Nauplios (mytológia)
Nauplios (starogr. Ναύπλιος – Naupios, lat. Nauplius) je v gréckej mytológii syn boha Poseidóna a Amymóny, dcéry líbyjského kráľa Danaa,[1][2][3] bol kráľ Eubóje.[4]
Grécke mýty sú z prevažnej väčšiny známe z antických písomných zdrojov. Pretože svoj pôvod majú z ústnej tradície, často existovali rôzne verzie toho istého mýtického príbehu, niekedy aj protichodné. Postavy v nich opísané sa mohli nachádzať na dvoch, alebo na viacerých miestach v tej istej dobe, alebo žiť v rôznych storočiach. Napriek neskorším pokusom Grékov tieto mýty racionalizovať, stále existujú mnohé nezrovnalosti, ktoré sa zachovali až do dnešných dní.[5]
Homér Nauplia vo svojich epickych dielach nespomína. Už antickí autori považovali Nauplia za jednu z neskorších mýtických postáv. O Naupliovi sa v antike napísalo hodne, ale ak sa zhrnie všetko, čo sa o ňom písalo, musel žiť aj podľa meradiel mýtov neobyčajne dlho. Spomína sa už v časoch hrdinu Hérakla a ako muž v plnej sile bojuje ešte aj v trójskej vojne.[4]
Podľa niektorých antických zdrojov pochádzal z Argu a so svojou manželkou Klymenou, mal troch synov.[4] Najznámejší z jeho synov bol Palamédes, o ktorom antické zdroje uvádzajú, že bol básnikom a vynálezcom.[4] Avšak podľa antického autora Apollónia Rodského, Nauplios, syn boha Poseidóna, mal následníka menom Naubolos, po ktorom nastúpil Klytonéos a po ňom podľa tejto verzie Nauplios,[6] takže v tomto prípade sa jedná o inú postavu rovnakého mena.
Nauplios je antickými autormi uvádzaný ako účastník plavby Argonautov.[3][7] V trójskej vojne neprávom odsúdili jeho syna Palaméda achájski králi ako zradcu na smrť, za čo sa im Nauplios pomstil tak, že rozšíril medzi ich manželkami správu, že sa ich manželia zabávajú so zajatými Trójankami. To potom pohlo k nevere Klytaimnéstru, manželku veliteľa achájskych vojsk Agamemnóna, Aigialu, manželku argejského kráľa Dioméda i Médu, manželku krétskeho kráľa Idomenea.[8][4]
Keď sa Achájci z Tróje po desaťročnej vojne vracali domov, Nauplios ich lode klamným ohňom naviedol na pobrežné skaly, takže mnohé z nich stroskotali.[9] [4] Sám potom zahynul podobne, zvedený klamným ohňom narazil svojou loďou na skalu a utopil sa.[1]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Apollodoros, Bibliotheca, 2,1,5.
- ↑ Hyginus, Fabulae 169.
- ↑ a b Hyginus, Fabulae 14.
- ↑ a b c d e f Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 310-311.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 304.
- ↑ Apollónios Rodský, Argonautica, 1,133–139.
- ↑ Apollónios Rodský, Argonautica, 2,895.
- ↑ Apollodoros, Bibliotheca Epitome, E,6,9.
- ↑ Quintus, Posthomerica 14,664-680.