Nikéforos Grégoras

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nikéforos Grégoras
polyhistor, spisovateľ, historik, filozof,
Nikéforos Grégoras
Osobné informácie
Narodeniemedzi 12901294
 Hérakleia Pontiké
Úmrtiemedzi 13581361
 Konštantínopol
Národnosťgrécka
Dielo
Žánrefilozofické a teologické pojednania, kronika
Témydejiny Byzantskej ríše, filozofia, teológia

Nikéforos Grégoras (iné mená pozri nižšie; * medzi 12901294 Hérakleia Pontiké[1] – † medzi 13581361, Konštantínopol[1]) bol byzantský polyhistor, filozof, teológ, historik, astronóm.[2][3] Býva označovaný za najväčšieho a najvšestrannejšieho byzantského učenca svojej doby.[4] Navrhol konštrukciu astrolábu a snažil sa vypočítať zatmenie Slnka, neúspešne taktiež navrhoval reformu kalendára a nový spôsob výpočtu Veľkej noci.[1][4]

Patril ku konzervatívnym protilatinským pravoslávnym teológom, viedol polemiky proti Gregorovi Palamovi i Barlaamovi z Kalábrie. Po vzore svojho učiteľa Theodóra Metochita bol platonistom, prejavovali sa uňho vysoko skeptické tendencie, ktoré kombinoval s platonizmom podľa vzoru Filóna Alexandrijského.[3]

Mená[upraviť | upraviť zdroj]

  • gr. Νικηφόρος ΓρηγορᾶςNikéforos Grégoras (zo starogréčtiny podľa PSP), iné prepisy so starogréčtiny: Nikeforos Gregoras, Nikiforos Grigoras
  • lat. Nicephorus Gregoras
  • Nikifóros Grigorás[5]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v meste Hérakleia Pontiké koncom 13. storočia. V detstve osirel a následne vyrastal u svojho strýka Jána, ktorý bol miestnym biskupom. Zhruba ako dvadsaťročný prišiel niekedy v rokoch 1314/1315 do Konštantínopola, kde začal študovať u vtedajších byzantských elít. Jeho učiteľom filozofie a astronómie bol významný filozof Theodóros Metochites, počas štúdií logiky a rétoriky sa zase spoznal s neskorším konštantínopolským patriarchom Jánom Glykom.[1][3]

Následne sa pridal ku kruhom blízkym cisárovi Andronikovi II. a začal sám vyučovať. Vďaka podpore cisára Andronika II. v občianskej vojne sa dostal na výslnie a v roku 1326 bol poverený diplomatickou misiou k srbskému vládcovi Štefanovi Urošovi III.[2] Po cisárovom páde však z vrcholných pozícií odišiel aj Grégoras. V roku 1328 sa utiahol do kláštora v Chóre, ktorý mu odkázal jeho učiteľ Theodoros Metochites. V Chóre vybavenej bohatou knižnicou viedol filozofickú školu a písal početné diela.[1]

Grégorovo bádanie mu postupne vynieslo uznanie aj u nového cisára Andronika III. Počas svojho bádania sa v rokoch 1331/32[3] dostal do sporu s ďalšou konštantínopolskou osobnosťou, aristotelovským teológom Barlaamom z Kalábrie, ktorého v učenej dišpute porazil. V rámci otázky cirkevnej únie sa Grégoras výrazne ohradil proti latinskému učeniu a cirkvi. V tomto období sa v Byzancii taktiež rozhorel spor o mystické učenie hésychazmu. Napriek svojej pôvodnej zdržanlivosti po pozvaní cisárovnej Anny Savojskej[3] vstúpil do diskusií a učenie podobne ako Barlaam odsúdil. Nepriklonil sa však ani na stranu barlaamitov ani na stranu Gregora Palamu. V roku 1347 nakoniec vystriedal v pozícii vodcu anti-hésychastov Grégoria Akindyna, čím sa dostal do nemilosti cisára Jána VI. Kantakuzéna.[1][2]

Grégoras za znovu stiahol do kláštora, kde sa stal mníchom. Krátko na to v roku 1351 bol cirkevným snemom v Konštantínopole odsúdený a anatematizovaný, nasledujúce roky strávil v cele v kláštore Chóra. V roku 1354, keď na trón zasadol protipalamitský cisár Ján V. Palaiologos, bol prepustený a v roku 1355 sa ešte raz zúčastnil verejného sporu s Palamom. Proti teológii palamitov písal až do svojej smrti, no veľký úspech nedosiahol. Po jeho smrti rozvášnený dav vláčil jeho mŕtvolu ulicami mesta.[1][2][3][4]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • kronika Rhómaiké historia (Rímske dejiny)

Ide o Gregórovo najuznávanejšie či najdôležitejšie dielo.[1][2] Skladá sa z 37 kníh pojednáva o udalostiach rokov 1204 – 1359, vzácne sú najmä opisy sporov o hésychazmus, ktoré sú ale jednostranné a zaujaté.[4] Väčšina diel (30 kníh) opisuje už udalosti Grégorasovej dospelosti. Dielo nie je len politickými dejinami, ale aj kultúrnym, štátoprávnym, správnym a ekonomickým obrazom vtedajšej spoločnosti. Dopĺňa dielo staršieho historika Geórgia Pachyméra. Kronika zároveň poskytuje iný náhľad na dobové udalosti, než dielo hésychastického cisára Jána Kantakuzéna[2][6]

  • teologické polemiky Antirrhetikoi s Gregorom Palamom[4], ide o viacero častí Antirrhetica priora z rokov 1347 – 1351 a Antirrhetica posteriora z rokov 1351 – 1354[3]
  • dialóg Florentios é peri sofias (Florentios alebo o múdrosti)[4][6]

Ostrá kritika aristotelovskej scholastiky, napodobňuje tu antických autorov Platóna a Lukiána a odmieta sylogizmy a aristotelovskú gnozeológiu, naopak uznáva induktívnosť a empirickosť. Myslenie tu chápe striktne dualisticky.[6] Dielo bolo namierené proti Barlaamovi, pochádza z raných 30. rokov 14. storočia.[3]

  • dialóg Filomathés (Milovník poznania)[6]

Diskusia medzi autorom a Barlaamom, napodobňuje Platónove dialógy.[6]

Myslenie[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho myslenie značne ovplyvnil platonizmus a jeho filozofickí nástupcovia. Nadviazal na intelektuálne dedičstvo Theodóra Metochita a bol ovplyvnený Platónom, Filónom z Alexandrie, Plútarchom či Sextom Empirikom. Boha vnímal novoplatonickým spôsobom ako ‘‘Jedno’’, ktoré presahuje všetko a obsahuje v sebe nehmotné archetypy všetkých stvorených bytostí. Väčšinu filozofických a vedeckých teórií o nebesiach, zemi a ľudských záležitostiach považoval za neisté, pretože ich považoval za výsledky postlapsariálneho (= po-rajského, t.j. po-prvohriešneho) rozumu človeka. Ak aj človek v tomto smere uspel a dopracoval sa k pravde, stalo sa tak kvôli skutočnosti, že sa tajne riadil iskrou, ktorá v ňom zostala zo svetla pravdy, ktorú poznal pred svojím pádom.[3]

V tomto zmysle odmietol Aristotela ako arogantného muža, ktorý predstieral, že pozná pravdu, zatiaľ čo vedel, že klame. Naproti tomu Platón pre neho ustanovil pravý ideál mudrca, pretože si bol vedomý svojej nevedomosti a obrátil sa na transcendentálnu realitu, aby dosiahol pravdu.[3]

Podobne ako Metochites tvrdil, kresťanské dogmy sú absolútne pravdivé ak boli zjavené prameňom pravdy, Bohom. Rovnako ako Barlaam bojoval proti Filioque tým, že vyhlásil za nelegitímne použitie nepodmienených sylogizmov v teologických veciach, ako to mali Latiníci odvážne a nevedomky robiť. Na základe tohto fideistického apofatizmu, odmietol aj Palamovu „pretvárku“, že Boha možno v už tomto živote vidieť očami. Rovnako zaútočil aj na Palamovo rozlišovanie medzi Božou podstatou a energiami, ktoré označil za kresťanskú úpravu Proklovej metafyzickej náuky o henádach.[3]

Ríša vnemov a sféry ľudského života sú podľa jeho filozofie premenlivé, nestabilné a skorumpovateľné. Tvoria usporiadaný celok iba vďaka Božej moci a múdrosti. Ani nebesá nemožno podľa Grégora presne poznať, pretože v skutočnosti všetky astronomické teórie namiesto toho, aby vychádzali z údajov pozorovania, vychádzajú z niektorých predkonštruovaných myšlienok a majú tendenciu prispôsobiť údaje z pozorovania sami sebe. Spôsob, akým túto myšlienku niekedy uvádza, hraničí s epistemologickým nihilizmom, ktorý sa tak po prvý raz objavil v Byzancii. Jeho silná vôľa pre dogmatický skepticizmus spôsobila reakciu antiskeptického aristotelovca Nikolaa Kabasila, ktorý napísal jediné antiskeptické stredoveké dielo.[3]

Štúdium trivia a kvadrívia a následné hlboké štúdium filozofie bolo pre Grégora iba spôsobom, ako sa poučiť z nevedomosti, aby sa človek mohol uchýliť k zjaveniu, ktoré je najvyššou známkou Božej prozreteľnosti. Do tohto kontextu má byť zaradený každý druh sekulárneho poznania. Písanie dejín je podľa neho úlohou, ktorá sa páči Bohu, pretože sa ním zdôrazňuje Božia prozreteľnosť v prírode i v ľudskom svete. Pod týmto všeobecným postojom sa cítil rovnako slobodný v tom, že mohol do kresťanstva integrovať akýkoľvek aspekt gréckeho myslenia, ktorý s ním považoval za zlúčiteľný. Určitý vplyv jeho filozofických myšlienok, najmä jeho horkého proti-aristotelovstva, sa vyskytuje u Georgia Gemistosa Plethona.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k GREGORAS NIKEPHOROS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 874 – 875.
  2. a b c d e f Nicephorus Gregoras In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c d e f g h i j k l m Nikephoros Gregoras In: Encyclopedia of Medieval Philosophy : Philosophy Between 500 and 1500. Ed. Henrik Lagerlund. Heidelberg, London, New York : Springer Science+Business Media B.V., 2011. ISBN 978-1-4020-9728-7, 978-1-4020-9729-4. S. 897 – 899.
  4. a b c d e f g h Gregoras, Nikeforos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 175 – 177.
  5. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 53, 56, 165.
  6. a b c d e DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 104 – 105, 270 – 271, 283 – 284, 338.