Kampaň za potlačenie kontrarevolucionárov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kampaň za potlačenie kontrarevolucionárov (čín. 镇压反革命; pchin-jin: zhènyā fǎngémìn) bola prvou, a jednou z najdôležitejších politických kampaní v rokoch 1950 – 1952. Cieľom kampane bolo odstrániť opozičné prvky, najmä bývalých funkcionárov a sympatizantov Kuomintangu (KMT), obvinených zo snahy zničiť novú komunistickú vládu. Kampaň začala v marci 1950, kedy čínsky komunistický ústredný výbor vydal „Smernicu o odstránení banditov a zavedení nového revolučného poriadku“.

Kampaň vznikla ako reakcia na povstania, ktoré sa odohrali v predošlých rokoch v Čínskej ľudovej republike (ČĽR). Tí, na ktorých bola kampaň zameraná, boli označovaní ako „kontrarevolucionári“ a boli verejne odsúdení počas hromadných pojednávaní. Značný počet „kontrarevolucionárov“ bolo zatknutých a popravených, a ešte viac z nich bolo odsúdených na „pracovnú reformu“.[1][2]

Vznik kampane[upraviť | upraviť zdroj]

„Moc zachytená násilím, musí byť aj zachovaná násilím“. Keď sa v Číne začal nacionalistický režim, Čínska ľudová strana (KSČ) verila, že v skorších rokoch Čínskej ľudovej republiky nemala žiadnu inú možnosť, keď zvyšní funkcionári a nepriateľské sily v spoločnosti vyvolali v Číne prudký odpor. O celej tejto situácii sa v tom čase písalo v správach regionálnych aparátov KSČ. Napríklad v auguste 1949, článok zo Severného úradu KSČ uvádza, že medzi mesiacmi január a august, kontrarevolucionári zavraždili 288 ľudí a boli zodpovední za desiatky prípadov podpaľačstva v Pekingu a Tiencine. V marci 1950, Juhozápadný úrad KSČ zahlásil: „V poslednom čase banditi začali rozsiahle ozbrojené povstania v juhozápadných provinciách ako napr, S’-čchuan, Si-čchang, Jün-nan a Kuej-čou, celkovo 60 000 aktívnych v západnom S’-čchuane. Sú dôkazy o tom, že táto situácia sa bude veľmi rýchlo šíriť a zhoršovať.“

Na riešenie týchto podmienok vydal v marci 1950 Ústredný výbor KSČ na čele s Liou Šao-čchim „Smernicu o odstránení banditov a zriadení revolučného nového poriadku“ a „Smernicu o potláčaní kontrarevolučných aktivít“. V súlade s týmito smernicami Ministerstvo verejnej bezpečnosti v mnohých mestách zaregistrovalo členov tajných agentúr KMT, straníckych a mládežníckych organizácií. Prostredníctvom napomenutí, bývalí členovia týchto organizácií boli donútení identifikovať sa autoritám. KSČ vďaka tomuto, bola schopná určiť „nepriateľské prvky“ v mestách a začať proces kategorizácie. Napríklad v správe, ktorú podal Pekingský výbor KSČ v marci sa uvádza, že od okamihu, kedy KSČ prevzala kontrolu nad mestom, asi 6 900 členov nepriateľských agentúr a straníckych organizácií bolo zatknutých alebo zhromaždených na výcvik a viac ako polovica z nich boli následne zaregistrovaní.

V Če-ťiangu bolo registrovaných asi 110 000 členov reakcionárskych a ligových organizácií. V Šan-tungu bolo zaregistrovaných 137 599 „kontrarevolucionárov“. Liou a Ústredný výbor KSČ opakovane vyzývali vedúcich predstaviteľov príslušných vládnych odborov aby sa začali dožadovať prísneho potláčania kontrarevolucionárov. Pcheng Čen, ktorý mal v tom čase na starosti právnu prácu ústredného výboru KSČ, zdôraznil v správe, že zvyšné sily KMT boli schopné zorganizovať protiútoky z dôvodu vlastnej politiky zhovievavosti KSČ. Rada vlády a Najvyšší súd vydali na základe správy Penga 23. júla 1950 spoločnú „Smernicu o potláčaní kontrarevolučných aktivít“. Mao Ce-tung napriek výzvam na rozsiahle potláčanie, nevydal v určitom čase príslušnú smernicu.

Zdá sa, že udalosťou na prinútenie Maa zasiahnuť, bola účasť Číny v kórejskej vojne, po ktorej sa jeho postoj zmenil. Dňa 10. októbra, dva dni po tom, ako sa Peking rozhodol vyslať do Kórei vojenské jednotky, Mao osobne dohliadal na prijatie novej „Smernice o potláčaní kontrarevolučných aktivít“, známej tiež ako „dvojitá smernica“ (shuangshi zhishi). Potom začal naliehať na aparát KSČ, aby sa spustilo rozsiahle potláčanie kontrarevolucionárov. Prečo Mao zmenil svoje rozhodnutie zapojiť sa, vysvetlil v rozhovore s Luo Žuej-čchingom (Minister verejnej bezpečnosti). Podľa Maa, KSČ nemohla začať vo veľkom potláčať kontrarevolucionárov skôr, pretože na to neboli ešte dobré podmienky, keďže sa krajina vysporiadavala s kopou hospodárskych a finančných problémov a vzťah KSČ s buržoáziou bol stále príliš obtiažny. Prečo vojna v Kórei tak uľahčila potlačenie kontrarevolucionárov v Číne? Mao sa rozhodol začať rozsiahle potláčanie s tým, že sa Čína zúčastnila Kórejskej vojny, pretože videl veľkú príležitosť založiť novú vládnu autoritu medzi obyvateľstvom, tým že bude podporovať vlastenectvo a zasahovať proti opozícii.[3][4][5]

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prvá veľká politická kampaň Čínskej komunistickej strany bola Kampaň za potláčanie kontrarevolucionárov nakoniec úspešná. V dôsledku toho sa v Číne výrazne znížili atentáty a sabotážne kampane KMT, ktoré kedysi predstavovali veľkú hrozbu pre KSČ. Následné represie a masové popravy tiež pomohli následným kampaniam proti nepriateľom, ako sú napr. „Protipravicové hnutie“ a „Kultúrna revolúcia“, ktoré sa skončili zlyhaním. Viedlo to najmä k zavedeniu kvót v ďalších kampaniach KSČ, ktoré boli pridelené miestnym úradníkom ako prostriedok na uvádzanie výsledkov takýchto kampaní.[6]

Úmrtia[upraviť | upraviť zdroj]

Za šesť mesiacov si kampaň vyžiadala 710 000 ľudských životov (podľa Čiernej knihy komunizmu 1,5 milióna). Obete, ktoré buď spáchali samovraždu, alebo boli popravené, väčšinou mali (v mnohých prípadoch iba vágnu) väzbu na Kuomintang (KMT).

Prinajmenšom jeden a pol milióna ľudí (podľa Čiernej knihy komunizmu 2,5 milióna) zmizlo za bránami „prevýchovných táborov“, ktoré boli zriadené zvlášť za týmto účelom.[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pravé Spektrum: Komunistická utópia – peklo na zemi [online]. www.prave-spektrum.sk, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online.
  2. Suppression of Counterrevolutionaries (1950-1952) [online]. chineseposters.net, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online.
  3. KUISONG, Yang. The China Quarterly. [s.l.] : Cambridge University Press, 2008.
  4. Reconsidering the campaign to suppress counterrevolutionaries [online]. China Change, 2011-11-28, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. KUISONG, Yang. Reconsidering the Campaign to Suppress Counterrevolutionaries. The China Quarterly, 2008, čís. 193, s. 102–121. Dostupné online [cit. 2020-05-31]. ISSN 0305-7410.
  6. Reconsidering the campaign to suppress counterrevolutionaries [online]. China Change, 2011-11-28, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. COURTOIS, WERTH, PACZKOWSKI, Stéphane, Nicolas, Andrzej. The Black Book of Communism. [s.l.] : Harvard University Press, 1997. ISBN 978-0-674-07608-2. S. 912.