Jantár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Jantár pozri Jantár (rozlišovacia stránka).
Jantár
Jantár
približne C12H20O
Všeobecné informácie
Trieda Organáty
Zaradenie IX/C.01-10
Rok objavenia pravek
IMA status neprijatý
Kryštalografia
Kryšt. sústava amorfný
Morfológia
Habitus obliaky
Optické vlastnosti
Farba(y) žltý, žltohnedý, hnedý, červený
Farba vrypu biely
Lesk živičný
Priesvitnosť priehľadný
Index lomu n=1,54
Fyzikálne vlastnosti
Tvrdosť (Mohs) 2-2,5
Hustota 1,05-1,15 kg.dm−3
Lom lastúrový
Pozri aj portál Vedy o Zemi
zoznam minerálov

Jantár je mineralizovaný zvyšok treťohornej živice ihličnatých stromov, tvoriaci amorfnú minerálnu masu.

Názov jantár (amber) pochádza z perzštiny. Starí Gréci jantár označovali elektron, pretože pri trení o kožu vyvíja statickú elektrinu. Niekedy označovaný ako „slzy mora“ alebo „dar slnka“.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Chemicky ho tvorí 76 — 81 % uhlíka, 10 — 10,5 % vodíka; 7,5 — 13,0% kyslíka a menšie množstvo (desatiny percent) dusíka a síry.[1] Priemerné chemické zloženie jantáru bolo určené ako C12H20O, resp. C5H8 - čiže patrí medzi terpény[2]. Hustota sa pohybuje okolo 1,05 až 1,10 g.cm³.[3]

Jantár má žltú, hnedožltú až hnedú farbu, ale možno nájsť aj odrody celkom priehľadné, červené, kávové aj biele. Je mäkký - tvrdosť 2 - 2,5 na Mohsovej stupnici tvrdosti[3]. Lom je lastúrnatý. Lesk je mastný až polosklenný. Pri zohrievaní sa topí v rozmedzí teplôt 300 - 340 °C. Bez prístupu vzduchu je od 140 °C plastický[1]. Jantár je teplý na dotyk a pri trení produkuje negatívny elektrický náboj. Niekedy je v ňom možné nájsť fosilizované zvyšky rastlín alebo hmyzu.

Predávaný jantár je pomerne často falzifikát. Umelý jantár sa často vyrába z živice stromov kauri (Agathis australis), kopálu, ambroidu (jantár zlisovaný za vysokých teplôt), skla alebo plastov. Od napodobenín možno pravý jantár odlíšiť vďaka jeho nižšej hustote, zápachu ihličnatých stromov a faktu, že pri skúške v plameni horí[2].

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Jantár vzniká fosilizáciou živice niektorých ihličnatých stromov. Dochádza pri tom ku kondenzácii živičných kyselín a terpénov. Ďalším významným procesom je oxidácia, ku ktorej dochádzalo v pôde a tiež po následnom prekrytí pobrežnými sedimentmi, ktoré mali za následok vznik slabo kyslého prostredia[1]. Európsky jantár vznikal v oligocéne (pred asi 23-33 miliónmi rokov) prevažne zo živice ihličnanov druhu Pinis succinifera, avšak existuje viac druhov rastlín, z ktorých jantár vznikal.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Morský jantár sa vyskytuje v rozsypoch plážových sedimentov (napr. na brehoch Baltského mora). Niekedy je ťažený zo štrkov napr. v Mjanmarsku a na Sicílii. Najstarší jantár pochádza z karbónskych rastlín. Známe sú nálezy jurského aj kriedového jantáru.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Už od doby bronzovej sa používal na výrobu šperkov, najmä ako korálky alebo vyrezávané predmety[2].

Jedným z najvýznamnejších diel z jantáru bola Jantárová komnata, miestnosť obložená nádhernými umelecky spracovanými jantárovými blokmi v Petrohradskom cárskom paláci, ktorú ruskému cárovi daroval pruský kráľ. V priebehu 2. svetovej vojny nemecké okupačné vojská Jantárovú komnatu rozobrali a odviezli na neznáme miesto. Dodnes sa po tejto kultúrnej pamiatke bezvýsledne pátra.

Ďalší význam jantáru je paleontologický. V hmote jantárových nálezov sú veľmi často perfektne zachované telá treťohorného hmyzu, peľ vtedajších rastlín a ďalšie artefakty.

Lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné náleziská jantáru sa nachádzaju na brehoch Baltského mora, hlavne v Kaliningradskej oblasti Ruska, kde sa ťaží pri meste Primorsk (ložisko Paľmnikenskoje). Známy je tiež z ílovito-piesčitých sedimentov oligocénneho veku v oblasti Kyjeva a rieky Pripiať.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Sakvevič, S. S. Jantar, Boľšaja sovietska enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2013-09-24]. Dostupné online. (po rusky)
  2. a b c Manutchehr-Danai, M., 2009, Dictionary of Gems and Gemology. Springer-Verlag, Berlin Heidelberg, s. 23
  3. a b Licker, M. D. (Editor), 2003, McGraw-Hill dictionary of geology and mineralogy. 2nd. ed. McGraw-Hill, New York, s. 13

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]