Pavel Maňka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pavel Maňka
slovenský výtvarník
Narodenie21. máj 1929
Levice, Česko-Slovensko
Úmrtie4. september 2015 (86 rokov)
Bratislava, Slovensko
BydliskoPohronská ulica, Bratislava
NárodnosťSlovenská
ZamestnanieAkademický Maliar
Známy vďakaumeleckej tvorbe
Alma materVŠVU, Bratislava (1951-1956)
RodičiaIrena a Július Maňka
Kompozicia 1963 olej 100x123 cm

Pavel Maňka (* 21. máj 1929, Levice – † 4. september 2015, Bratislava) bol slovenský výtvarník. Bol modernista, avantgardista, letec, maliar, konštruktér a konštruktivista, soliterista a filozof. Uzavretý experimentátor a konštruktér, jeden z priekopníkov abstraktno-geometrickej tendencie na Slovensku.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Rodisko, štúdiá, vzdelanie[upraviť | upraviť kód]

Pavel Maňka sa narodil 21. mája 1929 v Leviciach. Do Bratislavy (Nové Mesto) sa presťahoval s dvomi bratmi Igorom a Tomášom, a rodičmi Irenou a Júliusom v roku 1945. Traja bratia tu zažili rozkvet vetroňov v Dúbravke a na Vajnorskom letisku. Vášeň k lietaniu Pavla Maňku sprevádzala celý život, menila len formu.

Po absolvovaní strednej Školy umeleckého priemyslu študoval v rokoch 1951 – 1956 na VŠVU v Bratislave u prof. Jána Želibského.

Jeho hľadanie výtvarného prejavu prebiehalo v kontexte s vývojom abstraktného umenia v Európe. Od roku 1961 sa zúčastňoval na neverejných výstavách abstraktnej tvorby. Bol členom klubu Konkrétistov a od roku 1969 vystavoval s mladými talentami v Bratislave, Prahe, Viedni, Brne a ďalších mestách. Slovenské publikum veľmi nerozumelo jeho moderným víziám, o to viac bol úspešný na sérii výstav v galériách českých miest v 60-tych rokoch 20. storočia. V rokoch 1969 – 1989, počas socializmu, bola moderná abstraktná tvorba považovaná za problematickú a Pavel Maňka sa stiahol z verejného života; tvoril v ateliéri na Pohronskej ulici.

Od roku 1991 vystavoval na spoločných výstavách a salónoch. Samostatnú výstavu mal v galérii Cypriána Majerníka v roku 2012 pod kurátorským vedením Jiřího Valocha. „Pavlovi Maňkovi prináleží časové prvenstvo v obrate k abstraktne – geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.“ napísala Ľuba Belohradská.

V súkromnom živote sa pre umeleckú tvorbu vedome vzdal rodinného života. Samostatnou časťou jeho tvorby sú lietadlá; vytvoril dizajn stoviek lietadiel a vznášadiel, ktoré všetky lietajú v podobe modelov z balzy, papiera a polystyrénu.

Sám povedal: „Veda, technika a umenie umožnili dosiahnutie súčasného vysokého stupňa našej civilizácie, neustále sa zväčšuje rádius tvorivých možností v globálnom meradle. Mám rád technické výtvory, modernú architektúru a umenie. Ladné línie a čisté farby športového automobilu vzbudzujú vo mne esteticko-dynamické vzrušenie, podobne štart raketoplánu; priťahuje ma kozmický priestor. Paralelne s technikou, aj vo výtvarnom umení nastal rozvoj všetkými smermi. Mne sú blízke konštruktivistické tendencie, umožňujúce vyjadrenie až samotnej podstaty sveta. Dá sa to formulovať jednou vetou – všetko je vlnenie, sú len rôzne formy vlnenia. V reálnom svete je to asi DUCH, ENERGIA, HMOTA, ČAS. Príťažlivosť, ako jedna z foriem energie je v každej hmote, či živej bytosti. Potom by sa dalo povedať, že GRAVITÁCIA = LÁSKA, LÁSKA = CIT Kde nie je láska, tam je rozpad, chaos.

Zomrel 4. septembra 2015 v Bratislave.

Kolektívne výstavy[upraviť | upraviť kód]

  • 1960 MLADÍ VÝTVARNÍCI BRATISLAVY, MGB (Mestská galéria Bratislava)
  • 1961 KONFRONTÁCIE I., ateliér J. Jankoviča, Bratislava
  • 1962 KONFRONTÁCIE II., ateliér A. Rudavského, Podunajské Biskupice, Bratislava
  • 1963 OBRAZY, Malá scéna SND, Bratislava
  • 1963 SÚČASNÉ SLOVENSKÉ UMENIE, Jízdarna Pražského hradu, Praha
  • 1966 SIEBEN JÜNGE KÜNSTLER AUS BRATISLAVA, Viedeň, Rakúsko
  • 1969 MODERNE UND NAIVE KUNST AUS DER SLOWAKEI, Braith-Mali Museum, Biberach an der Riss, Nemecko
  • 1969 KLUB KONKRÉTISTOV, Pavilón ZSVU, Bratislava
  • 1970 KLUB KONKRÉTISTŮ, Dům pánů z Kunštátu, Brno
  • 1971 – 1989 nevystavoval, tvoril vo svojom ateliéri.
  • 1991 ABSTRAKCIA, Slovenská výtvarná únia, Bratislava
  • 1993 SALÓN ´93, Galéria Heffner, Bratislava
  • 1994 SALÓN ´94, Galéria Heffner, Bratislava
  • 1995 ŠESŤDESIATE ROKY V SLOVENSKOM VÝTVARNOM UMENÍ, SNG Bratislava
  • 1996 ŠESŤDESIATE ROKY V SLOVENSKOM VÝTVARNOM UMENÍ, SNG, Zvolenský zámok, Zvolen
  • 1996 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
  • 1997 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
  • 1997 KLUB KONKRÉTISTŮ, Oblastní galérie Vysočiny, Jihlava, ČR
  • 1998 KLUB KONKRÉTISTŮ, Oblastní galérie, Liberec, ČR
  • 1998 KLUB KONKRÉTISTŮ, Galérie Klatovy – Klenová, ČR
  • 1998 KLUB KONKRÉTISTŮ, Galérie výtvarného umění, Ostrava, ČR
  • 1999 KLUB KONKRÉTISTŮ, Alšova jihočeská galerie, Hluboká nad Vltavou, ČR
  • 1999 KLUB KONKÉTISTOV, SNG Bratislava
  • 2000 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
  • 2001 KLUB KONKÉTISTOV – POCTA A.KLIMOVI, Galéria Z, Bratislava
  • 2001 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
  • 2002 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
  • 2003 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
  • 2006 BIENÁLE VOĽNÉHO VÝTVARNÉHO UMENIA 2006, Spoločnosť voľných výtvarných umelcov, USB Bratislava
  • 2008 HRANNICE GEOMETRIE, Galéria Z, Bratislava
  • 2010 HRANNICE GEOMETRIE, Dom umenia, Bratislava
  • 2010 SOUČASNÁ SLOVENSKÁ GEOMETRIE 1, Galéria mesta Plzně, ČR
  • 2011 BRATISLAVSKÉ KONFRONTÁCIE 1961 – 1965, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava
  • 2013 1963 – PREDVEČER SLOVENSKEJ NEOAVANTGARDY, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava

Samostatné výstavy[upraviť | upraviť kód]

  • 2012 PAVEL MAŇKA – BRATISLAVSKÝ KONŠTRUKTÉR, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava
  • 2015 PAVEL MAŇKA, ateliér na Pohronskej ulici, Bratislava

Bibliografie (výber)[upraviť | upraviť kód]

  • E. Šefčáková: Konfrontácia (Výstava mladých slovenských umelcov nefiguralistov v Bratislave) Mladá tvorba. 1964, č.11, str.38-41
  • Ľ. Belohradská: Konfrontácia nových postupov, Pravda 17.2.1968
  • E. Šefčáková: Klub konkrétistov v Bratislave, Výtvarný život, 15, 1970, č.4 str. 22-
  • Pohribný: Klub konkrétistů po dvaceti letech, Revue K, 1988-89, č. 32 – 33
  • Kolektív: Šesťdesiate roky, katalóg výstavy SNG, Bratislava 1995

Dielo[upraviť | upraviť kód]

Umelec[upraviť | upraviť kód]

Maňka nepatril k autorom „chrliacim“ gejzíry nápadov, svoj tvorivý potenciál koncentroval sústredene jedným smerom – k rozvíjaniu vlastného autorského programu, v ktorom sa opieral o premyslenú kompozíciu celku, redukovanie farebnej škály a čisté jasné tvary. Svoje diela postupne očisťoval od všetkého „nedôležitého“ a „nadbytočného“. Každý prvok v procese jeho tvorby nadobúdali svoj maximálny význam a dôležitosť. Pre samotného Maňku bolo toto neustále hľadanie harmónie celku zároveň aj vyjadrením akéhosi životného postoja, resp. výrazom vnútorného presvedčenia. V roku 1966 sa ho pokúsil teoreticky zdôvodniť slovami: „[...] Rovná narysovaná čiara je vlastne kus nekonečna, má viditeľné pokračovanie oboma smermi. Seriálové opakovanie určitých prvkov zase imituje fázový časový posun. Tak ako jednotlivé častice hmoty spája gravitácia a ďalšie sily aj v umení každá skladba či kompozícia vznikne po realizácii určitej myšlienky či koncepcie. Pôsobením fyzikálnych síl, určitých zákonitostí a tvorčej invencie vznikajú originály smerujúce k vytvoreniu novej umelej prírody. Psychotronika odhalila fakty o existencii poľa u každého objektu, u živých bytostí biopole a vyžarovanie kladnej alebo zápornej energie. V súčasnom období sa snažím, síce v malej miere, obohatiť výtvarné objekty práve o túto dimenziu, aby vyžarovali kladné pole pozitívne pôsobiace na psychiku človeka. [...] Myslím, že výsledky tohto až laboratórneho experimentovania jednotlivcov by mali prejsť do snahy o vytvorenie celoplanetárneho estetizovaného prostredia, harmonicky napojeného na mikro a makrokozmos.“

Hoci Maňkove prvé, kubisticky ladené diela ešte prezrádzali inšpiráciu v predmetnom svete, postupne čoraz viac smeroval ku geometrickej abstrakcii zaujímajúc sa predovšetkým o riešenie priestorových vzťahov v ploche. Ohľadne počiatkov svojho záujmu o geometrickú abstrakciu spomenul svojich stredoškolských pedagógov Jozefa Chovana a Miroslava Fikariho. Zrejme práve kompozičné školské cvičenia na bratislavskej ŠUV, ktorú navštevoval v rokoch 1946 – 1950, boli prvým impulzom na ceste k neskoršiemu abstraktno-geometrickému prejavu.

Konštruktér a dizajnér[upraviť | upraviť kód]

Maňka sa venoval aj dizajnu. Návrhy rôznych novotvarov, ako napríklad návrh lietajúceho “vznášadla„, alebo maketa centrálneho sídla inštitúcií európskej únie v Bruseli (2000) boli prejavom jeho tvorivosti prezrádzajúcim túžbu aspoň utopicky zasahovať do veľkých architektonických projektov. V tejto rovine sa dá jeho tvorba vnímať v kontexte utopických architektonických habitatov, objavujúcich sa v umení 60. rokov. Osobité postavenie v tvorbe P. Maňku majú jeho priestorové objekty, akými sú napr. Tribukus a Perfokubus z roku 1965 – perforované biele kocky, založené na hre so svetlom a tieňom.

Odborný záujem o Maňkovu tvorbu vzbudila najmä jeho účasť na bratislavských Konfrontáciách7 a jeho spriaznenosť s Klubom Konkretistov, ku ktorému sa pripojil v roku 1968. Po utlmení činnosti klubu sa vytráca zo scény a znovu vystavuje až po roku 1990. Je známy fakt, že svoje veci „ťažko púšťal“ a ich zverejneniu sa v podstate bránil.

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Ľ. Belohradská mu pripisuje časové prvenstvo v obrate k abstraktne-geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.Spomína prvú (neverejnú)Konfrontáciu I v ateliéri J. Jankoviča kde saprezentoval ako jediný predstaviteľ abstraktne-geometrického prejavu. BELOHRADSKÁ, Ľ./TROJANOVÁ, E.: Hranice geometrie. Petrum, Bratislava 2009, s. 240.
  • Materiál bol pomerne systematicky usporadúvaný jednak samotným umelcom, po jeho smrti čiastočne jeho neterou výtvarníčkou Soňou Sadílkovou (Maňkovou).
  • BELOHRADSKÁ, Ľ.: Nepovšimnutý bratislavský konštruktér Pavel Maňka vs. (nevšímavý) kurátor Jiří Valoch. In: Jazdec roč. 4/2012, s. 3.
  • POHRIBNÝ, A. (ed.) Klub Konkretistov. Kant, České Budejovice 1997, s. 125.
  • BELOHRADSKÁ/TROJANOVÁ, 2009, s . 240. 6 Ibid., s . 58-59. 7 MOJŽIŠ J./JANKOVIČOVÁ S.: Konfrontácie. Petrum, Bratislava 2010.