Preskočiť na obsah

Pištak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Píšták)
Pištak madrasy Šer-Dor, (1619 – 1636), Registán, Samarkand, Uzbekistan

Pištak[1][2] (perz. پیش‌طاق‎ – píšták[3][4], zriedkavejšie: pišták[5], v miestnej výslovnosti pešták[4] – doslovne: „oblúk vpredu“[3]) je monumentálny vstup[2], portál[4] významných stavieb islamskej architektúry, akými sú mešity, paláce, karavanseraily či madrasy. Má tvar veľkej niky s lomeným oblúkom. Vo vnútri býva umiestený neveľký priechod. Priestor oblúku je často zdobený plochým ornamentom. V rozvinutej (typickej) forme ide o prvok vystupujúci zo základnej architektonickej štruktúry, resp. z roviny jej fasády[3], čím sa odlišuje od ívánu. Hoci sa pôvodne používal na Blízkom východe a v Hindustáne, neskôr sa stal typickým prvkom perzskej, turkménskej[2] a indickej architektúry[3]. Vrchol dosiahol na konci 14. storočia.[2] Mierka portálu zrejme odrážala postavenie zakladateľa.[3] Jeho hlavná umelecká podstata je založená na kontraste svetla a tieňa, ako aj veľkosti oboch otvorov.[1][2][6]

Historický vývoj a opis

[upraviť | upraviť zdroj]

Architektonicky pištaky čerpajú z podôb predislamských pamiatok, najmä zo sásánovského Ták-i Kisrá a starších ívánov. Pôvod a vývoj v ranom islamskom období je nejasný. Prvé pištaky sa začínajú objavovať v od 10. storočia. Zatiaľ čo najranejšie islamské náboženské budovy mali jednoduché portály, väčšina palácov z 8. storočia mala komplikované portály, ktoré vyčnievali z fasády ako napríklad paláce v Kúfe, Al-Uchajdíre v Iraku a Kasr Al-Mšhattá v Jordánsku. Niektorí historici predpokladajú že prvý a najstarší pištak sa nachádza v Jazdskej mešite. Od 10. storočia boli stavané komplikované portály mešít a mauzóleí, ako napríklad v Isfaháne. Do 12. storočia mali portály najdôležitejšie budovy v islamskom svete (mešity, madrasy, mauzóleá, paláce a karavanseraily). Občas plnili aj obrannú funkciu ​​opevneného vchodu karavanserailov a palácov. Pištak mešity, ako súčasť vstupného komplexu, orientuje návštevníka v smere (kibla) modlitby k Mekke. Pri mauzóleách bolo účelom pištaku oddeliť hlavný vchod do hrobky od zvedavých bežného človeka.[7][8][9]

Začiatkom 12. storočia sa pištak rozšíril do iných oblastí islamského sveta, ako napríklad do Levanty, Egypta a aj do južnej Ázie (India a Pakistan), kde sa niektoré aspekty prispôsobili regionálnej tradícii stavby z kameňa. Pištak sa stal štandardným prvkom stavieb postavených pod záštitou Seldžuckej dynastie. Od 13. do 15. storočia bol pištak proporcionálne vyšší a väčší ako íván. V priebehu času sa výzdoba pištakov znížila, zjednodušila a prestala vystupovať vysoko nad fasádu hlavných budov. Svoj vrchol dosiahli v 14. a 15. storočí, keď sa zmenil na samostatnú bohato zdobenú časť budovy.[7][8][9]

Pištak je monumentálny portikus v stene priečelia. Funguje ako vstupný priestor v tvare veľkej niky s lomeným oblúkom, ktorý vystupuje z fasády a oddeľuje ulicu od významných priestorov. Charakteristickým znakom rozvinutej verzie pištaku je obdĺžniková predná časť vyššia ako jeho šírka, obklopená postupnými architrávovými vlysmi s ozdobami a nápismi, alebo obsahujúca na seba na seba nadväzujúce klenuté výklenky, uzatvárajúce oblúk, ktorého parapety sú vysadené bosážami, panelmi, alebo neskôr arabeskami. V jeho zapustenej zadnej stene sa nachádza menší oblúk, ktorý bol k pištaku neskôr pripojený poloklenbou, napríklad prostredníctvom mukkarna. Nad vchodom zostal tympanón.[3] V prípade, ak bol pištak použitý v architektúre mešity, sa po bokoch nachádzajú dva minarety. Tento motív bol pravdepodobne prevzatý z Azerbajdžanu.[3] Zdobený býva mramorom, keramikou, terakotou, majolikou alebo inými farebnými kameňmi. Priestor oblúku býva zdobený rastlinnými či geometrickými vzormi (napr. arabeska), alebo kaligrafiou (kúfické písmo). Boky vstupného priestoru sú zdobené epigrafickými pásmi a výklenkami, ktoré spomínajú patróna či donátora stavby. Časté sú tiež inskripcie uvádzajúce dátum výstavby alebo citáty z Koránu.[7][8][9]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b pištak. In: BLAŽÍČEK, Oldřich; KROPÁČEK, Jíři. Slovník pojmů z dějin umění. Praha : Odeon, 2013. ISBN 9788072991044. S. 161.
  2. ↑ a b c d e pištak. In: SYROVÝ, Bohuslav. Architektura oborový slovník. 2. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1972. S. 223.
  3. ↑ a b c d e f g ANDREWS, P. A. PĪSHTĀK. In: The Encyclopaedia of Islam. 2nd Ed. Vol. VIII. NED – SAM. Leiden, New York : Brill, 1995. ISBN 90-04-09834-8. S. 313 – 316. (po anglicky)
  4. ↑ a b c History of Civilizations of Central Asia: Development in contrast : from the sixteenth to the mid-nineteenth century. Ed. Chahryar Adle, Irfan HABIB. Vol. V.. Paris : UNESCO, 2003-01-01. ISBN 978-92-3-103876-1. S. 522. (po anglicky)
  5. ↑ TABRIZ x. MONUMENTS x(1). The Blue Mosque In: AUBE, Sandra. Encyclopaedia Iranica [online]. [Cit. 2021-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ pishtaq In:CURL, James Stevens. A Dictionary of Architecture and Landscape Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2006. (2.) ISBN 9780198606789. S. 583.
  7. ↑ a b c CRESWELL, K. A. C.; BERCHEM, Marguerite Gautier-van. Early Muslim Architecture. 2nd Ed. Vol. I. Oxford : Clarendon Press, 1969. ISBN 9780198171546. S. 49, 585.
  8. ↑ a b c OLEG, Grabar. The Earliest Islamic Commemorative Structures, Notes and Documents. Ars Orientalis (Freer Gallery of Art, The Smithsonian Institution, Department of the History of Art, University of Michigan), 1966, čís. 6, s. 7 – 46. ISSN 05711371.
  9. ↑ a b c BIER, Lionel. Sarvistan: A Study in Early Iranian Architecture. [s.l.] : Penn State University Press, 1990. ISBN 9780271004167. S. 21, 50 – 51.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pištak

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pištak&oldid=7659887“