Ofenzíva Tet
| Ofenzíva Tet | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Vietnamskej vojny | |||||||
 Vozidlá APC M113 divízie Americal počas ofenzívy Tet | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Vietnamská republika USA Kórejská republika Nový Zéland Austrália
|
 Vietkong Vietnamská demokratická republika
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| William Westmoreland | Hoàng Văn Thái | ||||||
| Sila | |||||||
| asi 50 000 vojakov prvosledových jednotiek | asi 85 000 partizánov a vojakov VĽA | ||||||
| Straty | |||||||
| ARVN: 2788 padlých 587 nezvestných 8299 ranených USA: 1200 padlých 11 nezvestných 7764 ranených |
45 000 padlých 6991 zajatých | ||||||
Ofenzíva Tet alebo jednoducho Tet (30. január 1968 - 8. jún 1968) je označenie pre sériu útokov vedených Vietcongom a Vietnamskou ľudovou armádou počas vietnamskej vojny. Jej začiatok bol naplánovaný na sviatky Tet - vietnamský lunárny Nový rok (Tết Nguyên Đán) na prelome 30. a 31. januára 1968. Plánom partizánov bolo začať boje nečakane počas sviatkov Nového roku, pri čom mali využiť nepripravenosť ARVN a americkej armády. Hlavná časť bojových operácií sa skončila v priebehu dvoch až troch mesiacov, ale niektoré vyčisťovacie akcie doznievali až do roku 1969. Ofenzíva Tet bola taktickou porážkou Vietcongu i severovietnamskej armády, ale je považovaná za rozhodujúcu bitku vietnamskej vojny, ktorá v podstate viedla k stiahnutiu amerických vojsk z Južného Vietnamu.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
V lete 1967 hanojské politbyro rozhodovalo o zorganizovaní veľkej ofenzívy, ktorá mala spôsobiť „všeobecné povstanie“ a vyhnať všetkých Američanov z krajiny. Časť dôstojníkov VĽA, ktorí sa zapojili do bojov na Juhu, bola proti tejto ofenzíve. Na rozdiel od komunistických vodcov, ktorí riadili vojnu z Hanoja, títo dôstojníci videli na vlastné oči ťažké straty svojich jednotiek, pri každom väčšom boji s americkou prevahou palebnej sily, a zastávali názor, že poraziť Američanov bude veľmi ťažké a predovšetkým zdĺhavé. Ich hlavný predstaviteľ, generál Thanh, jeden z mála kompetentných severovietnamských veliteľov však na sklonku roku 1967 zahynul pri nálete bombardérov B-52 na jeho hlavný stan v Kambodži. Po jeho smrti severovietnamské velenie rozhodlo v prospech veľkej ofenzívy. Tá sa mala konať počas novoročných sviatkov Tet.
Plánom komunistických síl bolo odlákanie amerických jednotiek do pohraničných oblastí, kde ich mali zamestnať boje s VĽA. Zatiaľ sa jednotky Vietkongu a VĽA mali premiestniť do husto obývaných oblastí, kde mali začať „všeobecné povstanie“ útokmi na všetky významné mestá. Mali byť pri tom podporované nadšenými masami civilného obyvateľstva, s pomocou ktorých by zvrhli Saigonský režim. Záverečnou fázou bojov mal byť útok zo severu, ktorý by definitívne vyhnal všetky cudzie vojská z krajiny. Severovietnamci sa dali do intenzívnych príprav ofenzívy, nazvanej podľa novoročných sviatkov, kedy má prebehnúť „Tet“.
Komunistické sily začali skutočne koncom roka svoj plán realizovať. Začiatok roku 1968 sa na bojisku niesol v znamení toho, že sa už dlhšiu dobu viedli boje prevažne v pohraničných oblastiach Južného Vietnamu. Boje v okolí väčších miest ustali. Američania spolu so svojimi spojencami boli presvedčení, že sa im konečne podarilo nad partizánmi prevziať iniciatívu a zatlačiť ich do menej obývaných oblastí, že ťažké straty, spôsobené nepriateľovi, otriasli jeho vôľou pokračovať v bojoch. Keďže v tomto období spojenecké jednotky viedli úspešné boje po celej krajine, prevládol názor, že vojna sa blíži ku svojmu koncu aj vo verejnej mienke v USA.
Jediné miesto, kde sa začiatkom roka viedli súvislé boje, bol Khe Sanh, konkrétne základňa Námornej pechoty vzdialená 4 kilometre od osady Khe Sanh a k nej priľahlá oblasť. Tá bola od 21. januára v úplnom obkľúčení dvomi divíziami VĽA. Strategicky významná základňa majúca betónovú pristávaciu dráhu, preto musela byť zásobovaná letecky. Americké velenie videlo v obkľúčení Khe Sanhu potencionálne nebezpečenstvo, severovietnamské rádio ho dokonca prirovnalo k Dien Bien Phu. Bitke o základňu francúzskej armády, ktorú sa podarilo Viet Minhu počas bojov o nezávislosť zničiť a tým prinútiť Francúzov k rokovaniu o odchode z Juhovýchodnej Ázie. Táto predstava obzvlášť vystrašila amerického prezidenta Johnsona, ktorý sa neskôr veľmi angažoval pri riadení jej obrany a jej uvoľnení z obkľúčenia. Sám generál Giáp víťaz od Dien Bien Phu (viet. Điện Biên Phủ), nechal rozšíriť fámu, že sa nachádza spolu so svojimi jednotkami pri Khe Sanhu. V skutočnosti boli jednotky VĽA v oblasti sústredené na odlákanie pozornosti od ostatných častí Vietnamu, kde sa schyľovalo k novej komunistickej ofenzíve. Tú dôkladne pripravovali partizáni od jesene 1967. Jej podstatou boli sústredené útoky na obývané oblasti, ktoré mali spôsobiť „všeobecné povstanie“ obyvateľstva proti Saigonskému režimu. Útok sa mal začať počas niekoľkodňového prímeria, vietnamských sviatkov Tet – vietnamského lunárneho Nového roku (najväčšieho sviatku v roku, často vo vietnamskej literatúre označovaný ako udalosť Tết Mậu Thân - Nový rok v znamení Opice pri 45. nebeskom kmeni). Komunistické velenie vychádzalo z predpokladov, že útok bude úplným prekvapením a zastihne všetky zložky juhovietnamskej armády, ako aj Američanov nepripravených, ako aj na to, že nepriateľ nebude môcť v husto obývaných oblastiach využívať podporu letectva a delostrelectva. Takisto sa spoliehali na to, že dezorganizované jednotky nepriateľa sa budú hromadne vzdávať alebo prestúpia do radov partizánov. Samozrejme počítali aj s nadšenou podporou obyvateľstva, ktoré bude všade vítať osloboditeľov. Prípravy na takúto rozsiahlu ofenzívu sa nedali celkom zamaskovať, keďže prebiehali prevažne na území Južného Vietnamu. Samotným Američanom sa podarilo zaistiť dokumenty a zajatcov, jasne svedčiacich o nadchádzajúcej ofenzíve, ktorá má údajne zjednotiť Vietnam. Americké velenie však tieto varovné správy nebralo na vedomie. Sčasti to bol dôsledok toho, že „veľký protiútok“ by prišiel v období, keď bol (aspoň podľa amerických predstáv) nepriateľ porážaný na každom kroku a nemal odkiaľ zobrať nové sily. Americkí ako aj juhovietnamskí stratégovia útok považovali za šialenstvo, vzhľadom na to, že komunisti by nemali dosť síl, aby udržali obývané oblasti pod kontrolou dlhšiu dobu. To, že by chceli komunistickí partizáni poraziť jednu z najlepšie vyzbrojených armád na svete v boji, akosi nepripadal do úvahy. A tak pokladalo veliteľstvo v Saigone, ako aj prevažná väčšina kompetentných, všetky správy za propagandu majúcu posilniť morálku komunistických jednotiek. Americké velenie začínalo brať nebezpečenstvo vážne len veľmi pomaly. V decembri 1967 generál Wheeler vyhlásil, že Severovietnamci pripravujú akciu, ktorá bude pripomínať nemecký útok v Ardenách roku 1944. Jeho slová v tej dobe nebral nikto vážne.
Američania si blížiace sa nebezpečenstvo neveľmi uvedomovali, prípadne ho veľmi podcenili. Začiatkom roka sa presunulo 39 práporov Americkej armády pod velením generála Wheelera, do pohraničných oblastí severne od Saigonu, kde pátrali po nepriateľovi. Fakt, že nenašli žiadne väčšie uskupenie nepriateľa, prinútil velenie uvažovať nad tým, čo sa deje. Jednotky boli stiahnuté na poslednú chvíľu, práve včas, na to aby sa zapojili do nastávajúcich bojov. Zatiaľ kým americké jednotky bezvýsledne hľadali nepriateľa v blízkosti Kambodžských hraníc, sa oddiely Vietkongu presúvali do obývaných oblastí a nepozorovane prenikali do miest chystajúc sa zaútočiť. Príslušníci Vietkongu, prezlečení za civilistov, sa presúvali do miest najrôznejšími spôsobmi, väčšinou ako pútnici prúdiaci na oslavy Tet. Zbrane boli privážané vo vozoch s kvetmi na oslavy, alebo dokonca v smútočných katafalkoch. Na Saigonských cintorínoch boli namiesto nebožtíkov do zeme ukrývané zbrane. Tým sa neskôr vysvetlil zvýšený výskyt pohrebov koncom roka 1967 a začiatkom roka 1968.
Zatiaľ čo sa chystalo prímerie, prebiehali boje akoby nezávisle od všetkého ostatného diania, okolo Khe Sanhu, ktorému bola na pomoc vyslaná 1. aeromobilná divízia. Tá sa v polovici januára premiestnila do oblasti Hue, kde predtým pôsobili iba jednotky námornej pechoty. 22. januára po prvýkrát narazili prieskumné jednotky 1. aeromobilnej divízie na nepriateľa pochodujúceho po ceste, bez známky toho, že by sa snažil pred nimi skryť. Partizáni zvyknutí na prítomnosť nemnohých vrtuľníkov Námornej pechoty, nikdy nevideli lietať vrtuľníky tak nízko. Toho dňa ich 50 doplatilo na to, že sa len prekvapene pozerali na prilietajúce vrtuľníky. Nasledujúcich niekoľko dní sa pri podobných „stretnutiach“ darilo rote B 1. squadrony 9. pluku 1. aeromobilnej divízie v tej istej oblasti likvidovať viac než 50 nepriateľov denne prakticky bez boja. Pre partizánov bol príchod 1. aeromobilnej divízie do oblasti veľmi nepríjemným zistením.
Vypuknutie bojov[upraviť | upraviť zdroj]
Počas sviatkov Tet bolo vyhlásené prímerie a pokoj zbraní. Približne polovica príslušníkov ARVN bolo na dovolenkách u svojich rodín. Americké jednotky v prevažnej miere nemali predstavu o tom, čo sa bude v najbližšej dobe diať. Neboli podniknuté takmer žiadne opatrenia, výnimkou bolo posilnenie obrany štábov a veliteľstva MACV. Na poslednú chvíľu bolo prímerie síce skrátené, ale nie všade sa o tom kompetentní velitelia dozvedeli s dostatočným predstihom. 30. januára mali síce všetky americké jednotky zotrvať v stave najvyššej pohotovosti, ale rozkaz tak ako aj predošlé poplašné správy, ktoré sa podarilo zachytiť väčšine amerických veliteľov, boli zväčša brané na ľahkú váhu.
V noci z 29. na 30. januára sa spustil dosiaľ najväčší komunistický útok proti Vietnamskej republike. Útok vojakov Vietkongu a VĽA sa ale nepodarilo partizánskemu veleniu dostatočne skoordinovať. Prvú noc boli napadnuté len najväčšie mestá v centrálnej časti Vietnamu. Postupne sa útoky množili po celej krajine. Takže za necelých 14 dní bolo atakovaných 36 zo 44 provinčných miest, mnoho osád a menších mestečiek, vojenských základní a väčšina letísk po celej krajine. Na útoky bolo vyčlenených asi 70 až 85 000 príslušníkov útočných jednotiek Vietkongu a čiastočne aj 7 divízií VĽA vyčlenených pre boj v južnom Vietname.
Boje v Saigone a jeho okolí[upraviť | upraviť zdroj]
Druhú noc ofenzívy zaútočili príslušníci ženijného práporu C-10 na niektoré ciele v Saigone, medzi ne patril Prezidentský palác, budova rozhlasu, americká ambasáda a iné inak významné ciele. Podarilo sa im dobyť iba budovu rozhlasu, v nej však bol okamžite po začiatku útoku vypnutý prívod energie a partizáni tak Ho Či Minovu výzvu na povstanie odvysielať nemohli ani napriek tomu, že budovu držali 6 hodín. Útok na Prezidentský palác bol odrazený okamžite, zvyšok útočníkov ukrývajúcich sa v okolitých budovách sa podarilo vládnym jednotkám zlikvidovať až v priebehu dvoch dní. Celkom inak dopadol útok na americkú ambasádu. Útočníkom sa najprv podarilo zlikvidovať strážcov, chrániacich vchod do areálu ambasády, zvyšok obrancov ale uzavrel vchodové dvere a tým zabránil vstupu do budovy. Práve počas útoku sa na mieste objavili novinári, a tí počas neprehľadnej prestrelky usúdili, že bola časť ambasády obsadená Vietkongom. Táto správa sa objavila na titulných stranách všetkých ranných vydaní novín po celých Spojených štátoch. O niekoľko hodín bola v budove veľvyslanectva usporiadaná tlačová konferencia, ktorá mala všetko uviesť na pravú mieru. Ale už nič nezmohla so zdesením, ktoré vyvolala táto správa v USA. Verejnosť bola šokovaná tým, že Vietkong, ktorý bol údajne na ústupe, sa zrazu zmohol na ofenzívu, ktorej plamene pohltili celý južný Vietnam. Vietkong v priebehu prvých 10 dní ofenzívy stratil tridsaťtisíc vojakov, ale tí neznamenali nič v porovnaní s tým, čo dosiahlo 19 záškodníkov, ktorí prežili v areáli veľvyslanectva zhruba štyri hodiny.
Do bojov sa toho istého dňa v Saigone zapojilo 11 práporov Vietkongu, ktoré postúpili do mesta. Útoky boli vedené proti všetkým významným cieľom – MACV, hlavnému veliteľstvu juhovietnamského námorníctva, hl. štábu ARVN, základni Tan Son Nhut, komplexu Long Binh a Bien Hoa, odkiaľ boli hneď odrazení. Do mesta bolo urýchlene vyslaných 5 amerických práporov. Na konci dňa bolo jediné miesto, kde sa Vietkong držal, chudobná čínska štvrť Cholon, ale aj tá bola za päť dní zbavená partizánov. Nepriateľský útok na Saigon absolútne skrachoval, partizáni sa sústredili na príliš veľa cieľov, ich úsilie bolo príliš rozptýlené, na to aby mohlo uspieť. Komisári Vietkongu pobudli v jeho uliciach príliš krátko na to aby civilisti zistili čo to znamená oslobodenie. Vietkong, ako bojaschopná sila v oblasti Saigonu, bol zlikvidovaný už počiatkom februára. Toho istého dňa ako Saigon, bol napadnutý aj Da Nang. Útok naň bol však odrazený pomocou letectva. Partizáni sa s ťažkými stratami stiahli.
Boje na Centrálnej vysočine[upraviť | upraviť zdroj]
Ďalším miestom, kde prebiehali tvrdé boje, bolo Buon Me Thuot, na Centrálnej vysočine. To bolo bránené 23. divíziou ARVN. Pri postupe na mesto viedli pred sebou partizáni takmer 7000 príslušníkov okolitých horských kmeňov. Pretože Buon Me Thuot bolo mestom rôznych etnických skupín z celej Centrálnej vrchoviny, mali Montegnardi postupujúci pred hlavňami kalašnikovov presvedčiť svojich súkmeňovcov v meste ku kapitulácii a protivládnemu povstaniu. Ihneď po začiatku boja nastal zmätok a väčšina Montegnardov utiekla. Severovietnamcom sa podarilo do mesta dostať 31. januára. Počas dvojtýždňových bojov zmenilo centrum mesta svojho pána štyrikrát. VĽA sa nakoniec s ťažkými stratami dala na ústup. 23. divízia ARVN taktiež utrpela značné straty.
Boje o Hue[upraviť | upraviť zdroj]
Mesto, kde sa komunistické „oslobodenie“ prejavilo naplno bolo Hue, ktoré bolo podobne ako Saigon, napadnuté až druhý deň. Mesto Hue je starobylé cisárske mesto, s veľkou pevnosťou v centre. Bolo bránené 1. divíziou ARVN, pod velením jedného z najlepších juhovietnamských veliteľov generála Ngo Quang Truonga. Ten dostal ešte pred začiatkom sviatkov Tet rozkaz, nariaďujúci bojovú pohotovosť. Napriek tomu že divízia nemala plné stavy, zaujali juhovietnamskí vojaci postavenia okolo mesta, čo ako sa neskôr ukázalo bola chyba. Truong predpokladal, že pokiaľ ide o Hue, budú partizáni rešpektovať štatút „otvoreného mesta“, nevedel si predstaviť že by mali boje prebiehať aj uprostred tohto historického klenotu krajiny. Jedinou jednotkou, ktorá zostala v meste, bola prieskumná jednotka 1. divízie, strážiaca štáb pod hradbami starobylej citadely. Skoro ráno 31. januára sa rozhoreli boje okolo mesta. Pred štvrtou hodinou ráno bol raketami ostreľovaný aj štáb MACV v meste. Na ten bol po chvíli podniknutý útok, ktorý sa podarilo obrancom odraziť. Medzitým sa mesto ocitlo v rukách Vietkongu, ktorého príslušníci mesto infiltrovali pred niekoľkými dňami. Na pomoc partizánom sa do mesta hrnuli jednotky VĽA. Tie sa potom v meste spolu s Vietkongom zakopali a vyčkávali na protiútok vládnych síl. Za svoj hlavný stan si zvolili Cisársky palác v centre citadely. Hue padlo do rúk partizánom v priebehu štyroch hodín. Zatiaľ čo sa jednotky americkej Námornej pechoty spolu s juhovietnamskými vojakmi snažili vytlačiť nepriateľa z mesta, pohybovali sa po meste komunistickí komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať „nepriateľov ľudu“, akými boli napríklad príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Boli popravené celé rodiny. Medzitým sa americkým a juhovietnamským jednotkám pomaly darilo prebíjať do mesta. Kvôli vysokej koncentrácii kultúrnych a historických pamiatok sa sprvu velenie rozhodlo nepoužiť pri bojoch ťažké zbrane. Ale už 2. februára dopadli na postavenia Vietkongu a VĽA v strede mesta bomby. Použité boli ľahké 125 kilogramové bomby, aby boli škody na pamiatkach čo najmenšie. Spojenecké velenie sa pre tento kompromis rozhodlo v dobe, keď každý dobytý meter ulíc mesta musel byť vykúpený ťažkými stratami. Tento ťah ihneď využila komunistická propaganda, ktorá začala ukazovať Američanov ako barbarov, pohŕdajúcich pamiatkami Vietnamu. V meste zatiaľ prebiehali krvavé boje, bojovalo sa o každý meter o jednotlivé domy, muž proti mužovi, neľútostne a značne zdĺhavo. Komunisti viedli účinné protiútoky a nepriateľa neraz vytlačili z ťažko nadobudnutých pozícií. Miestne boje, pri ktorých boli nasadení príslušníci Námornej pechoty, boli denne ukazované televíziou v Spojených štátoch.
21. februára sa podarilo jednotkám 1. aeromobilnej divízie uzavrieť posledné voľné prístupové cesty k mestu zo západu, takže partizáni nemohli evakuovať ranených ani privážať posily a zásoby. Jednotky, brániace sa v Hue, boli obetované. Ich návrh na stiahnutie bol komunistickým velením zamietnutý. Posledný útok vedený na posledné ohnisko odporu sa začal 23. februára, na druhý deň prestala pred Cisárskym palácom viať červeno modrá vlajka Vietkongu. V najtvrdšej bitke celej ofenzívy stratila ARVN 384 mužov, 1800 ich bolo ranených. Američania prišli o 216 mužov, 1364 ich bolo ranených. Vietkong spolu s VĽA prišiel o viac než 5000 mužov, iba 89 ich padlo do zajatia. Najviac ale utrpelo civilné obyvateľstvo, 5800 ľudí zahynulo, väčšina sa stala obeťou komunistických masakier, časť zahynula pri bojoch. Okolo 116 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou.
Následky a dohra[upraviť | upraviť zdroj]
Počas ofenzívy Tet prišla do Vietnamu ďalšia americká posila vo forme 82. výsadkovej divízie „All American“. Jej príslušníci operovali najprv v oblasti Hue – Phu Bai.
Od marca juhovietnamská vláda začala realizovať plán pomoci obyvateľstvu, zasiahnutému bojmi. Každý obyvateľ mohol obdržať zdarma 10 vriec cementu, 10 plátov hliníkovej strešnej krytiny a 5000 piastrov na obnovu poškodeného alebo zničeného domu. Mnoho krajín celého sveta poskytlo pomoc vojnou ťažko skúšanému južnému Vietnamu. Pomoc poskytli OSN, UNICEF, spomedzi krajín to boli Austrália, Japonsko, Taliansko, Thajsko, Filipíny a Taiwan. Niektoré ďalšie krajiny poskytli materiál na opravu civilných nemocníc a iných zdravotníckych zariadení, poškodených alebo celkom zničených bojmi. V tejto dobe bol každý dvanásty obyvateľ južného Vietnamu bezdomovcom. Akékoľvek úspechy programu pacifikácie sa vďaka chaosu v krajine v mnohých provinciách úplne vytratili.
Ofenzíva Tet sa skončila pre severovietnamcov a Vietkong vojenským debaklom nebývalých rozmerov. Podľa správ amerických spravodajcov stratili severovietnamci približne 45 000 mužov, ďalších 6991 bolo zajatých. ARVN prišla o 2788 vojakov, 587 bolo nezvestných a 8299 bolo ranených. Spojené štáty stratili 1200 mužov, 11 bolo nezvestných a 7764 bolo ranených. Hanoj tvrdila, že pri bojoch padlo celkom 40 000 vojakov ARVN a Američania prišli o 10 000 vojakov a 1500 vrtuľníkov (toľko ich vo Vietname ani len nebolo). Obrovské straty zaznamenal najmä Vietkong. Stal sa pomocníkom VĽA, ktorá preberala čoraz viac záštitu „Národnooslobodzovacieho hnutia“ v južnom Vietname. Dokonca aj obyvateľstvo južného Vietnamu, ktoré sa doteraz stavalo k vojne ľahostajne, sa postavilo na stranu svojej vlády. Civilisti boli zdesení zverstvami páchanými „osloboditeľmi“. Takisto aj ARVN sa rozhodne postavila na odpor a nerozpadla sa pod drvivými útokmi partizánov, tak ako to predpokladali severovietnamskí velitelia. Následky, ktoré mala ofenzíva na verejnej mienke v Spojených štátoch, však mohli komunisti pokojne nazvať víťazstvom. Množstvo Američanov bolo zhrozených nad krutosťou prebiehajúcich bojov, ktoré bolo možné každodenne sledovať v televízii. Známym záberom z vojny sa stala fotografia aj krátka videosekvencia popravy príslušníka Vietkongu na jednej z ulíc v Saigone 1. februára. Nezabudnuteľným sa stal tiež výrok istého amerického dôstojníka, ktorý počas bojov v blízkosti Saigonu vyhlásil: „... (osadu) sme museli zničiť, aby sme ju dobyli“. Týchto pár slov nešťastne vytrhnutých z kontextu sa stalo ďalším z výrokov ktorým sa začalo oháňať pacifistické hnutie. Počas ofenzívy Tet sa plne ukázala brutalita oboch bojujúcich strán. Zatiaľ čo americkí vojaci brutálne vraždili civilistov v My Lai, severovietnamci popravovali rovnako brutálnym spôsobom v Hue.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- Daniel Kamas: Válka ve Vietnamu /1964-1975/ ISBN 80-7198-247-4. Olomouc, VOTOBIA 1997, s. 93 - 137
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ofenzíva Tet
