Osteolaemus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Osteolaemus
Bristol.zoo.westafrican.dwarf.croc.arp.jpg
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Osteolaemus tetraspis Distribution.png
Rozšírenie rodu Osteolaemus.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Osteolaemus, po slovensky krokodíl, je rod z čeľade krokodílovité. V minulosti zahŕňal jediný druh krokodíl čelnatý[1]/krokodíl tupopyský[1]/krokodíl pralesný[2] (lat. Osteolaemus tetraspis) v širšom zmysle. V súčasnosti sa delí na tri či štyri druhy.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

rod Osteolaemus [=staršie: druh krokodíl čelnatý/krokodíl tupopyský (Osteolaemus tetraspis) v širšom zmysle]:[3][4][5][6]

  • ?Osteolaemus sp. (t.j. druh bez mena) - zatiaľ nájdený len v zoologických záhradách
  • Osteolaemus sp. cf. tetraspis (t.j. druh bez mena) - vyskytuje sa v západnej Afrike; donedávna považovaný za súčasť druhu Osteolaemus tetraspis v užšom zmysle
  • krokodíl čelnatý/krokodíl tupopyský/krokodíl pralesný (Osteolaemus tetraspis) v užšom zmysle - vyskytuje sa najmä v Stredoafrickej republike, Gabone a Kamerune; staršie sa radil ako poddruh Osteolaemus tetraspis tetraspis
  • Osteolaemus osborni - vyskytuje sa najmä v Konžskej demokratickej republike; staršie sa radil ako poddruh Osteolaemus tetraspis osborni

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento rod obýva prevažne tropické oblasti západnej a západ strednej Afriky v rozmedzí od Senegalu až k Angole, kde žije vo vodných tokoch a jazerách.

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Rod Osteolaemus je najmenší žijúci krokodíl na svete a svojim výzorom pripomína skôr kajmana. Telo dospelého jedinca dosahuje dĺžku okolo 1,5 m, občas môže presiahnuť aj hranicu 1,7 m. Dospelé jedince sú na chrbte sfarbené tmavo, najčastejšie čierno, na bokoch bývajú občasné žlté škvrny, ktoré však nie sú tak výrazné a časté ako u mláďat, ktoré ich majú aj na hlave a chvoste, a ktoré majú chrbát sfarbený zvyčajne hnedo. Brucho je tak u dospelých jedincov, ako aj u mláďat svetlejšie, najčastejšie do žlta. Často býva zamieňaný s výzorom podobným kajmanom čiernym (Melanosuchus niger).

V dôsledku svojej malej veľkosti a zvýšenej bezbrannosti voči svojím predátorom má tento rod krokodíla silno obrnený krk, chrbát aj chvost. Nápadný je aj jeho dlhý a široký nos a nápadne vystúpené čelo.

Ekológia a biotop[upraviť | upraviť zdroj]

Rod Osteolaemus je pomalý plaz s prevažne nočnou aktivitou. Pretože je veľmi plachý, vidieť ho v prírode je pomerne vzácne. Ako ostatné krokodíly je mäsožravec a živí sa cicavcami, veľkými bezstavovcami, prevažne potom kôrovcami. Ak nemá dostatok jeho hlavnej potravy, nepohrdne ani zdochlinou. Ak sa vyberú za potravou, nevzďaľujú sa až na výnimky príliš ďaleko od vody.

Rod Osteolaemus je samotársky živočích, ktorý cez deň odpočíva väčšinou pod veľkými kameňmi alebo v priehlbinách, ktoré si robí v zemi. Jednotlivci, ktorí k tomu majú správne podmienky, väčšinou odpočívajú medzi koreňmi stromov, ktoré sa vyskytujú v blízkosti miesta, kde žijú.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Rod Osteolaemus vyhľadáva spoločnosť len v období párenia. Samica stavia kopcovité hniezda na začiatku obdobia sucha, zhruba v rozmedzí medzi májom a júnom. Hniezdo je umiestnené blízko vody a tvorí ho hromada mokrej, rozpadávajúcej sa vegetácie, ktorá spoľahlivo inkubuje vajcia vďaka teplu vytváranom hnijúcim rastlinným materiálom. Samice kladú malé množstvo, najčastejšie okolo 10 vajec, vo výnimočných prípadoch ich môže v hniezde byť aj 20. Mláďatá sa liahnu zhruba po 85 až 105 dňoch a po narodení merajú okolo 28 cm. Matka svoje mláďatá stráži ako v období inkubácie, tak aj neurčitú dobu po narodení. Čerstvo narodené mláďatá majú celú škálu prirodzených predátorov, najmä vtákov, väčších rýb, cicavcov a plazov, ale aj iných a väčších druhov krokodílov.

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti krokodíly z rodu Osteolaemus najviac ohrozuje ilegálny lov pre mäso a hromadná strata ich prirodzeného biotopu, ktorú spôsobuje masívne odlesňovanie. Nie sú však zďaleka tak ohrozené ako ostatní obyvatelia pralesa, pretože niekoľko populácii obýva pomerne rozsiahle územie.

Napriek tomu, že sa vybrané kože týchto krokodílov používajú v miestnych výrobniach kožených výrobkov, nie je ich koža príliš kvalitná, čo spôsobuje aj pomerne malý záujem o chov tohoto rodu v zajatí.

Chov zoo[upraviť | upraviť zdroj]

Pre svoju veľkosť sú tieto krokodály najčastejšie chovanými príslušníkmi krokodílovitých v slovenských zoo ako aj jediným zatiaľ odchovaným typom krokodílovitých v nich. V roku 2014 príslušníkov tohto rodu rozmnožili v ZOO Košice, kde zo znášky 4 oplodnených vajec odchovali dva jedince.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Osteolaemus
  • Spolupracuj na Wikidruhoch Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Osteolaemus

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b MATOUŠEK, B. Slovenské menoslovie krokodílov. In: Kultúra slova 3 1998 [1]
  2. vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 18. februára 1999 (93/1999 Z.z.) o chránených rastlinách a chránených živočíchoch a o spoločenskom ohodnocovaní chránených rastlín, chránených živočíchov a drevín
  3. Dwarf Crocodile (Osteolaemus tetraspis) Fact Sheet: Taxonomy & History [online]. ielc.libguides.com, [cit. 2021-03-17]. Dostupné online.
  4. EATON, M. J. Crocodile Dwarf Osteolaemus tetraspis. str. 127-132 in: Crocodiles. Status Survey and Conservation Action Plan. Third Edition, ed. by S.C. Manolis and C. Stevenson. Crocodile Specialist Group: Darwin. [2]
  5. Osteolaemus tetraspis COPE, 1861 [online]. reptile-database.reptarium.cz, [cit. 2021-03-17]. Dostupné online.
  6. Franziska Anni Franke1,3,. Genetic differentiation of the African dwarf crocodile Osteolaemus tetraspis Cope, 1861 (Crocodylia: Crocodylidae) and consequences for European zoos [online]. link.springer.com, 13 September 2012, [cit. 2021-03-17]. Dostupné online.