Mil Mi-28

	Mil Mi-28
Typ	útočný vrtuľník
Výrobca	Moskovskij vertoľotnyj zavod imeni M. L. Miľa
Prvý let	január 1988
Charakter	zavádzaný do služby
Hlavný používateľ	Rusko
Cena za kus	12 miliónov €
	Letecký portál

Mil Mi-28 (kód NATO Havoc) je ruský moderný útočný vrtuľník, pre boj proti tankom a obrneným vozidlám z konca 80. rokov 20. storočia. Tento nástupca stroja Mil Mi-24 je konštruovaný tak, aby bolo možné stroj prepraviť letecky do miesta nasadenia, tam ho rýchlo zostaviť a pripraviť k nasadeniu do boja. Maximálna rýchlosť vpred činí asi 300 km/hod.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 60. rokov 20. storočia prebiehal v USA program vývoja špecializovaného útočného vrtuľníka AH-56 Cheyenne, ktorý bol široko propagovaný západnou tlačou. Hoci bol tento program nakoniec zrušený, o podobný typ vrtuľníka prejavil záujem aj Sovietsky zväz. Dňa 6. mája 1968 bolo prijaté uznesenie Ústredného výboru a Rady ministrov ZSSR o vytvorení Mi-24, ktoré okrem iného zahŕňalo aj vývoj útočného vrtuľníka s vyššou cestovnou rýchlosťou a lepšou manévrovateľnosťou. Do konca toho istého roka bol na svete prvý projekt Mi-28, ale zavedeniu novej koncepcie bránilo viacero faktorov. Hlavnými príčinami boli nejasná predstava armády o tvare takéhoto vrtuľníka, veľké vyťaženie kancelárie Mil, ako aj choroba a smrť hlavného konštruktéra M.L. Mila.

K vývoju Mi-28 (produkt 280) sa v kancelárii Mil vrátili v roku 1972 pod vedením nového hlavného konštruktéra M.V. Oľševca. V roku 1976 bol zadefinovaný vonkajší tvar Mi-28 a všetky práce na novom bojovom stroji začal viesť hlavný konštruktér A.N. Ivanov.

Popri Mi-28 prebiehal v tej dobe v ZSSR vývoj ešte ďalšieho bojového vrtuľníka. Tento projekt závodu N.I. Kamova niesol označenie V-80 a neskôr vyústil do vzniku vrtuľníka Ka-50. Dňa 16. decembra 1976 bolo prijaté uznesenie o pokračovaní vývoja oboch typov, pričom jeden z nich sa mal stať budúcim sovietskym útočným vrtuľníkom. Keďže sovietske letectvo nedodalo konkrétne takticko-technické požiadavky, konštruktéri Kamova a Mila mali pri tvorbe svojich návrho pomerne voľné ruky. V dôsledku toho sa spustila pomerne unikátna súťaž, v rámci ktorej uplatnili konštruktéri dva úplne odlišné prístupy. Vznikli tak dva rôzne vrtuľníky, ktoré sa líšili aerodynamickým usporiadaním, vzletovou hmotnosťou, posádkou, zbraňami, vybavením atď.

Prvý prototyp Mi-28 bol postavený v júli 1982 a po niekoľkých mesiacoch pozemných skúšok sa 10. novembra tohto istého roku začali letové testy. Prvá etapa štátnych skúšok bola ukončená v roku 1984 a následne sa začala druhá etapa vojskových skúšok. Vďaka psobivým výsledkom prvých testov sa ministerstvo leteckého priemyslu vo februári 1984 rozhodlo, že môže začať príprava na sériovú výrobu Mi-28. Sovietske letectvo malo dostať prvý vrtuľník Mi-28 v roku 1987, k tomuto však nikdy nedošlo.

Štúdie, uskutočnené v tej dobe v Spojených štátoch preukázali, že pri vtedajšej úrovni elektroniky nemožno vytvoriť plnohodnotný jednomiestny bojový vrtuľník. Sovietski vojenskí experti však dospeli k záveru, že bude možné vyvinúť plne automatizovaný systém, vďaka ktorému bude môcť viesť bojovú činnosť vo vrtuľníku iba jeden pilot. V októbri 1984 tak zvíťazilo skôr politické ako pragmatické riešenie a pre sériovú výrobu bol vybraný vrtuľník Ka-50. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o chybný krok, keďže jednomiestna koncepcia bojového vrtuľníka sa príliš neosvedčila. Bolo vyrobených iba niekoľko kusov a vrtuľník sa v súčasnoti vyrába v dvojmiestnom prevedení ako Ka-52.

Hoci projekt vývoja Mi-28 nebol zrušený, od roku 1986 už bol jednoznačne preferovaný vývoj Ka-50. Finančné prostriedky na vývoj Mi-28 boli znížené a súťaž pokračovala pomerne neférovým spôsobom. Pre skúšobné lety boli postavené 2 prototypy: prvý mal klasický trojlistý chvostový rotor, zatiaľ čo druhý bol osadený dvojitým chvostovým rotorom.

Stavba tretieho prototypu sa začala v roku 1985 a boli pri nej zohľadnené všetky požiadavky zákazníka. V roku 1987 dostal tento modernizovaný vrtuľník označenie Mi-28A. Od prvých dvoch prototypov sa líšil výkonnejšími motormi TV3-117VMA, zdokonaleným prístrojovým vybavením a upravenou hlavnou prevodovkou. Na koncoch krídel sa objavili kontajnery s infračervenými a radarovými klamnými cieľmi. Testy prvého Mi-28A sa začali v januári 1988 a v januári 1991 sa k nemu pridal ďalší.

V roku 1993 prejavilo letectvo predbežný záujem o počiatočnú sériu vrtuľníkov Mi-28A. Vzhľadom na nedostatočné financovanie sa však dokončenie vývoja oneskorilo a vybavenie vrtuľníkov sa na danú dobu stalo morálne zastaraným. A hoci sa už Mi-28A nachádzal v záverečnej fáze štátnych skúšok, jeho ďalší vývoj bol zastavený. Bolo prijaté nové rozhodnutie sústrediť všetky finančné prostriedky do vývoja novej verzie bojového vrtuľníka. Ten dostal označenie Mi-28N („N“ - noc), čo poukazovalo na požadovanú spôsobilosť, operovať nielen počas dňa, ale aj počas noci a za akéhokoľvek počasia.^[1]

Let prvého prototypu Mi-28N sa uskutočnil 14. novembra 1996. Dňa 30.apríla 1997 sa začali závodné letové skúšky, ktoré v roku 2001 pokračovali štátnymi skúškami. Tie boli ukončené 26. decembra 2008. Celkovo sa ich zúčastnili dva prototypy a sedem predsériových vrtuľníkov. Dňa 15. októbra 2009 bol Mi-28N oficiálne zavedený do služby.^[2]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ruská invázia na Ukrajinu[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 24.2.2022 zahájilo Rusko na Ukrajine letecké operácie na podporu pozemných vojsk, ktoré sa snažili obsadiť niekoľko ukrajinských miest. Popri lietadlách Su-34 zohrávali dominantnú úlohu pri útokoch na pozemné ciele útočné vrtuľníky vrátane Mi-28. Tie počas prvých mesiacov vojny vykonávali spolu s vrtuľníkmi Ka-52 a Mi-24/35 bojové lety vo veľmi nízkej výške, odkiaľ pôsobili proti ukrajinským silám. Zvyčajne lietali vo dvojiciach a proti ukrajinskej pechote používali kombináciu neriadených rakiet a kanónov. Proti obrneným vozidlám a iným opevneným cieľom nasadzovali protitankové riadené strely. Počas bitky o Kyjev boli nasadené Mi-28 a Mi-24 primárne cez deň a Ka-52 operovali hlavne v noci.^[3]

V priebehu prvých dvoch rokov vojny stratilo Rusko minimálne 13 vrtuľníkov Mi-28.^[4]

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Mi-28N - základný variant zavedený v roku 2009.

Mi-28UB - cvično-bojová verzia vrtuľníku Mi-28N, ktorá bola zavedená v roku 2017. Hlavnou odlišnosťou od základnej verzie je inštalácia ovládacích prvkov do predného kokpitu (u Mi-28N sú len vzadu).

Mi-28NE - exportná verzia, ktorá bola ponúkaná od roku 2012.

Mi-28NM - najnovšia verzia, ktorá by sa mala začať vyrábať od roku 2019.

Používatelia^[5][upraviť | upraviť zdroj]

Alžírsko

Alžírske vzdušné sily - k decembru 2018 disponovali 12 vrtuľníkmi Mi-28NE. Celkovo Alžírsko objednalo 42 vrtuľníkov tohto typu (zmluva z júla 2015).

Irak

Iracké armádne letectvo - k decembru 2018 disponovalo 17 vrtuľníkmi Mi-28NE.

Rusko

Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie - k marcu 2019 disponovali viac ako 83 vrtuľníkmi Mi-28N a 12 vrtuľníkmi Mi-28UB^[6]^[7]:
- 15. brigáda armádneho letectva – 12× Mi-28N (Ostrov, Pskovská oblasť)
- 549. letecká základňa armádneho letectva – 2× Mi-28N (Puškin, Petrohrad)
- 39. vrtuľníkový pluk (39. VP) – 4× Mi-28N (Džankoj, Krym)
- 16. brigáda armádneho letectva – 21× Mi-28N (Zernograd, Rostovská oblasť)
- 55. samostatný vrtuľníkový pluk (55. OVP) – 18× Mi-28N (Korenovsk, Krasnodarský kraj)
- 487. samostatný vrtuľníkový pluk (487. OVP) – 14× Mi-28N (Buďonnovsk, Stavropoľský kraj)
- Letecká skupina 344. centra bojovej prírpavy a preškoľovania letového personálu – 1× Mi-28UB, 4× Mi-28N (Toržok, Tverská oblasť)
- 17. brigáda armádneho letectva – 20× Mi-28N (Novosibirsk/Tolmačiovo)
- Akrobatická skupina „Berkuty“ – 6× Mi-28N (Dobrynskoje, Vladimírska oblasť)