Preskočiť na obsah

Maria Gulovichová Liuová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 17:45, 4. február 2011, ktorú vytvorila Nelliette (diskusia | príspevky) (→‎Osudy rodiny Gulovičovcov: aktualizácia,)
Mária Gulovichová Liu
slovenská učiteľka, ktorá sa zúčastnila na podzemnom hnutí odporu počas Druhej svetovej vojny
Narodenie19. október 1921
Jakubany, Československo
Úmrtie25. september 2009
Kalifornia, USA

Mária Gulovichová Liu, známa aj ako angl. Maria Gulovich Liu, rodená Mária Gulovičová (* 19. október 1921, Jakubany, Československo - † 25. september 2009, Kalifornia, USA) bola slovenská učiteľka, ktorá sa zúčastnila na podzemnom hnutí odporu počas Druhej svetovej vojny. Bola vyznamenaná medailou Bronzová hviezda za hrdinskú a odvážnu službu ako agentka Amerického úradu strategických služieb(OSS) a Britskej tajnej služby v nacistami okupovanom teritóriu Slovenska počas zimy 1944-1945.

Život

Mária Gulovichová sa narodila v Jakubanoch na Slovensku, blízko obce Jarabina v roku 1921. Bola modrookou dcérou otca, ktorý bol grécko-katolíckym kňazom a matky, ktorá bola učiteľkou základnej školy. Absolvovala Grécko-katolícke lýceum pre učiteľov v Prešove. Stala sa učiteľkou základnej školy v Jarabine v roku 1940 a neskôr v obci Hriňová.

Potom ako Slovenský štát okupovalo Nemecko v roku 1939, Gulovičová pokračovala v učení. Na začiatku roku 1944 ju požiadal jej židovský priateľ Július Goldberger, aby skryla pred Nemcami jeho sestru a jej päťročného syna. Od apríla do júna 1944 skrývala túto ženu a jej syna v budove školy v Hriňovej.

Niekto udal jej záchrannú akciu a prišiel ju vypočuť dôstojník slovenskej armády Milan Polák[1]. Bol zhodou okolností účastníkom protifašistického odboja a pomohol jej. Dôstojník bol ochotný nájsť lepší úkryt pre ženu a jej syna, za podmienky, že Gulovičová sa stane kuriérkou antifašistického odboja. Okamžite to prijala a presťahovala sa do Banskej Bystrice, kde sa stala krajčírkou v rodine sympatizujúcej s odbojom. Robila kuriérku pod krycím menom Gita[2] a jej riadiacim dôstojníkom bol počas tohto obdobia kapitán Milan Polák.

Jej prvou úlohou bolo prepašovať krátkovlnnú vysielačku vlakom ukrytú v kufri. Gestapo však zastavilo vlak a začalo robiť prísnu prehliadku batožiny. V roku 1989 pri jednom rozhovore Gulovičová popísala incident nasledovne: "Bola to skupina dôstojníkov Wehrmachtu sídliaca v jednom kupé a flirtujúca so mnou, čo som opätovala. Hovorili: Slečna - hovorila som nemecky vtedy - chcete sedieť s nami? Urobili mi miesto v ich kupé a jeden dôstojník mi pomohol niesť kufor, v ktorom som mala vysielačku. Gestapo potom zasalutovalo a odišlo."

Pretože dobre ovládala päť rečí (rusky, maďarsky, slovensky, nemecky a trochu anglicky), Gulovičová začala pracovať ako prekladateľka v odboji. Keď začalo Slovenské národné povstanie na konci augusta 1944, pracovala na povstaleckom území ako prekladateľka dokumentov zo slovenčiny do ruštiny pre Sovietsku vojenskú rozviedku.

Počas leta 1944 Gulovichová prekladala pre amerických OSS-agentov operujúcich v Nízkych Tatrách, kam bola pridelená veliteľom povstania generálom Viestom a zachránila havarovaných amerických letcov.

V októbri 1944 Nemci potlačili povstanie a Gulovičová utiekla do hôr, kde Rusi, Američania a ďalších niekoľko tisíc povstalcov ustúpilo pred Wehrmachtom. Misia amerického OSS bola vedená Holtom Greenom, v civile americkým podnikateľom s bavlnou, do ktorej patrili niektorí agenti OSS, 18 letcov a korešpondent Associated Press-u Joe Morton. Američania požiadali Máriu aby im robila tlmočníčku a sprievodkyňu pri úteku z Nemcami okupovaného teritória. Gulovičová prijala a pomáhala im potajomky prejsť cez slovenské hory.

Neskôr rozprávala ako si vymyslela kryciu story pri vstupe do jednej dediny: "Chcela som povedať, že hľadám môjho evakuovaného brata... a v závislosti od odpovede som chcela nadviazať rozhovor alebo povedať ďakujem a odísť. Iróniou bolo, že ak bol niekto komunista, nemohla som mu veriť." Pri viacerých príležitostiach Gulovičová bola konfrontovaná s nemeckými vojakmi a jeden z OSS agentov neskôr povedal, že to prekonávala s dôvtipom a ľstivosťou a svojou znalosťou nemčiny.

Američania sa snažili vyhnúť zajatiu pred elitnou jednotkou nemeckých agentov, ktorú poslali aby ich našla. SS-jednotky prečesávali priestor vidieka prehľadávajúc aj dediny a hľadali sympatizantov partizánov a židov hľadajúc zároveň spojeneckú misiu.

Príchodom zimy Gulovičovú a misiu zachytila búrka na vrchu Ďumbier, najvyššom vrchu Nízkych Tatier. Neskôr povedala, že vietor bol tak silný, že ich odvieval. Obočie a vlasy mali zmrznuté do cencúľov. Udržiavali sa stále v pohybe míňajúc skupinu 83 partizánov, ktorá zamrzla v horách.

V decembri 1944 celá skupina prečkala v horskej chate Na Homôľke[3] pri obci Polomka dva týždne plánujúc odísť na Štedrý deň, no museli počkať ešte deň na proviant zhodený lietadlom. 26. decembra 1944 Gulovičová a štyria členovia misie (dvaja Briti a dvaja Američania) opustili chatu aby pohľadali stravu a lieky. Keď odišli z chaty, chatu prepadla nemecká špeciálna jednotka Einsatzkomando 14[4]. Šestnásť členov misie zajali vrátane reportéra agentúry AP a neskôr v obci Kremnička[5] popravili. Skupina piatich sa vyhla zajatiu a pokračovala k ruskej frontovej línii ešte deväť týždňov. Mária povedala, že celý čas nemali bezpečie, museli sa premiestňovať každú noc a trpeli mrazom. Gulovičová mala vážne omrzliny na nohách ale odmietla ísť hľadať lekársku pomoc. Nemci mali jej číslo identifikačnej karty a hneď by ju zistili. Zvolila si radšej umrieť v horách ako sa dostať do koncentračného tábora.

Gulovičová prišla do Bukurešti 1. marca 1945, odkiaľ odletela do OSS - centrály v Taliansku. Dostala armádny status a tak mohla byť zaplatená za jej služby. Bola pridelená ako tlmočníčka do Prahy, kde stretla Allana Dullesa, dôstojníka OSS, ktorý sa stal neskôr riaditeľom CIA.

Dulles spolu so šéfom OSS Williamom Donovanom zariadili, že Mária Gulovičová mohla emigrovať do USA, kde jej umožnili štúdium na Vassar College. Povedala, že sa necítila vo Vassare na správnom mieste a že bola užasnutá z toho množstva jedla, ktoré videla. Spadla na zem a kričala, lebo videla v mysli milióny ľudí vrátane svojich rodičov, ktorí hladovali počas vojny.

Bronzová hviezda

V roku 1946 Donovan osobne dekoroval Máriu vyznamenaním Bronzovej hviezdy na ceremónii konanej na U.S. Academy military vo West Pointe, New York.

V septembri 1946 publikovali v Los Angeles Times o nej článok. Citát: " Skvelá Mária Gulovich, 25, československá školská učiteľka, ktorá prišla dnes sem, je vzorom ženy-agentky ako by mala byť.

Mária dostala americké občianstvo v roku 1952 a odsťahovala sa do mesta Oxnard v Kalifornii a pracovala veľa rokov ako agentka s nehnuteľnosťami vo Ventura County. Bola dvakrát vydatá, z prvého manželstva má dve deti Edmunda Pecka a Lynn S. Peckovú a vnučku Elisabeth Maria Peckovú. Druhý krát sa vydala za Hansa P. Liu.

V roku 1989 bola Mária Gulovičová a iné ženy, ktoré slúžili v OSS, poctené na slávnostnej večeri pre Dámy z OSS vo Washingtone D.C.. Gulovičová poskytla rozhovor pre The Washington Post počas večere a bola subjektom televízneho programu.

Osudy rodiny Gulovičovcov

Počas anabázy Márie a americko-britskej vojenskej misie jej sestru Martu Gulovičovú popravilo gestapo. Keď hľadali Máriu, vtrhli do domu Gulovičovcov a chceli za trest kvôli Máriinej účasti v odboji odvliecť jej otca. No Marta nahradila svojho otca, aby mal kto zostať starať sa o päť mladších sestier. Tragédia sa odohrala na Vianoce 1944 v dobe, keď Mária odchádzala z chaty so štyrmi členmi misie hľadať potraviny a lieky a komando Einsatzkomando 14 zajalo väčšinu misie.

Rodina Gulovičových si vytrpela príkoria neskôr aj od komunistov, nielen nacistov. Máriin otec kňaz Edmund Gulovič odmietol podpísať v roku 1950 prestup na pravoslávnu vieru. Odsúdili ho na dva roky nútených prác, jeho manželka zatiaľ dostala príkaz vysťahovať sa z fary i s deťmi. Na Slovensko sa vrátili z emigrácie až v 60-tych rokoch [6].

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maria Gulovich Liu na anglickej Wikipédii.

Referencia

  1. Článok v pluska.sk podrobne o Márii Gulovičovej
  2. Článok v pluska.sk podrobne o Márii Gulovičovej
  3. Článok v pluska.sk podrobne o Márii Gulovičovej
  4. Múzeum SNP
  5. Múzeum SNP
  6. Lukáš Krivošík: Mária Gulovichová, článok v časopise .týždeň 51-52/2010