Kauza Váhostav

Problém Váhostavu s preplácaním faktúr dodávateľom vo výške viac ako 100 miliónov eur na jar 2015, pred voľbami naplánovanými na marec 2016, dostal politický význam a stal sa „kauzou Váhostav“.

Priebeh

Firma Váhostav sa v roku 2013 dostala do problémov a bola reštrukturalizovaná. Napriek tomu, že Váhostav v roku 2014 uspel v súťaži na výstavbu diaľnice D1 medzi Hubovou a Ivachnovou v konzorciu s českou firmou OHL ŽS za vyše 227 miliónov eur (ponuka týchto firiem bola až štvrtá v poradí podľa ceny) v decembri 2014 meškal s preplácaním faktúr svojim dodávateľom a dlhoval tak svojim veriteľom vyše 100 miliónov eur. Vo februári 2015 z informácií o reštrukturalizácii vyplývalo, že veritelia mali dostať naspäť len približne 10 % zo svojich pohľadávok a preto poslanec Hlina vyzýval na protest s názvom „Zaplaťte nám faktúry“. V marci 2015 Váhostav tvrdil, že vyplatí len asi šestinu (15,3%) svojich dlhov (16 miliónov eur z viac ako 104 miliónov). Celkovo neuhradil faktúry takmer 700 dodávateľom, z toho 90 živnostníkom.

Na jar a v lete 2015 (pred voľbami naplánovanými na marec 2016) začala kauza politicky rezonovať. Opozícia za vzniknuté problémy vinila premiéra Fica a jeho vládu aj preto, že za ukázalo, že za firmou je Juraj Široký blízky Smeru. Fico, naopak, žiadal odstúpenie Jána Figeľa, ministra dopravy z predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, z postu podpredsedu parlamentu. Nakoľko predseda KDH sám neodstúpil, SMER spustil v Národnej rade rokovanie k jeho odvolaniu.

Vláda podľa Fica pracuje tiež na zrovnoprávnení veriteľov: „Na jednej strane máme banky, ktoré dostanú sto percent, na druhej eseročky, akciové spoločnosti, živnostníkov, ktorí dostanú len 15 percent. Prečo by to nemohlo byť tak, že aj banky dostanú rovnaký podiel?“ R. Fico

Vláda sa preto koncom apríla 2015 rozhodla problém riešiť prijatím zákona (novelu Obchodného zákonníka) označovaného ako Lex Váhostav, kde štát problémy tejto súkromnej firmy začal riešiť z peňazí daňových poplatníkov.

Pohľadávky voči firme začal za polovicu ich hodnoty vykupovať štát cez Slovenskú reštrukturalizačnú. Veritelia tak získali späť rýchlo aspoň polovicu svojich peňazí. V máji 2015 schválila sudkyňa Katarína Bartalská reštrukturalizačný plán firmy. Na takúto dohodu (polovičná cena) pristúpilo 467 subjektov s pohľadávkami v hodnote 26,5 milión. Štát tak skúpil pohľadávky v hodnote 26,5 milióna eur a predpokladalo sa teda, že sa firma ocitne čiastočne v rukách štátu. Štát však do orgánov spoločnosti svojich zástupcom nedosadil.

Aj táto kauza prispela k vytvoreniu registru partnerov verejného sektora vo februári 2017. Ako „konečný užívateľ výhod“ Váhostavu sa Juraj Široký schovával za spleť schránkových firiem. K časti akcií sa Široký priznal až tesne predtým, ako Váhostav dostal od Úradu pre verejné obstarávanie pokutu za neprehľadnú vlastnícku štruktúru. Do registra totiž namiesto Širokého uviedli štatutárov spoločnosti.

V novembri 2018 konateľ Slovenskej reštrukturalizačnej uviedol, že podľa reštrukturalizačného plánu mal Váhostav za päť rokov zaplatiť 5 miliónov (presne 4 968 665,17) eur. Doteraz splatil tri splátky vo výške takmer tri milióny eur. Zostáva uhradiť ešte dve splátky. Posledná splátka bola naplánovaná na jún 2020. V kauze tak zostal figurovať už len jediný obvinený – niekdajší generálny riaditeľ spoločnosti (vo funkcii od roku 2006 do svojho dovolania v roku 2014) Ján Kato. Kato mal pri uhrádzaní platieb jednotlivým veriteľom niektorých zvýhodňovať na úkor druhých. K takémuto konaniu malo dochádzať v rokoch 2012 až 2014. V októbri 2020 Kato uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste. Tým celá kauza skončila ak Váhostav uhradil (v júni 2020) alebo uhradí zvyšné splátky. Váhostav bude povinný zaplatiť SRS zo svojho zisku sumu predstavujúcu 50 % pohľadávok, teda bude povinný zaplatiť SRS ešte 31,25 % (50,00% - 18,75%) z 26,5, teda 8,3 milióna eur. Podmienkami splácania sa zaoberala vláda v januári 2019. Správu o odkupovaní pohľadávok nezabezpečených veriteľov na rokovanie vlády predkladalo Ministerstvo financií SR.