Ján VI. (Byzantská ríša)
| Ján VI. Kantakuzénos | |
| byzantský cisár | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Kantakuzénovci, Palaiologovci (po matke) |
| Panovanie | 31. máj 1347 10. december 1354 |
| Korunovácia | 26. október 1341[1] (prehlásený za cisára) 21. máj 1346[1] (korunovácia v Adrianopole) 21. máj 1347[1] (korunovácia v Konštantínopole) |
| Predchodca | Ján V. Palaiologos |
| Nástupca | Ján V. Palaiologos |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | asi 1295 Konštantínopol, Byzantská ríša |
| Úmrtie | 29. máj 1383 (87 – 88 rokov) Mystras, Byzantská ríša |
| Pochovanie | tamtiež |
| Vierovyznanie | pravoslávne kresťanstvo, prívrženec hésychazmu |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo | |
| Otec | Michael Kantakuzénos |
| Matka | Theodora Palaiologina |
| Odkazy | |
 | Ján VI. (multimediálne súbory na commons) |
Ján VI. Kantakuzénos (starogr. Ἰωάννης ΣΤʹ Καντακουζηνός – Ióannes VI. Kantak(o)uzénos) (* asi 1295, Konštantínopol – † 15. jún 1383, Mystras) bol byzantský aristokrat a cisár v rokoch 1347 – 1354. Predtým pôsobil od roku 1325 ako úradník a vrchný veliteľ (megas domestikos) byzantskej armády.[2][1]
Po smrti svojho priateľa, cisára Andronika III. sa vzbúril proti nedospelému Jánovi V. a regentke Anne Savojskej. Po víťazstve v občianskej vojne vládol ako Jánov spolucisár, no po porážke v druhej vojne musel abdikovať. Záver života prežil ako mních Ióasaf Christodulos. Naďalej sa však zapájal do diania v ríši. Bol taktiež literárne činný, spísal byzantské dejiny rokov 1320 – 1356. Významná bola jeho podpora hésychazmu.[2][3]
Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Ján sa narodil v Konštantínopole ako syn bohatého aristokrata Michaela Kantakuzéna. V línii svojej matky Theodory Palaiologiny Angeliny bol tiež spriaznený s vládnucou dynastiou Palaiologovcov. S cisárskou rodinou bol spriaznený aj prostredníctvom svojej manželky Ireny Aseninu, vzdialenej sesternice cisára Andronika III. Palaiologa. Kantakuzénos sa stal blízkym priateľom Andronika III. a bol jedným z hlavných podporovateľov Andronikovho boja proti jeho dedovi Andronikovi II. v občianskej vojne dvoch Andronikov. V roku 1320 obdržal titul magas papias a o päť rokov neskôr sa stal veľkým domestikonom, vrchným generálom byzantských vojsk.[1]
Po nástupe Andronika III. na trón v roku 1328 bol poverený vrchnou správnou dvornej administratívy. Po Andronikovej smrti v roku 1341 Kantakuzénos čakal, že bude prehlásený za regenta a ochrancu vtedy len deväťročného Jána V. Regentstvo však pre intrigy cisárovnej matky Anny Savojskej, aristokrata Alexia Apakauka a konštantínopolského patriarchu Ján XIV. Kaleku nezískal.[1]
Keď správa zastihla Jána a armádu ležiacu v Didymoteichu v Trácii, bol Kantakuzénos 26. októbra 1341 prehlásený za cisára a vypukla vojna. Občianska vojna trvala šesť rokov, počas ktorých obe strany konfliktu hľadali pomoc ako vo vnútri krajiny, tak i v zahraničí. Spočiatku sa situácia vyvíjala v Kantakuzénov neprospech, nakoniec sa však vďaka podpore tráckych a thesálskych veľkostatkárov, ako i Srbska (Štefana Dušana) a Osmanov (Orhan I.) šťastie priklonilo na stranu Kantakuzéna.[2][1] Práve a s pomocou Osmanov nakoniec Ján VI. dotiahol vojnu do konca vo svoj prospech. Za víťazstvo zaplatil faktickým veľkým oslabením Byzancie na úkor expandujúcich Osmanov. Osmanskému bejovi Orhanovi za pomoc dal v roku 1344 svoju dcéru Theodoru do svojho háremu a povolil prvý raz brať Turkom gréckych kresťanov za otrokov.[4] Tí sa tiež vďaka obsadeniu Nikaie a prístavu Nikomédia po deväťročnom obliehaní prvý raz dostali k Bosporu.[4]
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1347 Ján triumfálne vstúpil do Konštantínopola a donútil svojich oponentov k zmieru. Kantakuzénos sa stal Jánovým spoluvládcom a dal Jánovi za manželku svoju dcéru Helenu. Spočiatku vládli panovníci v súlade, no postupne sa medzi nimi objavilo viacero konfliktov.[2] Už v roku 1348 ustanovil svojho syna Manuela za morejského despotu, vďaka čomu Morea a najmä sídelné mesto Mystras započalo nový rozmach. Umocnený bol i tým, že sa do regiónu presúvali učenci a umelci z hlavného mesta.[5] V roku 1353 učinil svojho syna Matthaia Kantakuzéna spolucisárom, čo viedlo k zhoršeniu vzťahov panovníkov.[2]
V priebehu Jánovej vlády musela ríša riešiť viaceré problémy. Už v roku 1342 vypuklo v Solúne povstanie zelótov, ktoré sa podarilo potlačiť až v roku 1350.[2] Cisár začal viesť obchodnú vojnu proti Janovu, ktorého kolónia Pera na severných brehoch zátoky Zlatý roh, v dnešnej štvrti Galata, prosperovala z obchodu v Bosporskej úžine. Janovčania porušili podmienky dohody, ktorá im umožňovala prevádzkovať kolóniu v Galate a začali Peru vyzbrojovať a opevňovať. Janovské obchodné clá spôsobili, že až 87% ziskov z kontroly úžiny putovalo Janovu, nie ríši. Ján VI. sa pokúsil znovu vystavať prakticky zrušené byzantské námorníctvo, keďže sa pripravoval na konflikt, ktorý očakával ako následok toho, že Konštantínopol zníži svoje vlastné clá. Zo súkromných financií a pôžičiek vystaval 9 veľkých a asi 100 menších lodí. Následne znížil clá a začal odsávať janovské zisky. Keď však Janovčania vyhlásili v roku 1348 vojnu a v auguste s flotilou napadli konštantínopolský prístav, boli postupne schopní do jari 1349 byzantskú flotilu potopiť alebo zajať.[6] Ako odplatu Byzantínci bombardovali Peru katapultami a horiacimi stohmi sena, čo spôsobili požiare v dokoch a skladiskách značnej časti kolónie.[7] Následne obe strany dohodli prímerie, spočívajúce v reparáciách pre cisára ale v zachovaní colnej výhody pre kolóniu. Byzancia bola tiež nútená uzavrieť alianciu na námornú ochranu s Benátkami. Toto spojenectvo viedlo cisára ku povinnej účasti vo vojne medzi Benátkami a Janovom, no táto účasť nepriniesla konkrétne výsledky a bola ukončená zmluvou s Janovom v roku 1352.
Po zničení prvej flotily Janovom postavil cisár v roku 1351 novú flotilu, 12 lodí na pomoc Benátkám proti Janovu, avšak aj tá bola porazená. Kantakuzénos bol príliš ochotný využívať cudzincov vo svojich európskych sporoch a jeho neschopnosť im následne zaplatiť bola využívaná ako zámienka ich usádzania sa na európskom území ríše a na byzantských ostrovoch (Tenedos, Lesbos)[8]. Finančné bremeno uvalená na Byzanciu stále viac znižovalo cisársku popularitu a zároveň pôsobilo v prospech Jána V. Ján sa v správe krajiny opieral o athoské mníšstvo a bohatú aristokraciu. Podporoval hnutie hésychazmu, no spory oň ríšu nábožensky rozdeľovali až do koncilu v roku 1351.[2]
Prebiehala tiež vojna so Srbskom, ktoré v tej dobe výrazne expandovalo na severovýchodnej hranici. Využilo k tomu skutočnosť, že Byzancia bola v roku 1347 zasiahnutá Čiernou smrťou.[2] Srbsko ovládlo časti Macedónska a Trácie a siahalo až ku Korintskému zálivu.
V roku 1352 tiež vypukla nová občianska vojna s Jánom V. Na pomoc si Ján VI. zavolal Osmanov. Osmani aj vďaka tomu zabrali v rokoch 1352 a 1354 prvé zábory v Európe. Šlo o pevnosť Tzympe[8] a významný prístav Kallipolis v Trácii na európskej strane Dardanel.[1] Ani osmanská pomoc však nepomohla. Kantakuzénova vláda skončila v roku 1354 vstupom Jána V. do Konštantínopola. Prevrat sa podaril i vďaka podpore janovského korzára Francisca Gattilusiho.[8]
Ríša sa za Kantakuzénovej vlády postupne ocitla v hlbokom vojenskom úpadku. Armáda bola oslabená, loďstvo sa nikdy nepodarilo etablovať a rozbitie úradného aparátu viedlo ku separatizmu mocných feudálov, najmä v Epire a Thesálii. Hospodárstvo krajiny sa nachádzalo v katastrofálnom stave a panovala obrovská zadĺženosť.[9] Ríša sa vinou zlých politických rozhodnutí z predošlých období stále viac rútila do hospodárskeho a vojenského úpadku. Namiesto jednotného suverénneho štátu vznikol typ kolektívnej správy. Jednotlivé oblasti ríše ako Morea boli zverené najbližším príbuzným rodu Kantakuzénovcov.[8] Zverením Morey do správy synovi Manuelovi vzniklo pomerne samostatné panstvo s vlastnou administratívou. Celkovo býva Ján VI. hodnotený ako schopný muž, ktorý ale nedokázal uspieť. Za jeho vlády Byzancia pokračovala v postupnom úpadku, stratila mnohé svoje príjmy financií a medzi rokmi 1341 až 1354 prišla až o polovicu svojich území. Väčšinu z nich už nikdy nezískala.[10]
Záver života
[upraviť | upraviť zdroj]Po abdikácii sa Kantakuzénos v roku 1354 uchýlil do kláštora kde prijal meno Ióasaf. Pôvodne žil v kláštore Mangana, neskôr v monastieri Charsianeites.[1] Zaoberal sa literárnou činnosťou, no aktívne sa snažil zasahovať aj do diania v ríši. Dvakrát navštívil panstvo svojho syna Manuela, ktorý vládol v Morei. Na Peloponéze taktiež zomrel a bol pochovaný.[2]
V roku 1367 bol vyslaný ako vyslanec ortodoxnej cirkvi na rokovanie o možnosti zjednotenia východnej ortodoxie s rímskokatolíckou cirkvou. Jednania viedol s Pavlom zo Smyrny, neskorším titulárnym latinským patriarchom Konštantínopolu. Dohodli sa na zvolaní veľkého ekumenického koncilu za účastí pápeža, všetkých patriarchov, arcibiskupov a biskupov oboch cirkví. Tento bol však pápežom Urbanom V. následne odmietnutý a zišlo z neho.[chýba zdroj]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Ako mních pod menom Christodulos napísal dielo História (gr. Historiai), kde sa v štyroch knihách zaoberá rokmi 1320 – 1356. Knihy musia byť prijímané s rezervou, pretože sú písané subjektívnym štýlom ako ospravedlnenie jeho činov. Dielo je písané jednoduchým štýlom, vplyv naň mal isto grécky historik Thoukydides.[1] Je cenným prameňom pretože bolo založené na Kantakuzénových spomienkach, ba možno i denníkových zápisoch. Obsahuje tiež citácie pôvodných dokumentov.[2] Je možné ho doplniť a korigovať prácou jeho súčasníka Nikéfora Grégora.[1] Kantakuzénos tiež spísal viaceré teologické spisy na obranu gréckej mystickej doktríny hésychazmu. Známe sú i jeho polemiky proti islamu a judaizmu.[2]
Rodina
[upraviť | upraviť zdroj]So svojou ženou Irenou Asenovnou, dcérou Andronika Asena (synom bulharského cára Ivana Asena III. a Ireny Palaiologovej, dcéry cisára Michala VIII. Palaiologa), mal Ján VI. Kantakuzénos niekoľko detí, vrátane:
- Matthiaos Kantakuzénos, spolucisár v rokoch 1353 – 1357, neskôr despota v Morei (asi 1325 – 1383)
- Manuel Kantakuzénos, despota v Morei (asi 1326 – 1380)
- Andronikos Kantakuzénos (zomrel v roku 1347)
- Maria Kantakuzéna, vydala sa za Nikefora II. Orsiniho z Epiru
- Theodora Kantakuzéna, vydala sa za Orhana, osmanského beja (asi 1332 – asi 1396)
- Helena Kanatakuzéna, vydala sa za cisára Jána V. Palaiologa (1333 – 1396)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k JOHN VI KANTAKOUZENOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1050 – 1051. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j k Ioannes VI. Kantakuzenos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 218 – 219.
- ↑ Ján VI. Kantakuzénos In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-08-29]. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0671-0.
- ↑ a b BAUER, Jan. Převratné události v dějinách lidstva. Frýdek-Místek : Alpress. [Cit. 2019-05-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-7543-287-2. (po česky)
- ↑ KONEČNÝ, Martin. Mistra prežila pád Konštantínopolu o sedem rokov [online]. Banská Bystrica: History Web, 31.1.2016, [cit. 2019-05-08]. Dostupné online.
- ↑ NORWICH, John Julius. A Short History of Byzantium. New York : Alfred A. Knopf Press, 1997. ISBN 978-0679450887, 0679450882. S. 346. (po anglicky)
- ↑ OSTROGORSKY, George. History of the Byzantine State. [s.l.] : Rutgers University Press, 1969. S. 528. (po anglicky)
- ↑ a b c d ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 532 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 322 – 323.
- ↑ HRADEČNÝ, Pavel, et al. Dějiny Řecka. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2015. ISBN 978-80-7422-456-0. S. 212. (po česky)
- ↑ DUVAL, Ben. Midway Through the Plunge: John Cantacuzenus and the Fall of Byzantium. [s.l.] : Byzantine Emporia, 2019. Kapitola Introduction: Plunging Down the Mountainside. (po anglicky)