Maďarsko-česko-slovenská vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Maďarsko-česko-slovenská vojna
Súčasť rozpadu Rakúsko-Uhorska
Boj proti maďarské Rudé armádě - květen 1919.gif
Čs. vojaci v bojoch s maďarskou Červenou armádou
Dátum 1918–1919
Miesto Slovensko, Sedmohradsko, Podkarpatská Rus a Maďarsko (územia bývalého Uhorska)
Výsledok Víťazstvo malej dohody; vznik Maďarského kráľovstva
Casus belli: Maďarská snaha získat späť stratené územia, ktoré Maďari ovládali ako súčasť Uhorska
Zmeny územia: Maďarsko stratilo 71,5 % územia, ktoré si nárokovalo ako nástupca Uhorska, vrátane území s maďarskou väčšinou obyvateľstva
Protivníci
Malá dohoda:
Flag of Bohemia.svg Česko-Slovensko
Rumunsko Rumunské kráľovstvo
Flag of the Kingdom of Yugoslavia.svg Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov[1][2]
Flag of France.svg Francúzsko
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Taliansko
Flag of Hungary (1915-1918, 1919-1946).svg Národná armáda
Civil Ensign of Hungary.svg Maďarská demokratická republika
Red flag.svg Maďarská republika rád
Civil Ensign of Hungary.svg Slovenská ľudová republika
Red flag.svg Slovenská republika rád
Podpora:
Flag of the Russian Soviet Federative Socialist Republic.svg RSFSR[3]
Velitelia
Flag of Bohemia.svg Tomáš Garrigue Masaryk
Flag of Bohemia.svg František Schöbl
Flag of Bohemia.svg Josef Štika
Flag of Bohemia.svg Josef Šnejdárek

Flag of Bohemia.svg Josef Votruba (generál)
Rumunsko Ferdinand I. Rumunský
Rumunsko Traian Moșoiu
Rumunsko George Mărdărescu
Rumunsko Constantin Prezan
Flag of the Kingdom of Yugoslavia.svg Petr I. Karađorđević
Flag of France.svg Louis Franchet d'Espèrey
Flag of France.svg Maurice Pellé
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Luigi Piccione
Flag of Hungary (1915-1918, 1919-1946).svg Miklós Horthy

Red flag.svg Béla Kun
Red flag.svg Mátyás Rákosi
Red flag.svg Ernő Gerő
Red flag.svg Tibor Szamuely
Red flag.svg György Lukács
Red flag.svg Gyula Alpári
Red flag.svg Antonín Janoušek
Civil Ensign of Hungary.svg Viktor Dvorcsák
Sila
Flag of Bohemia.svg 20 000 mužov
Rumunsko 250 000 mužov
100 000 mužov
Straty
Flag of Bohemia.svg 864 padlých; 1960 nezvestných; 3000 ranených; 1412 chorých; 343 zajatých
Rumunsko 11666 z toho 3670 mŕtvych
Na Slovensku podľa vlastných oznámení 450 padlých vojakov regulárnej armády (niektoré pramene určujú 1000–1500); 3691 ranených; 6977 chorých; 471 zajatých; straty červených gárd neznáme

Maďarsko-česko-slovenská vojna alebo vojna o Slovensko[chýba zdroj] (maď. Északi Hadjárat) bol vojnový konflikt medzi Česko-Slovenskom a Rumunskom na jednej strane a Maďarskou republikou rád na strane druhej, prebiehajúci v rámci širšieho stretu, zahŕňajúceho aj boj o Sedmohradsko a Podkarpatskú Rus. Trvala od roku 1918 až do augusta 1919. V apríli 1919 prebehol v Maďarsku boľševický prevrat, po ktorom sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120tisíc vojakov. Porážka Maďarskej republiky rád a rumunská okupácie Budapešti v auguste 1919 ukončila vojnu. Rumunské vojská sa stiahli z okupovaného územia v marci 1920. V tejto vojne Česko-Slovensko získalo kontrolu nad územím Slovenska, ktoré pred vojnou patrilo Uhorsku.

28. októbra 1918 bol vyhlásený samostatný česko-slovenský štát. Súčasťou Česko-Slovenska malo byť územie Slovenska (vtedy Horného Uhorska), ktoré doteraz patrilo Maďarsku. Začiatkom novembra 1918 začalo dochádzať k stretom medzi Maďarmi a česko-slovenskými vojenskými jednotkami. 2. decembra však francúzsky podplukovník Vyx, ktorý bol prednostom vojenskej misie Dohody v Budapešti, upozornil Maďarsko, že česko-slovenská armáda bola uznaná za súčasť dohodového vojska. Tiež upozornil na to, že Slovensko je súčasťou Česko-Slovenskej republiky, ktorá má právo vojensky obsadiť územie Slovenska a Maďarsko má povinnosť odtiaľ svoje vojská stiahnuť. Tým však maďarsko-česko-slovenské spory neskončili.

Obsadenie Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik Holíčskej a Trenčianskej skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obsadenie Slovenska dostalo na starosť na tento účel vzniknuté Veliteľstvo operujúcich česko-slovenských vojsk na Slovensku do ktorého čela bol postavený generál Josef Štika. Pod jeho právomoc podliehali predovšetkým dobrovoľnícke jednotky tvorené z veľkej časti Sokolmi, posádky českých plukov a posilňovali ich postupne útvary vracajúce sa z frontu, väčšina síl však bola v tom čase viazaná vojenským zabezpečovaním pohraničia, kde nemecká menšina vyhlásila samostatné provincie Deutschböhmen, Sudetenland, Böhmerwald a Deutschsüdmähren.

2. novembra vstúpil na Slovensko prápor 25. streleckého pluku nadporučíka Bauera. Dôvodom bola žiadosť obecných zástupcov z Hodonína, ktorí mali obavy z lúpežných nájazdov rôznych ozbrojených skupín. Súčasne prišla žiadosť z Holíča o ochranu pred maďarskou mocou. Na tento účel bola vytvorená pod vedením nadporučíka Ripku jednotka, ktorá bola neskôr nazvaná holíčskou skupinou 120 dobrovoľníkov z práporu. Táto jednotka prenikla cez Gbely do Malaciek. Maďarský župan v Bratislave však reagoval protestom proti vstupu česko-slovenského vojska na Slovensko a vyslaním vlaku so stovkou ozbrojených námorníkov do Malaciek. 6. novembra dorazili do Malaciek v sile približne 70mužov, ale boli nútení odísť naprázdno.

8. novembra bola dojednaná medzi nadporučíkom Ripkom a maďarským majorom Brandstätterom dočasná demarkačná línia, vedúca od Devínskej Novej Vsi na Malinský vrch a ďalej na Malé Karpaty a zostala platná až do konca roka 1918. Ripka preto dostal posily, čím sa jeho sily rozrástli na 500 mužov a obsadil podľa dohovoru územie od Stupavy až k Devínskemu jazeru.

9. novembra obsadil podplukovník Hančík so sto dvadsiatimi mužmi Trnavu, čo sa nepáčilo maďarskému županovi v Bratislave, preto vyslal do Trnavy jednotky vedené nadporučíkom Heltayom. Navyše v Trnave Maďari vytvorili ozbrojenú gardu, ktorá mala za úlohu vytlačiť Čechoslovákov z mesta. Hančík musel ustúpiť do Senice, kde ho podporili dve pešie roty pod velením nadporučíka Bezrukého. Maďari boli nakoniec porazení a Trnava sa ocitla opäť v česko-slovenských rukách. 17. novembra bola pri Senici rozprášená ďalšia maďarská jednotka. V ten istý deň prevzal velenie nad skupinou podplukovník Verich.

V čase obsadenia úsekov pri Malackách a Trnave vyčíňali v oblasti Trenčína a povodia Váhu ozbrojené skupiny, ktoré mohli preniknúť na Moravu, preto sem bol vyslaný I. prápor 1. dobrovoľníckeho pluku pod velením kapitána Římka s úlohou zabezpečiť dané územie v okolí Vlárskeho priesmyku a udržať poriadok. Římek úlohu splnil, navyše 10. novembra obsadil Trenčín a potom hlavné oporné body v Považí.

Preto, že v Žiline boli maďarské jednotky, ktoré čiastočne Římka ohrozovali, vyslalo sem české veliteľstvo ďalšie jednotky, ktorým velil kapitán Kurz, ktorý 12. novembra bez boja obsadil Žilinu a chystal sa postupovať na Ružomberok, čo bolo zmarené poškodením mosta pri Kraľovanoch.

13. novembra obsadili české útvary Turany, ale o dva dni neskôr bolo mesto dobyté späť maďarským obrneným vlakom. Maďari potom obsadili Vrútky a donútili Čechoslovákov ustúpiť na severnom brehu Váhu smerom na Žilinu. Maďarský vlak nakoniec zastavil poručík Viesner tým, že proti nemu pustil lokomotívu plnou parou. Kapitán Kurz však 16. novembra ustúpil do Ostravy.

Medzitým na Slovensko dorazila I. rota česko-slovenských námorníkov, ktorá zaujala obranu pri Púchove a Zem. Kotešovej. Tiež dorazil na Slovensko III. prápor 1. dobrovoľníckeho pluku a I. prápor 2. dobrovoľníckeho pluku a 30. novembra obsadil Piešťany a Hlohovec. Tým vznikla Trenčianska skupina, ktorej velenie prevzal 18. novembra podplukovník Šembera.

Velenie získava plukovník Schöbl[upraviť | upraviť zdroj]

25. novembra bol generál Štika nahradený plukovníkom Schöblom, v ten istý deň tiež bola vojnovou radou určená nová dočasná demarkačná línia: Bratislava - severný breh Dunaja - pozdĺž Ipľa - Pinciná - ústie Uhu do Laborca ​​- pozdĺž Uhu - Užský priesmyk. Schöbl čiastočne reorganizoval svoje jednotky a zriadil záložné sklady výstroja a výzbroje pri Uherskom Hradišti.

Schöbl sa rozhodol obsadiť Nitrianske údolie a Nížinu čím by sa Holíčska a Trenčianska skupina spojili. Táto operácia mala začať 6. decembra. Už 4. decembra však došlo k prvým bojom, keď Maďari napadli neúspešne Hlohovec. 5. decembra došlo na úseku I. námornej roty pri Zem. Kotešovej k boju s maďarskou posádkou Žiliny. Maďari v ňom utrpeli ťažkú ​​porážku a ustúpili zo Žiliny, ktorú obsadili česko-slovenské jednotky. 6. decembra Maďari znovu zaútočili na Hlohovec a opäť boli donútení k ústupu. 7. decembra prišli do Hlohovca ďalšie české posily, ktoré do 10. decembra obsadili mestá Sereď, Modra a Pezinok.

Schöbl potom vyslal 1. dobrovolecký pluk, ktorému velil major Pirník, aby zabezpečil okolie Nitry. 11. decembra bola Nitra obsadená. Maďari ustúpili do Nových Zámkov.

Po týchto úspechoch chcel Schöbl zabezpečiť východné Slovensko, kde bolo jadro promaďarských síl na Slovensku a vznikla tu aj komunistická Slovenská ľudová republika. Navyše hrozilo, že Poľsko vojensky obsadí oblasti Spiša a Oravy.

Obsadenie východného Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Na obsadenie východného Slovenska vyčlenil Schöbl 6 peších práporov, 1 a pol delostreleckej batérie, polovicu eskadróny 7. jazdeckého pluku a obrnený vlak. Velením tejto skupiny bol poverený podplukovník Hrbenský. Ostatné jednotky, ktoré mal k dispozícii, nechal pod velením pplk. Šemberu k obrane doteraz zaisteného územia.

Hrbenský vyslal pri postupe na východ napred obrnený vlak, ktorý 15. decembra obsadil Poprad. Ďalší deň zvyšok skupiny obsadil Spišskú Novú Ves. 17. decembra sa jeden prápor stretol s poľskými jednotkami pri Kežmarku a donútil ich ustúpiť, napriek tomu sa Hrbenský dohovoril s poľskou stranou na dočasnej demarkačnej línii Lomnický štít - Magura - Stará Ľubovňa.

Pri ďalšom postupe bol obsadený 22. decembra Zvolen a 23. decembra Banská Štiavnica a Banská Bystrica. V deň, keď sa do vlasti vrátil prezident Masaryk, došlo pri Poprade k boju medzi I. práporom Gardy slovenskej slobody a práporom poľskej armády. Tento stret skončil ústupom Poliakov, z ktorých boli 4 zajatí. Následne došlo k uzavretiu dočasnej demarkačnej čiary medzi Poľskom a Česko-Slovenskom, ktorá bola neskôr nahradená inou. Do 25. decembra 1918 bolo zaistené celé Považie a oblasť až ku Spišskej Novej Vsi.

Potom na východnom Slovenskom zostávalo obsadiť len Košice a Prešov, čo dostala za úlohu novovytvorená skupina, ktorej velil podplukovník Baran. Ten začal útočnú operáciu na Košice a Prešov 28. decembra a ešte v ten deň obsadil Prešov. Košice boli obsadené 29. decembra, čím zanikla Slovenská ľudová republika. Tento deň prevzal velenie nad česko-slovenskými jednotkami na Slovensku taliansky generál Piccione, ktorý stál na čele Talianskej vojenskej misie v Česko-Slovensku.

Obsadenie južného Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Pre obsadenie južného Slovenska bol vybraný česko-slovenský armádny zbor z Talianska. 30. decembra začal Piccione postup na Bratislavu. Česko-slovenské jednotky sa k nej prebojovali a v dňoch 1. januára a 2. januára 1919 ju obsadili.

V noci z 2. na 3. januára obsadili Lučenec, 9. januára bez boja Nové Zámky, 10. januára Komárno. Do 11. januára bolo od Maďarov vybojované povodie Ipľa cez Kováčovú, Bušince, Mikušovce k Pincinej.

Piccione sa rozhodol že ďalší postup bude viesť južným smerom, pretože Pichonova línia pretínala na mnohých miestach dôležité železničné cesty.

16. januára bol obsadený južný breh Ipľa. Do 18. januára boli vo východnej časti južného Slovenska obsadené mestá Perečín, Veľký Berezna, Užok, Veľké Kapušany a Vojany. Do 20. januára bolo pod česko-slovenskou kontrolou celé územie Slovenska.[4]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Priscilla Mary Roberts, World War I: A Student Encyclopedia, ABC-CLIO, 2005, p. 1824
  2. Miklós Lojkó, Meddling in Middle Europe: Britain and the 'Lands Between, 1919-1925, Central European University Press, 2006, p. 13
  3. http://books.google.com.au/books?id=GjY7aV_6FPwC&pg=PA575&dq=1919+romania+hungary+war&hl=en&ei=b05wTsL4BLGkiAefg4DaCQ&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=18&ved=0CIMBEOgBMBE#v=snippet&q=%22russia%20provided%20statements%3A%22&f=false
  4. KUTHAN, Pavel Jaroslav. V těžkých dobách [online]. Válka.cz, [cit. 2016-03-24]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PhDr. Vladimír Černý, Ph.D.. Za republiku proti Maďarům. Tajemství české minulosti, čís. 37, s. 26-30.
  • TOMÁŠEK, Dušan. Nevyhlášená válka : boje o Slovensko 1918-1920. Praha : Epocha, 2005. 260 s. ISBN 80-86328-68-6.
  • C. Kiriţescu: Istorie războiului pentru întregirea României, Vol. II, ed. Romania Noua, 1923
  • Moldova: A Romanian Province Under Russian Rule : Diplomatic History from the Archives of the Great Powers, AlgoRem Publishing 2002, ISBN 1-892941-87-2
  • Grecu Dan: The Romanian military occupation of Hungary. Http://membres.lycos.fr/dgrecu/OcH.html
  • A Country Study: Romania, Federal Research Division Library of Congress, (chapter: Greater Romania and the Occupation of Budapest) 1989 http://memory.loc.gov/frd/cs/rotoc.html
  • Maria Ormos: The Hungarian Soviet Republic and Intervention by the Entente. Http://www.hungarian-history.hu/lib/tria/tria11.htm

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maďarsko-československá válka na českej Wikipédii.