Ján VI. (Byzantská ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján VI. Kantakouzenos
byzantský cisár
Ján VI.
Panovanie
DynastiaPalaiologos
Panovanie31. marec 134710. december 1354
Korunovácia31. marec 1347
PredchodcaJán V. Palaiologos
NástupcaJán V. Palaiologos
Biografické údaje
Narodenieasi 1292
Konštantínopol, Byzantská ríša
Úmrtie29. máj 1383 (90 – 91 rokov)
Mystras, Byzantská ríša
PochovanieMystras, Byzantská ríša (dnešné Grécko)
Rodina
Manželka
Irene Asenina
Potomstvo
Matthiaos
Manuel
Andronikos
Marie
Theodora
Helen
OtecMichael Kantakuzenos
MatkaTheodora Palaiologina
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán VI.
(multimediálne súbory na commons)

Ján VI. Kantakuzenos nebo Cantacuzenus (grécky: Ἰωάννης ΣΤʹ Καντακουζηνός, Iōannēs VI Kantakouzēnos) (asi 129215. jún 1383) bol byzantský cisár od roku 1347 do roku 1354 a v období predtým vrchný veliteľ armády (megas dux, megas domestikos), regent a vysoký úradník Byzantskej ríše.[1] Jeho víťazstvo v šesť rokov trvajúcej občianskej vojne sa stalo predmetom poémy „John Kantakuzinos Triumphs“ súčasného gréckeho básnika Constantina Cavafu. Záver života prežil ako mních Ioasaf Christodulos.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ján sa narodil v Konštantínopole ako syn Michaela Kantakuzena, vládcu Morey. V línii svojej matky Theodory Palaiologiny Angeliny bol tiež následníkom vládnucej dynastie Palaiologovcov. S cisárskou rodinou bol spriaznený cez svoju manželku Irenu Aseninu, vzdialenú sesternicu cisára Andronika III. Palaiologa. Kantakuzenos sa stal blízkym priateľom Andronika III. a bol jedným z hlavných podporovateľov Andronikovho boja proti jeho dedovi Andronikovi II. Palaiologovi. Po nástupe Andronika III. na trón v roku 1328 bol poverený vrchnou správnou dvornej administratívy. Po smrti cisára v roku 1341 bol Ján Kantakuzenos prehlásený za regenta a ochrancu jeho, vtedy deväťročného, syna, Jána V. Palaiologa. Ján samotný nemal cisárske ambície a odmietal nechať sa korunovať spolucisárom, hoci mu toto bolo cisárom Andronikom III. niekoľkokrát ponúkané. Po smrti Andronika opätovne odmietol cisársky trón a trval na tom, že právoplatným následníkom je Ján V. a on by mal len prevziať administratívnu kontrolu nad impériom, kým mladý cisár nedospeje.

Bez ohľadu na jeho vernosť a oddanosť mladému cisárovi a jeho matke Anne Savojskej, jeho priateľstvo bolo narušené ako žiarlivosťou konštantnínopolského patriarchu Ján XIV. Kaleka a jeho bývalého chránenca Alexia Apokauka, tak aj paranoiou cisárovnej, ktorá Kantakuzena podozrievala z túžby po uzurpácii. Keď Ján Kantakuzenos odišiel z Konštantínopola do Morey, jeho nepriatelia využili príležitosť na prehlásenie Jána V. za cisára a vydali rozkaz na rozpustenie Kantakuzenovej armády. Keď tieto správy zastihli armádu ležiacu v Didymoteichu v Trácii, vojaci vyhlásili Kantakuzena za cisára, čím sa odštartovala občianska vojna medzi Kantakuzenom na jednej strane a regentstvom v Konštantínopole, vedeným Annou Savojskou, Apokaukom a Kalekom na strane druhej. Občianska vojna trvala šesť rokov, počas ktorých si obe strany konfliktu povolávali na pomoc Srbov (Štefana Dušana), Bulharov aj Osmanov a nasadzovali žoldnierov zo všetkých možných krajín. Práve a s pomocou Osmanov nakoniec Ján VI. dotiahol vojnu do konca vo svoj prospech. Za víťazstvo zaplatil faktickým veľkým oslabením Byzancie na úkor expandujúcich Osmanov. Osmanskému bejovi Orhanovi za pomoc dal v roku 1344 svoju dcéru Teodoru do svojho háremu a povolil prvý raz brať Turkom gréckych kresťanov za otrokov.[2] Tí sa tiež vďaka obsadeniu Nikaie a prístavu Nikomedeia po deväťročnom obliehaní prvý raz dostali k Bosporu.[2]

Byzantská ríša a východné Stredomorie počas vlády Jána VI. v roku 1350.
Balkán v roku 1350.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1347 triumfálne vstúpil do Konštantínopolu s armádou 1000 mužov a donútil svojich oponentov k usporiadaniu, v ktorom sa stal spoluvládcom Jána V. a jediným vládcom ríše počas doby detstva malého cisára (ten mal dosiahnuť 18 rokov v roku 1350). V roku 1353 učinil svojho syna Matthaia Kantakuzena spolucísařem. Svojho mladšieho syna, Manuela, ustanovil v roku 1348 za morejského despotu, vďaka čomu Morea a najmä sídelné mesto Mystras započalo nový rozmach a byzantskú renesanciu, aj vďaka tomu, že sa do regiónu presúvali učenci a umelci z hlavného mesta.[3] V priebehu tohto obdobia bolo byzantské územie napádané zo všetkých strán. Cisár začal viesť obchodnú vojnu proti Janovu, ktorého kolónia Pera na severných brehoch zátoky Zlatý roh, v dnešnej štvrti Galata, prosperovala z obchodu v Bosporskej úžine. Janovčania porušili podmienky dohody, ktorá im umožňovala prevádzkovať kolóniu v Galate a začali Peru vyzbrojovať a opevňovať. Janovské obchodné clá spôsobili, že až 87% ziskov z kontroly úžiny putovalo Janovu, nie ríši. Ján VI. sa pokúsil znovu vystavať prakticky zrušené byzantské námorníctvo, keďže sa pripravoval na konflikt, ktorý očakával ako následok toho, že Konštantínopol zníži svoje vlastné clá. Zo súkromných financií a pôžičiek vystaval 9 veľkých a asi 100 menších lodí. Následne znížil clá a začal odsávať janovské zisky. Keď však Janovčania vyhlásili v roku 1348 vojnu a v auguste s flotilou napadli konštantnínopolský prístav, boli postupne schopní do jari 1349 byzantskú flotilu potopiť alebo zajať.[4] Ako odplatu Byzantínci bombardovali Peru katapultami a horiacimi stohmi sena, čo spôsobili požiare v dokoch a skladiskách značnej časti kolónie.[5] Následne obe strany dohodli prímerie, spočívajúce v reparáciách pre cisára ale v zachovaní colnej výhody pre kolóniu. Byzancia bola tiež nútená uzavrieť alianciu na námornú ochranu s Benátkami. Toto spojenectvo viedlo cisára ku povinnej účasti vo vojne medzi Benátkami a Janovom, no táto účasť nepriniesla konkrétne výsledky a bola ukončná zmluvou s Janovom v roku 1352.

Nasledovala vojna so Srbskom, ktoré v tej dobe výrazne expandovalo na severovýchodnej hranici. Na pomoc si Ján VI. zavolal Osmanov, táto nebezpečná aliancia uspela, avšak Osmani aj vinou tohto zabrali v roku 1354 prvý zábor v Európe, prístav Gallipoli v Trácii na európskej strane úžiny Dardanely. Po zničení prvej flotily Janovom postavil cisár v roku 1351 novú flotilu, 12 lodí na pomoc Benátkám proti Janovu, avšak aj tá bola porazená. Kantakuzenos bol príliš ochotný využívať cudzincov vo svojich európskych sporoch a jeho neschopnosť im následne zaplatiť bola využívaná ako zámienka ich usádzania sa na európskom území ríše. Finančné bremeno uvalená na Byzanciu stále viac znižovalo cisársku popularitu a zároveň pôsobilo v prospech Jána V. Vláda Kantakuzena skončila vstupom Jána V. do Konštantínopolu v roku 1354.

Ján sa v správe krajiny opieral o athoské mníšstvo a bohatú aristokraciu.[6] Ríša sa za Kantakuzenovej vlády postupne ocitla v hlbokom vojenskom úpadku - okrem občianskej vojny došlo k povstaniu zélótov v Solúne, ku faktickej porážke Byzancie od Janova v "colnej vojne" a navyše v roku 1347 vypukol mor.[1] Počas celej jeho vlády silnelo Srbsko, ktoré ovládlo časti Macedónska a Trácie a siahalo až ku Korintskému zálivu. Armáda bola oslabená, loďstvo sa nikdy nepodarilo etablovať a rozbitie úradného aparátu viedlo ku separatizmu mocných feudálov, najmä v Epire a Tesálii. Hospodárstvo krajiny sa nachádzalo v katastrofálnom stave, kedy panovala obrovská zadĺženosť.[7] Ríša sa vinou zlých politických rozhodnutí z predošlých období stále viac rútila do hospodárskeho a vojenského úpadku. Namiesto jednotného suverénneho štátu vznikol typ kolektívnej správy. Jednotlivé oblasti ako Konštantínopol, Morea či Trapezunt boli zverené najbližším príbuzným rodu Kantakuzenovcov.“[8] Zverením Morey do správy synovi Manuelovi vzniklo takpovediac samostatné kniežatstvo s vlastnou administratívou a autonómiou. Celkovo býva Ján VI. hodnotený ako schopný muž, ktorý ale nedokázal uspieť. Za jeho vlády Byzancia pokračovala v postupnom úpadku, stratila mnohé svoje príjmy financií a medzi rokmi 1341 až 1354 prišla až o polovicu svojich území, z ktorých väčšinu už nikdy nezískala.[9]

Zvyšok života ako mních[upraviť | upraviť zdroj]

Kantakuzenos sa po abdikácii uchýlil do kláštora (kde prijal meno Ioasaf Christodulos) a zaoberal sa literálnou činnosťou. Zomrel na Peloponéze a bol svojimi synmi pochovaný v lakónskej Mystre. V roku 1367 bol Ioasaf vyslaný ako vyslanec ortodoxnej cirkvi na rokovanie z Pavlom zo Smyrny, neskorším titulárnym latinským patriarchom Konštantínopolu, o možnosti zjednotenia východnej ortodoxie s rímskokatolíckou cirkvou. Dohodli sa na zvolaní veľkého ekumenického koncilu za účastí pápeža, všetkých patriarchov, arcibiskupov a biskupov oboch cirkví. Tento bol však pápežom Urbanom V. následne odmietnutý a zišlo z neho.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Kantakuzenos už ako mních pod menom Christodulos napísal dielo História, kde sa v štyroch knihách zaoberá rokmi 1320-1356. Knihy musia byť prijímané s rezervou ako ospravedlnenia jeho vlastných činov. Je ich však možné doplniť a korigovať prácou jeho súčasníka Nikefora Gregorasa. Dielo História je významné svojou skladbou a ucelenosťou, udalosti sú radené okolo hlavnej postavy v osobe autor. Avšak, informácie o udalostiach, ktorých sám nebol svedkom, sú nepresné. Kantakuzenos tiež spísal obranu hésychazmu, gréckej mystickej doktríny.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

So svojou ženou Irenou Asenovnou, dcérou Andronika Asena (synom bulharského cára Ivana Asena III. a Ireny Palaiologovej, dcéry cisára Michala VIII. Palaiologa), mal Ján VI. Kantakuzenos niekoľko detí, vrátane:

  • Matthiaos Kantakuzenos, spolucisár Byzantskej ríše 1353-1357, neskôr despota v Morei (asi 1325-1383)
  • Manuel Kantakuzenos, despota v Morei (asi 1326-1380)
  • Andronikos Kantakuzenos (zomrel v roku 1347)
  • Maria Kantakuzena, ktorá sa vydala za Nikefora II. Orsiniho z Epiru
  • Teodora Kantakuzena, ktorá sa vydala za Orhana, osmanského beja (asi 1332-asi 1396)
  • Helena Kanatakuzena, ktorá sa vydala za císára Jána V. Palaiologa (1333-1396)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b MAŘÍK, Petr. Vývoj státoprávního systému Byzantské říše. diplomová práca. vyd. Praha : Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta, 2009. S. 21. (po česky)
  2. a b BAUER, Jan. Převratné události v dějinách lidstva [online]. Alpress, 2016, [cit. 2019-05-08]. Dostupné online. (po česky)
  3. KONEČNÝ, Martin. Mistra prežila pád Konštantínopolu o sedem rokov [online]. History Web, 31.1.2016, [cit. 2019-05-08]. Dostupné online.
  4. NORWICH, John. A Short History of Byzantium. New York : Alfred A. Knopf Press, 1997. S. 346. (po anglicky)
  5. OSTROGORSKY, George. History of the Byzantine State. [s.l.] : Rutgers University Press, 1969. S. 528. (po anglicky)
  6. MAŘÍK, Petr. Vývoj státoprávního systému Byzantské říše. diplomová práca. vyd. Praha : Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta, 2009. S. 56. (po česky)
  7. HRADEČNÝ, Pavel a kol.. Dějiny Řecka. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2015. ISBN 978-80-7422-456-0. S. 212. (po česky)
  8. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 532 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 322.
  9. DUVAL, Ben. Midway Through the Plunge: John Cantacuzenus and the Fall of Byzantium. [s.l.] : Byzantine Emporia, 2019. Kapitola Introduction: Plunging Down the Mountainside. (po anglicky)