Maďarská republika rád

Maďarská republika rád Magyarországi Tanácsköztársaság ←  1919 – 1919  → vlajka znak
Hymna: Internacionála
Motto: „Világ proletárjai, egyesüljetek!'“
Geografia
Hlavné mesto	Budapešť
Obyvateľstvo
Jazyky	maďarčina
Štátny útvar
Štátne zriadenie	socialistická republika
Mena	maďarská koruna
Vznik	21. marca 1919 (vyhlásenie Maďarskej republiky rád)
Zánik	1. augusta 1919 (víťazstvo protirevolúcie, predanie vlády)
Predchádzajúce štáty: Prvá maďarská republika Nástupnícke štáty: Prvá maďarská republika

Maďarská republika rád (skr. MRR) (maďarsky: Magyarországi Tanácsköztársaság) alebo Maďarská komúna bola dočasný štátny útvar v Maďarsku existujúci 133 dní od 21. marca do 1. augusta 1919. Pod priamym vplyvom MRR existovala od 16. júna do 7. júla 1919 jej odnož Slovenská republika rád.

Vznik

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vojenskej porážke bola 16. novembra 1918 vyhlásená Maďarská demokratická republika (vedená Mihálom Károlyim), ktorá mala priniesť liberálno-demokratické reformy. Budapešť dúfala, že ak obetuje starý režim, ponúkne Slovákom i Rumunom autonómiu a začne používať samourčovací jazyk amerického prezidenta Wilsona, tak sa víťazná Dohoda nad Maďarskom zľutuje a podarí sa udržať maďarský štát v jeho historických uhorských hraniciach (pred 1. sv. vojnou). Snaha nakloniť si Dohodu nebola úspešná a tak niektorí upriamili pozornosť na Rusko, zmietajúce sa v občianskej vojne. Podľa Čiernej knihy komunizmu v tomto období prišlo do Maďarska 250 až 300 ,agitátorov‘ a "poverencov". Bol medzi nimi aj Béla Kun, vyhlasujúci o sebe, že je osobným priateľom vodcu ruskej revolúcie Vladimíra Iľjiča Lenina. A práve na spojenectve s ruskými boľševikmi bola postavená Kunova stratégia prežitia Maďarskej republiky rád, ako sa nový režim podľa ruského vzoru začal nazývať.

Po nezdare tejto republiky (Károlyi, medzičasom prezident, bol neschopný vládca) prevratom prevzala v Maďarsku 21. marca 1919 moc komunistická strana vedená Béla Kunom, ktorý ustanovil MRR s proletárskou vládou vedenou ideológiou diktatúry proletariátu.

MRR zoštátnila kľúčové odvetvia (továrne a bane nad 20, neskôr 10 zamestnancov, ale tiež dopravné spoločnosti, banky a nájomné domy ) a veľkostatky nad 40 hektárov, pričom však pôdu nerozdelila roľníkom. Podporu obyvateľstva však komunisti získali vďaka prísľubu obnoviť Veľké Maďarsko v pôvodných hraniciach.

Kun geniálne a so všetkou pompou hlásal, že si praje obnoviť integritu pôvodného Uhorska, čo stačilo na to, aby na jeho stranu prešla časť dôstojníckeho zboru starej armády. Bývalý rakúsko-uhorský plukovník Aurél Stromfeld v priebehu pár dní vytvoril nový maďarský generálny štáb a vyhlásil mobilizáciu.

Boje a porážka

V apríli 1919 aj z podnetu západných dohodových mocností (Entente) napadli MRR 16. apríla rumunské a 27. apríla československé vojská (budúci spojenci v Malej dohode). 16. apríla proti Maďarom nečakane začala postupovať rumunská armáda. Rumuni, cítiac sa ohrození agresivitou maďarských boľševikov, postúpili k rieke Tise. Už 25. apríla stáli na línii tvorenej mestom Čop, riekou Tisou a maďarským mestom Polgár. Maďarskí vojaci ustupovali na celom úseku frontu a pod tlakom Rumunov vyprázdnili aj územia styku s česko-slovenskými vojakmi. Česko-slovenská armáda dostala rozkaz tieto oblasti obsadiť. Tým 27. apríla 1919 prakticky vypukla vojna Česko-Slovenska s Maďarskou republikou rád. Rumuni po dosiahnutí rieky Tisy nečakane uzavreli s Budapešťou prímerie, čím sa situácia razom zmenila. Proti málopočetným československým jednotkám vysunutým ďaleko pred schválenú demarkačnú čiaru sa zrazu šikovala takmer stotisícová maďarská Červená armáda, ktorej sa prímerím s Rumunmi uvoľnili ruky (Dôvod bol začiatok bojov na hraniciach vtedy Rumunskom kontrolovanej Besarábie, kde sa zjavili červené kozácke oddiely.)

Krvavou súčasťou konfliktu, bol prekvapivý maďarský útok na Komárno. V noci na 1. mája 1919 maďarská Červená armáda spustila útok a bombardovanie na česko-slovenské pozície. Malú hliadku na dunajskom železničnom moste rýchlo pobili.

Maďarská Červená armáda prešla dňa 20. mája do protiofenzívy. Koncom mája 1919, potom, čo vojenský zástupca Entente požadoval ďalšie územné ústupky Maďarska, sa Kun rozhodol naopak rozšíriť hranice Maďarska. Maďarská ofenzíva sa začala 30. mája útokom na Lučenec. V júni maďarská Červená armáda obsadila východnú časť novo sa formujúceho československého štátu (dnešné východné Slovensko). Maďarské vojsko stálo len niekoľko kilometrov od poľských hraníc. Maďarský postup sa podarilo zastaviť až na línii Lipany – Bardejov – Medzilaborce. V Prešove bola za Kunovej účasti 16. júna 1919 vyhlásená Slovenská republika rád. Maďarská Červená armáda dosiahla značné vojenské úspechy pod vedením plukovníka Auréla Stromfelda. 4. júna 1919 bol v maďarských rukách Zvolen a bezprostredné nebezpečenstvo hrozilo Banskej Bystrici. 10. júna 1919 československé jednotky pod velením razantného plukovníka Josefa Šnejdárka obišli maďarské pozície pri Hronskej Breznici a dobyli naspäť Banskú Štiavnicu aj Zvolen. Po počiatočnom vojenskom úspechu však Kun stiahol o tri týždne vojská, aj preto, že Francúzi sľúbili maďarskej vláde, že rumunské sily odpochodujú z územia za Tisou (sk: Zátisia hu: Tiszántúl). Ústup maďarskej Červenej armády znamenal stratu podpory maďarskej verejnosti aj preto, že rumunské sily neodtiahli spoza Tisy.

Situácia maďarských komunistov sa začala zhoršovať, keď po neúspešnom puči sociálnych demokratov (24. júna 1919) nastúpila nová komunistická vláda Antala Dovcsáka, ktorá sa uchýlila k rozsiahlym represáliám. Revolučný tribunál nariadil popravy ľudí, ktorí boli podozriví z toho, že sa podieľali na pokuse o prevrat. Toto sa stalo známym ako „červený teror“ a výrazne znížilo domácu podporu vláde.

Maďari zistili, že je stále ťažšie bojovať proti Československu a neskôr Rumunsku s malými jednotkami dobrovoľníkov vo dvoch vojnách v zahraničí a komunistická strana doma slabne čiastočne aj preto, že najoddanejší komunisti sa dobrovoľne hlásili do boja. Kun potom neúspešne obrátil armádu proti Rumunom, ktorí 30. júla 1919 prerazili slabé maďarské línie. Béla Kun spolu s ďalšími vysokopostavenými komunistami utiekol 1. augusta 1919 do Rakúska a MRR podľahla spojenému náporu interventov a domácej opozície. Iba málo komunistov (napr. György Lukács, bývalý komisár pre kultúru a marxistický filozof) naďalej podporovalo komunistickú stranu. Budapeštiansky Soviet zvolil novú vládu na čele s odborovým predákom Gyulom Peidlom, ktorá trvala len niekoľko dní, kým Budapešť 6. augusta 1919 celkom neobsadili Rumuni.

Ďalší vývoj

Vytvorené mocenské vákuum využili polooficiálne oddiely (technicky pod velením Horthyho, ale v praxi konajúce nezávisle), keď začali kampaň násilia proti komunistom, ľavičiarom a židom, známu ako „biely teror“. Mnoho priaznivcov MRR bolo uväznených, ale aj popravených, dokonca bez súdu.

Začiatkom novembra 1919 sa rumunské vojská stiahli späť na svoje územie a 16. novembra 1919 vstúpil na čele národnej armády do Budapešti bývalý admirál námorníctva rakúsko-uhorskej armády Miklós Horthy. Situácia bola stabilizovaná a 1. marca 1920 parlament vyhlásil Maďarské kráľovstvo, ktorého regentom sa stal Horthy. Väčšina z odsúdených počas bieleho teroru bola neskôr v roku 1921 prepustená do Sovietskeho zväzu v rámci dohody o výmene väzňov medzi Maďarskom a ZSSR (spolu 415 väzňov).

Zmeny hraníc následne potvrdila Trianonská zmluva, ktorá bola podpísaná 4. júna 1920.

Pozri aj

• Slovenská republika rád

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Historický portál