-Cotta, Stuttgart vydáva 1. diel z päťzväzkových Ausgewählte Schriften od J. Patočku Kunst und Zeit. Kulturphilosophische Schriften
- 1988 - vychádza dielo Ketzerische Essais zur Philosophie der Geschichte
- 1990 - vychádza 1. zv. Phänomenologische Schriften
- 1991 - vychádza 2. zv. Phänomenologische Schriften
- 1992 - pripravené na vydanie spisy k českej kultúre a dejinám
Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- Přirozený svět jako filosofický problém, Praha 1936, 1970, 1992
- Česká vzdělanost v Evropě, Praha 1940
- Symbol země u K. H. Máchy, Praha 1944
- Aristoteles, jeho předchůdci a dědicové, Praha 1964
- Kacířské eseje o filosofii dějin, Praha 1975 (samizdat), 1990
- Sókratés, Praha 1991
- Co jsou Češi?, Praha 1992
- Evropa a doba poevropská, Praha 1992
- Platón, Praha 1992
- Tělo, společenství, jazyk, svět, Praha 1995
- Umění a čas, Praha 2004
O Janovi Patočkovi:
- Blecha, I., Jan Patočka. Olomouc 1997
- Dubský, I., Filosof Jan Patočka. Praha 1997.
- Kohák, E., Jan Patočka: filozofický životopis. Praha 1993.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jan Patočka
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jan Patočka
