Ján V. (Byzantská ríša)
Ján V. Palaiologos | |
byzantský cisár | |
Portrét Jána VIII. v kópii kroniky Jána Zonara z 15. storočia (Mutinensis gr. 122) | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | Palaiologovci |
Panovanie | 1341 – 1376 1379 – 1390 1390 – 1391 |
Predchodca | Andronikos III. |
Regent | Anna Savojská |
Nástupca | Manuel II. |
Biografické údaje | |
Narodenie | 18. jún 1332 Didymoteichon |
Úmrtie | 16. február 1391 (58 rokov) Konštantínopol |
Pochovanie | Kláštor Krista Pantokratora |
Vierovyznanie | pravoslávne kresťanstvo |
Rodina | |
Manželka | |
Potomstvo | |
Otec | Andronikos III. |
Matka | Anna Savojská |
Odkazy | |
Ján V. (multimediálne súbory na commons) | |
Ján V. Palaiologos (starogr. Ίωάννης Ε' Παλαιολόγος – Ióannes V. Palaiologos; * 18. jún 1332, Didymoteichon – † 16. február 1391, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1341 – 1376 a 1379 – 1390/1391. Na počiatku svojej vlády musel ako maloletý čeliť občianskej vojne vedenej Jánom VI. Kantakuzénom. Kantakuzénos sa stal Jánovým spoluvládcom, no následne konflikt znovu ožil. Sám začal vládnuť až v roku 1354. Vnútorné spory krajinu výrazne oslabili a Byzancia sa stala ľahkou korisťou Osmanov, Srbov a európskych námorných republík Benátok a Janova. Byzancia sa stala vazalským štátom Osmanov.[1] Záverečné roky Jánovej vlády sa spájali s povstaniami jeho dedičov Andronika IV. (vládol v 1376 – 1379) a Jána VII. (vládol niekoľko mesiacov v 1390).[2][3]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Ján sa narodil v roku 1332 Andronikovi III. a Anne Savojskej. Keď mal deväť rokov, Andronikos zomrel a Ján bol prehlásený za cisára. Regentom maloletého panovníka sa stala jeho matka podporovaná patriarchom Jánom XIV. Kalekom a aristokratom Alexiom Apokaukom. Regentom však chcel byť aj mocný aristokrat a dlhoročný Andronikov priateľ Ján Kantakuzénos. Kantakuzénos sa nechal prehlásiť za cisára a proti regentke a jej podporovateľom vystúpil. Nasledovala šesťročná občianska vojna, počas ktorej moc krajiny výrazne oslabla. Do vojny aktívne zasiahli Osmani, ktorí obsadili početné byzantské územia v Malej Ázii a Srbi, ktorí získali územia v Macedónsku. Sociálne nepokoje zároveň viedli k povstaniu zelótov v Solúne (potlačené až v roku 1350), ako i k vzbure v Konštantínopole. Značnú úlohu vo vojne zohrával spor o náboženské učenie hésychazmu vychádzajúce z radov athoských mníchov. Situácia sa nakoniec obrátil v neprospech Jána V. a v roku 1347 Kantakuzénos na čele vojsk vošiel do Konštantínopola. Kantakuzénos sa stal Jánovým spoluvládcom a mier bol stvrdený Jánovým sobášom s Kantakuzénovou dcérou Helenou.[2][3][4]
Nasledujúce roky bol Ján skôr v pozadí a vládol Kantakuzénos. Postupne však Kantakuzénova moc upadala a zhoršovali sa aj vzťahy medzi spolucisármi. Situácia vyvrcholila do novej občianskej vojny. Do nej opätovne zasiahli aj Osmani, ktorí prvýkrát rozšírili svoje panstvo aj do Európy (prístav Kallipolis). V roku 1354 bol Kantakuzénos s pomocou Janovčanov porazený a Ján sa stal samovládcom.[2][3][4]
Do konca 50-tych rokov moc Osmanov výrazne vzrástla. V roku 1359 dokonca ohrozili Konštantínopol a v roku 1361 dobyli Dimotiku a následne aj Adrianopol. Ten sa zároveň stal novým osmanským hlavným mestom. Ján sa so žiadosťou o pomoc obrátil na pápeža a začal jednať o cirkevnej únii. Rokovania však žiadne výsledky nepriniesli. Pomoc hľadal aj v Uhorsku u kráľa Ľudovíta I. Na spiatočnej ceste bol však prepadnutý a zajatý Bulharmi. Zo zajatia sa dostal vďaka zásahu jeho bratranca Amadea Savojského. Amadeus v Európe zozbieral vojsko a Jána oslobodil. Dopomohol mu tiež k dočasnému zastaveniu osmanskej expanzie.[2][3][4]
V roku 1369 Ján osobne navštívil Rím, kde jednal s pápežom Urbanom V. o pomoci proti Osmanom. Pápežovi prisľúbil osobnú konverziu ku katolicizmu. Pred návratom do Konštantínopola navštívil aj Benátky, kde bol však znovu zajatý. Benátčania od neho totiž žiadali splatenie byzantských podlžností. Do Byzancii sa vrátil až v roku 1371 vďaka podpore jeho syna Manuela. Benátkam ríša musela odstúpiť ostrov Tenedos.[2][3][4]
Moc Osmanov medzitým rástla a v bitke pri Marici dokonca porazili Srbov. Keďže pomoc zo Západu neprichádzala, uznal osmanského sultána Murada I. za svojho suzeréna. S vazalským pomerom nesúhlasil jeho syn Andronikos IV., ktorý Jána v roku 1376 zvrhol. Hoci sa Ján s pomocou Benátčanov a Osmanov v roku 1379 opätovne dostal k moci, musel učiniť niekoľko ústupkov. Jeho syn Andronikos dostal ako údel Trákiu, Manuel Solún a Theodoros Moreu. V ríši tým vznikol akýsi kolektívny model správy. V roku 1390 proti Jánovi v Konštantínopole povstal jeho vnuk Ján VII., ktorého povstanie však bolo po pár mesiacoch potlačené. V roku 1391 Ján zomrel a novým cisárom sa stal Manuel.[2][3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ John V Palaeologus In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-08-30]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f Ioannes V. Palaiologos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 218.
- ↑ a b c d e f JOHN V PALAIOLOGOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1050. (po anglicky)
- ↑ a b c d ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 318 – 322, 323 – 324.