Ján VIII. (konštantínopolský patriarcha)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján VIII. Xifilinos
konštantínopolský patriarcha
Štát pôsobeniaByzantská ríša
Funkcie a tituly
konštantínopolský patriarcha
1. január 1064 – 2. august 1075
Predchodca Konštantín III. Kosmas I. Nástupca
Biografické údaje
Varianty menastarogr. Ἰωάννης Ηʹ Ξιφιλῖνος
Narodenieokolo 1005/1010
Trebizond
Úmrtie2. august 1075
Konštantínopol
Alma materKonštantínopolská univerzita
Svätenia
CirkevPravoslávna cirkev

Ján VIII. Xifilinos (iné mená: Ióannes VIII. Xifilinos, starogr. Ἰωάννης Ηʹ Ξιφιλῖνος; pre iné prepisy pozri: Ján Xifilinos; * okolo 1005[1]/1010[2][3]1012[4], Trebizond – † 2. august 1075, Konštantínopol) bol byzantský vzdelanec, právnik, klerik a mních, konštantínopolský patriarcha v rokoch 1064 – 1075, autor viacerých diel.[2][3][5]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Ján sa narodil do rodiny Xilifinovcov v byzantskom meste Trebizond na Čiernom mori. O jeho rodine sa veľa nevie, usudzuje sa však, že pochádzala z chudobnejších pomerov. Jeho otec zomrel ešte v Jánovom detstve a o Xifilina sa tak starala iba matka. Základné vzdelanie získal v rodnom meste.[6] Jeho synovcom bol rovnomenný mních a epitomista Ján Xifilinos.[7]

Po štúdiách v Konštantínopole (okolo 1030) sa stal členom spoločnosti zoskupenej okolo intelektuálov Michala Psella a Ióanna Mauropusa. Narozdiel od nich sa venoval predovšetkým štúdiu práva, hoci nezanedbával vtedajšie obvyklé štúdie filozofie, rétoriky a dialektiky.[6] Počas patriarchátu Alexia I. sa možno v roku 1039 podieľal na tvorbe ediktov proti heretikom.[8]

Možno v apríli 1047[6] získal post nomofylaxa didaskolos (strážcu zákonov - t.j. rektora) na právnickej škole v Konštantínopole. Už pred konštantínopolskú školu provizórne viedol spolu s filozofom Psellom[8] (od roku 1044/1045?). Svojich študentov viedol k interpretácii právnych otázok v rámci histórie. Normy prispôsoboval filozofickému prístupu, vzorom mu bol Aristoteles. Naopak platonizmus svojho priateľa Psella kritizoval.[1] Koncom 40. rokov sa Xifilinos dostal do nemilosti cisára Konštantína Monomacha a akýmsi Ofridom (alebo Ofrydom, zrejme sudcom)[6] bol pre mladý vek a spôsob výkladu narieknutý z voľnomyšlienkarstva. Na Jánovu stranu sa postavil jeho priateľ Michal Psellos.[2][3] I napriek tomu bol Xifilinos z funkcie odvolaný, pravdepodobne preto, že Ofridas mal podporu starších sudcov a právnikov v meste.[6]

Už krátko na to nastali v intelektuálnom živote v Konštantínopole ďalšie zmeny. Po tom, čo sa mesazónom po Konštantínovi Leichoudovi v roku 1050 stal eunuch Ján, musel Xifilinos a jeho priatelia Konštantínopol opustiť. Ján sa podobne ako Michal Psellos stal mníchom. Žil v monastieri na hore Olympos v maloázijskej Bitýnii. O tomto období jeho života je známych len málo. Zdá sa, že sa úprimne venoval duchovnému životu a so svojím novým spôsobom života sa zmieril oveľa ľahšie než jeho priateľ Psellos. Ťaživá situácia viedla k tomu, že sa vzdal svojich predchádzajúcich ideálov, čo spôsobilo ochladnutie jeho vzťahov s Psellom. Môžno to usúdiť z jeho pokarhania Psellovi pre jeho prílišnú lásku k Platónovi. Vo svojej odpovedi Psellos následne kritizoval Xifilina za to, že zabudol na svoje staré sekulárne vzdelanie a spôsob života.[2][3][6]

Keď v roku 1063 zomrel patriarcha Konštantín Leichoudes, Konštantín Monomachos povolal Jána späť do Konštantínopola a ustanovil ho za patriarchu. Údajne sa tak stalo na Psellov príhovor.[2][3] Pravdivosť Psellovho tvrdenia, že ho sám navrhol za patriarchu však v súčasnosti nemožno spoľahlivo dokázať.[6]

Jeho prvou starosťou na novej pozícii bola otázka heréz na východných hraniciach ríše. Už na začiatku svojho patriarchátu odsúdil do exilu jakobitského metropolitu v Meliténé.[6] V roku 1066 oficiálne vyhlásil cirkevnú úniu medzi miafyzitskou arménskou cirkvou a Konštantínopolom. Únia bola aktom politického významu v kontexte byzantskej politiky na východe, kde krajinu ohrozovali Seldžuci. Z arménskej strany úniu ratifikoval Jakub, ktorý však nemal oficiálne povolenie svojej cirkvi. Odvolal tiež rozhodnutie patriarchu Michala I., ktoré zakazovalo metropolitom sídliacim v Konštantínopole voliť biskupov vakantných diecéz z hlavného mesta.[2][6]

Ako patriarcha sa angažoval v otázke následníctva po smrti Konštantína X. Duku. Krátko pred 21. májom 1067 prijal na žiadosť umierajúceho cisára prísahu jeho manželky Eudokie, že sa nikdy znovu nevydá. Chcel tým zabezpečiť nástupníctvo jeho synov na trón. Patriarcha pohrozil cisárovnej kliatbou pre prípad, že by prísahu porušila. Situácia v podstate ponechala moc v rukách Michala Psella a cézara Jána Duku, brata zosnulého Konštantína X. Už o niekoľko mesiacov neskôr však na východe hrozilo nebezpečenstvo zo strany Seldžukov. Byzancia od nepriateľa utrpela vážne porážky a Ján preto Eudokiu z prísahy vyslobodil a umožnil jej oženiť sa s Romanom Diogenom. Zúčastnil sa tiež uzavretia zmluvy medzi Byzanciou a Normanom Robertom Guiscardom o zasnúbení byzantského cézara Konštantína Duku a Guiscardovej dcéry.[6]

Vyvinul tiež činnosť v oblasti renovácie a výzdoby konštantínopolských chrámov. Osobitnú pozornosť dokonca venoval výzdobe chrámu Hagia Sofia. Zomrel v januári 1075. Pochovaný bol v monastieri nad Bosporom.[6]

Dielo a učenie[upraviť | upraviť zdroj]

Čo sa týka Xifilinovej spisovateľskej činnosti, dá sa s istotou povedať iba málo.[6] Napísal zrejme viacero najmä právnických diel. Bývajú mu pripisované (napr. Wanda Wolská-Conusová) kritické komentáre ku Bazilikám (celkovo až okolo 63 tzv. scholií)[8], no i Tractus de creditis, De peculiis a Meditatio de nudis pactis ako aj hagiografické dielo Zázraky svätého Eugenia.[2] Dnes je uznávaný aj za autora Novella Constitutio, možno najkompletnejšieho pojednania o opodstatnenosti práva, funkcii práva a vzťahu štátu a práva v celom stredno-byzantskom období. Autorom však môže byť aj Ióannes Mauropus či iný spisovateľ.[8]

Podľa Wolskej-Conusovej existovali v jedenástom storočí dve protichodné školy byzantského právneho myslenia. Prvou bola skupina zastúpená Xifilinom a jeho študentmi, ktorí uplatňovali vysoko teoretický prístup k právu a ktorí sa opierali o interpretáciu právnych textov zo šiesteho a začiatku siedmeho storočia. Druhá predstavovala etablovanejších byzantských právnikov, ktorým sa nepáčil Xifilinov vzostup a ktorí dávali prednosť Bazilikám pred prácami justiniánskych a post-justiniánskych právnikov. Xifilinovi tak prisudzuje zavedenie nových vyučovacích metód a prístupov skúmania pôvodného justiniánskeho práva na konštantínopolskej právnickej škole. Hoci ide o významnú štúdiu, mnohí moderní učenci a odborníci na stredno-byzantské právo tento postulát odmietajú a tvrdia, že Monomachom vytvorená škola žiadne veľké inovácie v prístupe k rímskemu právu nepriniesla.[8]

Ďalším postulátom často spájaným s činnosťou konštantínopolskej právnickej fakulty bol, že Xifilinos a jeho študenti vytvorili akúsi „glossu ordinariu“ (súbor komentárov vo forme glos - scholií) pre Baziliky, ktorá kombinovala „starú“ scholiastickú (komentátorskú) školu šiesteho a siedmeho storočia s „novým“ prístupom scholiastov stredného byzantského obdobia. Súčasné chápanie rukopisnej tradície Baziliky ale na túto myšlienku vrhá zásadné pochybnosti.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 159.
  2. a b c d e f g JOHN VIII XIPHILINOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1054. (po anglicky)
  3. a b c d e Ioannes VIII. Xiilinos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 221.
  4. 49. J. VIII. Xiphilinos In: Lexikon des Mittelalters. 2. vyd. Zväzok V. Hiera-Mittel bis Lukanien. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 550.
  5. JOHN VIII XIPHILINOS. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 218. (po anglicky)
  6. a b c d e f g h i j k l Ιωάννης Η΄ Ξιφιλίνος In: Εγκυκλοπαίδεια Μείζονος Ελληνισμού [online]. [Cit. 2021-01-12]. Dostupné online.
  7. Xiphilinus, Joannes In: Encyclopædia Britannica, 1911. Dostupné online
  8. a b c d e f CHITWOOD, Zachary. Byzantine Legal Culture and the Roman Legal Tradition, 867–1056. Cambridge : Cambridge University Press, 2017. ISBN 978-1-107-18256-1. S. 150 – 151, 168 – 173, 177.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]