Nicolás Avellaneda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 22:07, 2. október 2018, ktorú vytvoril Lazio (diskusia | príspevky) (Nicolás Avellaneda - bývalý prezident Argentíny)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Nicolás Avellaneda
Nicolás Avellaneda
Nicolás Avellaneda, podpis
3. prezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1874 – 12. október 1880
ViceprezidentMariano Acosta
Predchodca Domingo Faustino Sarmiento Julio Argentino Roca Nástupca
Bývalý minister spravodlivosti a verejného školstva Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1868 – 10. august 1873
PrezidentDomingo Faustino Sarmiento
Predchodca Eduardo Costa Juan Crisóstomo Albarracín Nástupca
Biografické údaje
Narodenie3. október 1837
San Miguel de Tucumán, Argentínska konfederácia (súčasná Argentína)
Úmrtie25. november 1885 (48 rokov)
paluba lode El Congo v medzinárodných vodách
Politická stranaNárodná strana
Národná autonomistická strana
Alma materUniverzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik, novinár, pedagóg
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Carmen Miguens de Avellaneda
Odkazy
Spolupracuj na CommonsNicolás Avellaneda
(multimediálne súbory)

Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda Silva (* 3. október 1837, San Miguel de Tucumán – † 25. november 1885, medzinárodné vody) bol argentínsky politik, právnik, novinár a pedagóg. V roku 1874 sa stal 3. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 8. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako minister spravodlivosti a verejného školstva.

Život

Mladosť a profesionálne začiatky

Narodil sa v meste San Miguel de Tucumán na severozápade Argentíny. Jeho otec Marco Avellaneda bol guvernérom provincie Tucumán, no dostal sa do opozície voči guvernérovi provincie Buenos Aires Juanovi Manuelovi de Rosasovi, za čo bol v roku 1841 po neúspešných bojoch popravený. S matkou tak následne radšej odišla celá zvyšná rodina do Bolívie. Po návrate študoval Avellaneda právo na univerzite v meste Córdoba, ktoré však nedokončil. Už v roku 1857 súčasne začal pracovať ako novinár v denníku El Comercio Del Plata. Štúdium práva tak ukončil nakoniec v Buenos Aires, kde stretol významného intelektuála Dominga Faustina Sarmienta. Aj vďaka jeho pôsobeniu začal následne Avellaneda pracovať ako profesor ekonómie na Univerzite Buenos Aires, kde napísal viacero odborných publikácii spájajúcich právo a ekonómiu. Už v roku 1859 vstúpil do politiky. Politike sa venoval aj jeho brat Marco Aurelio Avellaneda, ktorý bol niekoľkokrát ministrom a senátorom.[1]

Potom, čo sa prezidentom stal Domingo Faustino Sarmiento, bol Avellaneda v októbri 1868 vymenovaný do funkcie ministra spravodlivosti a verejného školstva. Jeho pôsobenie v tejto funkcii je hodnotené veľmi kladne. Zdieľal myšlienky prezidenta Sarmienta ohľadne rozvoja školstva, ktoré aj Avellaneda považoval za najvýznamnejší zdroj budúcej demokratizácie a konsolidácie Argentíny. Zameral sa preto na masívny rozvoj školstva, boli zakladané nové školy, vzdelávacie ústavy pre budúcich učiteľov a bol vytvorený moderný školský systém. Avellaneda tak realizoval myšlienky prezidenta Sarmienta, ktorý sa tak mohol venovať sociálnym problémom krajiny.[2] Počas celej dĺžky jeho funkčného obdobia vo funkcii ministra došlo k vytvoreniu 800 nových škôl, ktoré tak doplnili 1 000 už existujúcich, počet študentov sa zvýšil z 30 000 až na 100 000. V roku 1873 ho prezident Sarmiento presvedčil, aby kandidoval v ďalších voľbách za prezidenta republiky, s čím Avellaneda súhlasil. Získal tiež podporu viceprezidenta Adolfa Alsinu a významného generála Julia Argentina Rocu. Aby však mohol viesť kampaň, v auguste 1873 rezignoval, pričom v apríli 1874 nakoniec prezidentské voľby vyhral, keď porazil bývalého prezidenta Bartolomého Mitreho.[3]

Prezident Argentíny

Avellaneda sa stal prvým civilným prezidentom Argentíny, keď pred tým neslúžil nikdy v armáde. V tomto čase mal iba 37 rokov. Proti výsledkom volieb sa ale ohradil bývalý prezident Mitre, ktorý ich označil za zmanipulované a vytiahol do boja. Bol však porazený generálom Juliom Argentinom Rocom. Mitre bol následne súdený, ale po zásahu Avellanedu bol oslobodený v záujme upokojenia situácie v krajine. Aby stabilizáciu ešte viac podporil, vybral si dvoch podporovateľov Mitreho do svojej vlády.[4] Už na začiatku roka 1875 však nová vláda čelila veľkým ekonomickým problémom, ktoré vyplývali z vysokých štátnych výdavkov a vysokých štátnych dlhov a nutnosti ich splácania. Ekonomické opatrenia vlády skôr situáciu zhoršili, na svetových trhoch sa znížili ceny surovín, ktoré Argentína vyvážala, čo vyvolalo ekonomickú krízu. Avellaneda bol preto prinútený pristúpiť k šetreniu, prepustil tisíce štátnych zamestnancov a znížil verejné výdavky.[1] Krízu sa podarilo čiastočne prekonať a prezident pristúpil k presadeniu tzv. Zákona Avellaneda, ktorý mal podporovať imigráciu európskych prisťahovalcov do Argentíny. Predovšetkým malo dôjsť k právnej úprave imigrácie, aby už nebola chaotická ako pred tým a dostala jasné pravidlá. Vďaka tomu začali do Argentíny prichádzať predovšetkým farmári, ktorí začali osídľovať aj riedko obývané časti krajiny. Za vlády prezidenta Avellanedu došlo tiež k začiatku spracovávania a vývozu mrazeného hovädzieho mäsa, ktoré sa neskôr stalo jedným z hlavných vývozných komodít Argentíny. Súčasne s rozvojom poľnohospodárstva a potravinárstva došlo tiež k rozvoju aj iných častí štátu a spoločnosti. Železničná sieť sa výrazne rozširovala, čo podporovalo nie len osídľovanie, či obchod, ale i ekonomiku.[5]

V roku 1877 zomrel bývalý viceprezident Adolfo Alsina, ktorý bol veľkým podporovateľom Avellanedu. Súčasne s tým skončil politický mier s Mitrem a jeho stúpencami, ktorí následne opustili vládu. Prezident tak o podporu požiadal bývalého prezidenta Sarmienta, ktorý prijal dve ministerstvá vo vláde. Po politických útokoch zo strany Mitreho podporovateľov ale o krátky čas radšej rezignoval.[6] V tomto období sa súčasne rozbehli snahy Argentíny o posunutie svojich hraníc smerom na juh, pričom túto expanziu viedol generál Roca. Tým začala krvavá vojna s tamojšími indiánmi, ktorých Roca postupne porážal. Vďaka tomu sa územie Argentíny rozširovalo rýchlo smerom na juh, čím sa Argentína výrazne zväčšila. Pred koncom svojho funkčného obdobia sa prezident začal snažiť presadiť konečné uskutočnenie federalizácie mesta Buenos Aires, ktoré by sa tak oddelilo od zvyšku provincie. S tým však nesúhlasili mnohí obyvatelia hlavného mesta, ktorí sa začali ozbrojovať a organizovať do milícii. V tom čase sa uskutočnili prezidentské voľby, ktoré jednoznačne vyhral generál Julio Argentino Roca. To vyvolalo v Buenos Aires nepokoje, kvôli ktorým musel prezident dočasne presťahovať vládu do neďalekej obce Belgrano. V polovici júna vypuklo ozbrojené povstanie, ktoré do hlavného mesta prišla potlačiť federálna armáda, ktorá nakoniec boje vyhrala. Na strane Buenos Aires boli tisíce mŕtvych a tak boli vzbúrenci prinútení prijať podmienky vlády. Výmenou za amnestiu vzbúrenci uznali výsledky posledných prezidentských volieb a súhlasili s federalizáciou Buenos Aires. 12. októbra 1880 odovzdal prezident Avellaneda funkciu svojmu nástupcovi generálovi Rocovi.[3]

Posledné obdobie života

Po odchode z funkcie bol v roku 1881 Avellaneda vymenovaný za rektora Univerzity v Buenos Aires. O rok neskôr sa stal senátorom za svoju domovskú provinciu Tucumán, pričom senátorom zostal až do svojej smrti. V roku 1885 bol prijatý zákon pomenovaný na jeho počesť Avellanedovým menom, ktorý zaručoval vysokým školám autonómiu a slobodu vzdelávania. V tomto roku mu však bola diagnostikovaná tzv. Brightova choroba, kvôli čomu sa rozhodol Avellaneda odcestovať do Francúzska, aby sa poradil s tamojšími lekármi. Tí mu však nedokázali pomôcť a tak sa Avellaneda rozhodol už v zlom zdravotnom stave vrátiť domov zomrieť. Svojej chorobe podľahol vo veku 49 rokov na mori cestou domov. Pochovaný je v Buenos Aires.[1]

Referencie

  1. a b c Nicolás Avellaneda [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-02]. Dostupné online.
  2. DOMINGO FAUSTINO SARMIENTO [online]. uv.es, [cit. 2018-10-02]. Dostupné online.
  3. a b Nicolás Avellaneda [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-02]. Dostupné online.
  4. National consolidation, 1852–80 [online]. britannica.com, [cit. 2018-10-02]. Dostupné online.
  5. Nicolás Avellaneda [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-02]. Dostupné online.
  6. Alsina, Adolfo (1829-1877) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-10-02]. Dostupné online.

Iné projekty