Paul Cézanne

	Paul Cézanne
	; francúzsky maliar a kresliar
Narodenie	19. január 1839; Aix-en-Provence, Francúzsko
Úmrtie	22. október 1906 (67 rokov); Aix-en-Provence, Francúzsko
Podpis
Odkazy
Webstránka	paul-cezanne.org
Commons	Paul Cézanne
	Umelecký portál; Francúzsky portál; Biografický portál

Paul Cézanne (* 19. január 1839, Aix-en-Provence, Francúzsko – † 22. október 1906, tamtiež) bol francúzsky maliar a kresliar reprezentujúci prechod medzi impresionizmom konca 19. storočia a kubizmom zo začiatku 20. storočia. Bol jednou z najvýznamnejších postáv francúzskeho maliarstva, ktorú dnes radíme do obdobia postimpresionizmu.

Pôvod a vzdelanie

Narodil sa na juhu Francúzska ako najstarší z troch detí v zámožnej a vzdelanej rodine. Základná škola a škola Sv. Jozefa boli pre Cézanna prvým stretnutím s občianskym svetom, ktorého stredobodom bol jeho otec, úspešný bankár. Od roku 1852 študoval na gymnáziu, a na internáte College Bourbon sa stretol s Émilom Zolom, s ktorým sa neskôr dlhé roky priatelil. Stretol sa tam aj s Jeanom Baptistom Baillom a Louisom Marguerym. Nerozluční – ako sa im vtedy hovorilo – spolu trávili všetok svoj voľný čas.

V roku 1857 sa Cézanne zapísal do Bezplatnej školy kresby mesta Aix. Spoznal tu mnohých umelcov. Zmaturoval až na druhý pokus, a hoci ho zaujímala hudba, literatúra a maliarstvo, po maturite sa na otcovu žiadosť zapísal na nenávidené právo, ktoré študoval v rokoch 1859 – 1861, no neprestal študovať aj na Škole kreslenia. Jeho otec ho vykúpil z povinnej vojenskej služby. Jeho nádeje, že raz bude maliarom, pozdvihlo aj ocenenie olejomaľby, ktoré získal na Škole kreslenia.

Cesta do Paríža

V roku 1860 za pomoci matky a sestry Márie si vynútil od otca povolenie na štúdium umení v Paríži. Keď jeho otec zistil, že nemá nadanie na to, aby sa uplatnil ako bankár, v apríli roku 1861 mu dovolil odísť do Paríža. Tu sa stretol s Pissarrom a ďalšími impresionistami. Bol to práve Pissarro, kto ovplyvnil Cézannove maľby; taktiež často maľovali spoločne.

Cézanne začal chodiť na kurzy kreslenia, ale napriek tomu ho neprijali na „Akadémiu výtvarných umení“ (École des Beauxarts), a tak sa ešte v septembri toho istého roku vrátil domov do Aix. Od roku 1862 žil Cézanne už len pre maliarstvo, a to v Paríži. Kúpil si ateliér v Paríži a udržiaval kontakty so Sisleym, Renoirom a Monetom. Na „Akadémii výtvarných umení“ ho opätovne odmietli.

Ako 25 ročný predložil svoje diela „salónu“, ale komisia ich neprijala. Každoročné „salóny“ boli oficiálnymi výstavami nových obrazov, ktoré prijímala zvláštna komisia podľa konzervatívnych kritérií a konvenčného vkusu prevládajúceho akademizmu. Zamietnutie diela „salónom“ znamenalo nielen pohanenie, ale hlavne stratu nádeje na predaj obrazov. Podobné odmietanie v tej dobe postihlo aj ostatných členov skupiny impresionistov, čo viedlo k založeniu vlastného salónu.

S majstrami ako Pissaro, Edouard Manet a James Abbott McNeill Whistler sa zúčastnil na stretnutiach „Salóna odmietaných“ Salon des Refusés. Jeho okolie nebolo spokojné s jeho prácami, tak ako ani on sám. Jeho maľby boli prvý raz vystavené v roku 1863 v Salóne. V roku 1864 prvý raz maľoval v Estaque; oficiálny Salón však odmietol jeho obrazy.

Rodina

Do roku 1869 žil striedavo v Paríži a v Aix. Navštevoval Louvre, pravidelne sa stretával so Zolom, čítal Stendhala a v roku 1869 v devätnásťročnej kníhviazačke Hortense Fiquet, ktorá pracuje ako jeho modelka, našiel osobné šťastie a budúcu manželku. Cézanne v roku 1870 odišiel s Hortense do L´Estaque. Po návrate do Aix sa mu 4. januára 1872 narodil nemanželský syn Paul. S Hortense a s Paulom, ktorých existenciu tajil pred svojou rodinou, sa presťahoval do Auvers-sur-Oise. Lekár Paul Gachet sa stal jeho poradcom a priateľom. V rokoch 1872 – 1874 v Auvers pracoval spolu s Pissarrom.

V roku 1874 sa zúčastnil prvej výstavy impresionistov a v roku 1877 vystavil opäť na tretej výstave svojich 16 obrazov po tom, čo sa len rok predtým odmietol zúčastniť na druhej výstave impresionistov. Jeho diela sa stretli s nepochopením a stali sa terčom kritiky a posmechu. Cézanne sa čoraz viac dištancoval od svojich niekdajších druhov a aj pre Emila Zolu bol iba „stratená existencia“. Stále viac sa sťahoval do seba a odišiel späť do rodného Aix.

V roku 1878 sa jeho otec dozvedel o existencii svojho vnuka Paula a na určitý čas obmedzil svoju finančnú pomoc synovi. Medan, Aix, L´Estaque, Melun a Paríž sa stali tým, čo ovplyvňuje maliara. Hortense a jej syn Paul videli Cézanna stále menej. O úspechy sa starali len kolegovia: Paul Gauguin a Paul Signac mu odkupovali obrazy. Na začiatku apríla 1886 sa pohádal so Zolom kvôli jeho vymyslenému vyobrazeniu Cézanna vo svojom románe „Dielo“, a nikdy sa už neudobrili. 28. apríla 1886 sa v Aix oženil s matkou svojho dieťaťa Hortense; a len pár mesiacov na to, v októbri, mu zomrel otec. Po jeho smrti Cézanne a jeho sestry zbohatli.

Paul Cézanne bol čoraz viac osamelý. V roku 1895 istý obchodník s obrazmi, pán Vollard, organizoval jeho prvú samostatnú výstavu, nakoľko vytušil novú vychádzajúcu hviezdu na nebi maliarstva. Cézanne žil ďalej len pre svoje umenie, vzdialený od rodiny. V roku 1897 umrela aj jeho matka.

Záver života

Cézanne si kúpil ateliér v Aix a žil v ňom len so svojou slúžkou, pretože izoláciu považoval za prostriedok, ktorý mu umožňuje efektívne pracovať. Od roku 1900 takmer neopúšťal Aix. V tomto období začal byť Cézanne konečne známy. 15. októbra 1906 maľoval Cézanne v plenéri. Náhle však upadol do bezvedomia a niekoľko dlhých hodín ležal na prudkom daždi. Keď ho našli, jeho stav bol veľmi vážny, a o osem dní neskôr, 23. októbra 1906, zomrel vo veku 67 rokov na zápal pľúc. V roku 1907 zožali jeho diela prvé úspechy.

Tvorba

Vo svojej tvorbe sa zameriaval najmä na maľovanie krajiniek, portrétov a zátiší. Hlavný dôraz kládol na celkovú štruktúru obrazu. Nezobrazoval prírodu verne, ale cez hru tieňov a svetla. Krajinu zjednodušoval do geometrických tvarov a vybavoval ju neočakávanými tieňmi, preto by sme Cézanna mohli považovať aj za kubistu.

Najviac sa mu páčila práca na zátišiach, pretože má nad nimi svoju vládu. Krajiny sú tiež statické, no akoby boli krajinami ľadových krýh šmýkajúcimi sa smerom k sebe alebo od seba, sú nespoľahlivé, príliš ovplyvniteľné svetlom a tieňmi, zatiaľ čo zátišia čakajú nepohnute dovtedy, kým na plátne nevyčaruje dokonalý obraz. Tváre sú meravé, bez výrazu a akéhokoľvek náznaku mimiky. Zmena výrazu môže nastať iba smerom k ďalšiemu meravému výrazu. V tomto prípade ide o výrazy hľadania. Tváre vzbudzujú i dojem nutnej zmeny. Z toho potom vyplýva nespoľahlivosť tvárí a nespoľahlivosť krajiniek a je vyjadrená presne tým, čo sme tu už spomenuli: výraz masky, meniace sa kulisy, maska krajiniek, kulisy tvárí – všetky sa dajú nasadiť aj odložiť.

Za svojho života nebol Cézanne považovaný za veľkého umelca. Naopak, väčšinou sa stretával s urážkami a výsmechom, pretože sa odlišoval od dovtedy zaužívaných maliarov a jeho tvorba bol ešte stále pre verejnosť nová a nepochopiteľná. Verejnosť začala mať rada jeho štýl až po tom, ako prekonala svoj názor, že ide len o machule a nekompletnosť obrazov. To, čo tvorí dnešnú spoločenskú hodnotu Cézanna, samozrejme nie je on. Mal však neskutočné nadanie, ako ukazujú jeho obrazy. Sú ľahko spoznateľné. Farebne posplietal protichodné motívy impresionizmu, urobil z nich fľaky a obodkoval ich. Bol to spôsob, akým nám impresionizmus priblížil to, ako skutočne vyzerá farebný svet vnímaný cez trblietajúce sa svetlo. Pritom sa dnešný svet stratil vo vágnych komplexoch a štruktúrach. Spojil farbu a kresbu a vyjadril novým spôsobom objem i obrazový priestor, čím ovplyvnil moderné maliarstvo 20. storočia.

Medzi jeho najznámejšie diela patrí „Zátišie s jablkami a pomarančmi“ (okolo 1899), „Kúpajúce sa ženy“ (1889 – 1906), ale aj „Žena s kávovarom“, „Zátišie s Amorom“, „Hráči kariet“, „Moderná Olympia“, „Obesencov dom“, či „Mládenec v červenej veste“. 10. mája 1999 bol jeden zo Cézannových obrazov predaný za 60 500 000 amerických dolárov, čo je doteraz 4. najvyššia cena zaplatená za maľbu.