Émile Zola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Émile Zola
francúzsky spisovateľ
francúzsky spisovateľ
Narodenie2. apríl 1840
Paríž, Francúzsko
Úmrtie29. september 1902 (62 rokov)
Paríž, Francúzsko
PodpisÉmile Zola, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Émile Zola
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Émile Zola

Émile Zola (* 2. apríl 1840, Paríž, Francúzsko – † 29. september 1902) bol francúzsky spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ naturalizmu. Zohral veľkú úlohu v Dreyfusovej afére.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Émile Zola, syn talianskeho inžiniera, staviteľa železníc Francesca Zolu a Émilie Aubertovej, rodenej de la Beauce pôvodom de la Beauce, sa narodil v Paríži. Rodina sa usadila v Aix-en-Provence a po smrti otca pocítila ťažké finančné problémy. V roku 1858 sa Zola vrátil do Paríža. Na škole v Aix-en-Provence bol jeho spolužiakom Paul Cézanne. V roku 1859 dvakrát prepadol pri maturitách a keďže nechcel byť viac matke na ťarchu, opustil štúdiá aby si hľadal prácu. V roku 1862 začal pracovať vo vydavateľstve Hachette ako radový zamestnanec. Napísal svoje prvé dielo a spolupracoval s literárnymi rubrikami vo viacerých novinách. Od roku 1866 sa poznal s maliarmi Édouardom Manetom, Camille Pissarrom, zoznámil sa so spisovateľmi bratmi Julesom a Edmondom de Goncourt. Pripravoval projekt Rougon-Maquart, ktorý dokončil v roku 1893. V roku 1870 sa oženil s Alexandrine Mélay, v tom istom roku sa angažoval ako sekretár ľavicového poslanca Alexandra Glais-Bizoina. Od roku 1873 sa spojil s Gustavom Flaubertom a Alphonsom Daudetom, stretol Joris-Karl Huysmansa, Paula Alexisa, Léona Henniquea a Guy de Maupassanta, ktorí sa stali vernými členmi Médanskych večerov, miestu blízko Poissy, kde si zaobstaral malý vidiecky dom, založený v roku 1878.

Stal sa členom prúdu naturalistov. Kolektívny význam týchto Večerov sa objavil až o dva roky neskôr. V roku 1886, Zolov priateľ Paul Cézanne sa mohol spoznať v osobe Clauda Lantiera, maliara zo Zolovho diela L’Oeuvre (Dielo). Publikovanie La Terre (Zem) vyvolalo polemiku: Manifeste des cinq poukázal na kritiku mladých naturalistických spisovateľov. V roku 1888 si zobral učiteľku Jeanne Rozerot, s ktorou mal dve deti. V roku 1890 sa mu nepodarilo vstúpiť do Francúzskej Akadémie. V roku 1898 sa Zola angažoval v Dreyfusovej afére, publikoval v L’Aurore famózny otvorený list „J’accuse“ (Žalujem), v ktorom obhajoval nevinu kapitána Alfreda Dreyfusa a dal tak nový rozmer opakovanému procesu. Za svoju angažovanosť v procese hanobenia bol odsúdený na rok väzenia a prenasledovaný, preto odišiel do exilu v Londýne, aby sa vyhol väzbe. Po návrate publikoval v La Verité en marche články týkajúce sa tejto záležitosti. 29. septembra 1902 zomrel doma nešťastnou náhodou na otravu oxidom uhoľnatým. Bol pochovaný na cintoríne Montmartre v Paríži, jeho pozostatky previezli do Pantéonu 4. júna 1908.

13. januára 1998 sa konala v parížskom Pantéone slávnosť. Élisabeth Guigou, poverená ministrom spravodlivosti, poslala pri príležitosti stého výročia publikovania „J’accuse“ (Žalujem) v L’Aurore, otvorený list prezidentovi republiky. Boli prednesené dva prejavy, prvým ministrom Lionelom Jospinom a čestným prvým prezidentom súdu pre zrušenie rozsudkov, Pierre Draiom na tému „úloha súdu pre zrušenie rozsudkov v odhaľovaní Dreyfusovej aféry“.

Povedali o ňom[upraviť | upraviť zdroj]

"Vše, cokoli se vyblilo nejprostřednejšího, nejšpinavějšího u obchodních cestujících nebo v nízkých feuilletonech antiklerikálních, redigovaných pro bezbožné prťáky, všechny usazeniny starých smradlavých mínění, vrhnuté kdysi toliko odřezanci a odpadlíky, hltavě zpolykané mrzkými zkostnatělými pedanty a opětně vydávené v dlouhých vlnách do tlamy posledních psů Materialismu, - p. Zola sebral je jako předrahocenné koření a přehoušlím vházel je do svého kotle na vaření." - Léon Bloy

"Cirkevných a vojenských súdnych tribunálov zložených z podlých pokrytcov sa dá za rok zostaviť milión a ešte mnohí zostanú, je však treba päť storočí, aby vyrástli taká Jeanne d´Arc alebo taký Zola". - Mark Twain

"Zola zostupuje do stoky, aby sa v nej vykúpal, ja, aby som ju vyčistil." - Henrik Ibsen

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Zolov podpis
  • 1865 - La Confession de Claude
  • 1867 - Tereza Raquinová
  • 1868 - Madeleine Férat
  • 1880 - Experimentálny román
  • Les Rougon-Macquart - veľký románový cyklus s podtitulom Prírodovedný a sociálny dejepis jednej rodiny za 2. cisárstva. Cyklus má 20 zväzkov, 32 hlavných a viac ako tisíc vedľajších postáv. Stal sa obrazom života vtedajšej francúzskej spoločnosti:
    • 1871 - Šťastie Rougonovcov
    • 1871/1872 - La Curée
    • 1873 - Brucho Paríža
    • 1874 - La Conquête de Plassans
    • 1875 - La Faute de l'Abbé Mouret
    • 1876 - Son Excellence Eugène Rougon
    • 1877 - Zabijak
    • 1878 - Príbeh lásky
    • 1880 - Nana
    • 1882 - Pot-Bouille
    • 1883 - Au Bonheur des Dames, Šťastie dám
    • 1884 - La Joie de vivre
    • 1885 - Germinal
    • 1886 - L'Oeuvre
    • 1887 - La Terre
    • 1888 - Le Rêve
    • 1890 - La Bête humaine
    • 1891 - Peniaze
    • 1892 - La Débâcle
    • 1893 - Doktor Pascal
  • Tri mestá - trilógia
  • Cyklus štyroch evanjelií
    • 1899 - Plodnosť
    • 1901 - Práca
    • 1903 - Pravda (vydaný posmrtne)
    • Spravodlivosť (nedokončený)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Émile Zola