Projekt Blue Book

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Projekt Blue Book bola séria systematických štúdií o UFO uskutočňovaných USAF. Projekt začal v roku 1952, išlo o druhé obnovenie takejto štúdie. V decembri 1969 bolo nariadené jej ukončenie, ale projekt fungoval až do januára 1970.

Cieľom projektu Blue Book bolo rozhodnúť, či UFO predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť. Bolo zozbieraných a preverených tisíce hlásení o UFO. Výsledkom bola Condonská správa, na ktorej základe bol projekt v roku 1969 ukončený. Tento projekt bol posledným známym projektom amerického letectva o UFO.

Kým projekt v roku 1969 skončil, zaznamenal 12 618 hlásení o UFO a dospel k záveru, že väčšina z nich bola prírodný úkaz (oblaky, hviezdy a pod.), alebo konvenčné lietadlá. Niekoľko z nich bolo označených za falošné správy. 701 správ (asi 6 %) bolo označených za nevysvetlené. Správy boli archivované a sú k dispozícii na základe Zákone o slobode informácií, ale mená a ďalšie osobné údaje boli vymazané.

Aj keď veľa ľudí prijalo záver projektu ktorý hovorí, že na UFO nie je nič mimoriadne, kritici tvrdia, že projekt Blue Book, hlavne vo svojich neskorších rokoch, vykonával pochybný výskum, alebo dokonca zakrýval stopy po UFO. Niektoré dôkazy naznačujú, že určité prípady UFO neboli v Blue Book vôbec zaznamenané, ale že vláda USA aj po ukončení projektu stále eviduje prípady[ UFO, aj keď tvrdí opak.

Predchádzajúce projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Verejné štúdie o UFO začali Projektom Znamenie na konci roku 1947 na základe mnohých široko publikovaných správ oUFO. Projekt Znamenie bol odštartovaný najmä kvôli požiadavke generála Nathana Twininga, veliteľa Veliteľstva leteckého materiálu na leteckej základni Wright-Patterson. Táto základňa bola tiež domovom Projektu Znamenie a ďalších oficiálnych verejných vyšetrovaní amerického letectva.

Projekt Znamenie oficiálne nemal žiadny záver týkajúci sa pozorovania UFO. Napriek tomu, podľa kapitána Edwarda J. Ruppelta, prvého riaditeľa projektu Blue Book, konečný odhad Projektu Znamenie bol, že lietajúce taniere sú skutočné stroje, nevyrobené ani Rusmi ani Američanmi a sú pravdepodobne mimozemského pôvodu. Tento odhad bol odovzdaný Pentagónu, ale následne bol zničený generálom Hoytem Vandenbergem, veliteľom personálu amerického letectva, kvôli údajnému nedostatku fyzických dôkazov. Vandenberg následne zrušil Projekt Znamenie.

Na Projekt Znamenie nadviazal v roku 1948 Projekt Grudge, ktorý mal nariadené všetko vyriešiť. Edward J. Ruppelt ho nazval „temným obdobím“ vyšetrovania UFO. Podľa očakávania označil Projekt Grudge všetky UFO za prírodné javy, alebo ich zlé vysvetlenie, napriek tomu že 23 % všetkých správ bolo nevysvetlených.

Projekt Blue Book[upraviť | upraviť zdroj]

Kapitán Ruppelt[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Ruppelta bolo na konci roku 1951 niekoľko vysokopostavených vplyvných generálov amerického letectva natoľko nespokojných s vyšetrovaním UFO, že na začiatku roku 1952 zrušili Projekt Grudge a nahradili ho projektom Blue Book. Jedným z nich bol aj generálWilliam Garland, ktorý presadil veľmi dôkladné skúmanie, pretože UFO sám videl.

Prvým vedúcim projektu bol kapitán Edward J. Ruppelt. Bol to skúsený letec, vyznamenaný počas 2. svetovej vojny a po vojne promoval z aviatiky. Zaviedol pojem „Neidentifikovateľný lietajúci objekt“ aby nahradil termíny ako „lietajúci tanier“, „lietajúci disk“ a podobne, ktoré predtým armáda používala. O niekoľko rokov neskôr Ruppelt rezignoval a napísal knihu Správa o Neidentifikovateľných lietajúcich objektoch, ktorá popisovala výskum UFO americkou armádou v rokoch 19471955.

Ruppelt zaviedol niekoľko zmien: usmernil spôsob akým boli UFO hlásené vojenským úradníkom (a vojenskými úradníkmi) v snahe zmierniť výsmech spojený so svedkami UFO. Tiež nariadil vytvorenie štandardného dotazníka pre svedkov v snahe získať údaje pre štatistickú analýzu. Nariadil inštitútu Batelle Memorial aby dotazník vytvoril a údaje potom spracoval na počítači. Na základe týchto údajov previedol inštitút masívny výskum ukončený v roku 1954 známy ako „Zvláštna správa projektu Blue Book číslo 14“.

Bol si vedomý, že frakcionárstvo poškodilo priebeh Projektu Znamenie, takže sa snažil vyhnúť všetkým otvoreným špekuláciám, ktoré rozdelili personál Projektu Znamenie medzi priaznivcov a kritikov mimozemskej hypotézy. Ruppelt bral svoju prácu veľmi vážne. Ak bol niekto z jeho ľudí príliš skeptický, alebo naopak príliš presvedčený, bol z projektu vyradený. Tiež vyhľadával názory mnohých vedcov a expertov a vydával pravidelné tlačové prehlásenia (rovnako ako tajné hlásenia pre vojenské spravodajstvo).

Počas svojho funkčného obdobia mal on a jeho tím právomoc vypočuť každého, vrátane vojenského personálu, kto videl UFO a nemusel dodržiavať hierarchiu hodností. To zvýšilo serióznosť vyšetrovania.

Pod jeho vedením projekt Blue Book vyšetroval veľa slávnych UFO, vrátane svetiel v Lubbocku a široko publikovaným radarovým a vizuálnym kontaktom nad Washingtonom.

Doktor J. Allen Hynek bol vedeckým poradcom projektu. Zúčastnil sa aj projektov Znamenie a Grudge. Pracoval na projekte až do jeho zrušenia a vytvoril kategorizáciu, ktorá sa rozšírila, a dnes je známa ako Blízke stretnutia. Keď začal, bol vyslovený skeptik, ale jeho skepticizmus ochabol po niekoľkých nevysvetliteľných prípadoch UFO.

Robertsonova porota[upraviť | upraviť zdroj]

V júli 1952, po nahromadení niekoľkých stoviek pozorovaní UFO, sa odohrala séria radarových detekcií so súčasným očitým pozorovaním blízko Národného letiska vo Washingtone. Tieto pozorovania prinútili CIA aby založila porotu vedcov vedených doktorom H. P. Robertsonom, fyzikom Kalifornského Inštitútu Technológií. Porota sa skladala z rôznych fyzikov, meteorológov, inžinierov a astronómov. Robertsonova porota sa prvýkrát zišla 14. januára 1953.

Ruppelt, Hynek a ďalší predviedli najlepšie dôkazy, vrátane videozáznamu z Blue Book. Potom čo strávili iba 12 hodín prechádzaním záznamov zo šiestich rokov, prehlásili, že väčšina UFO má prozaické vysvetlenie a že všetko sa dá vysvetliť počas ďalšieho vyšetrovania, ktoré ale podľa nich nemá zmysel.

V ich záverečnej správe zdôraznili, že množstvo druhoradých správ preťažuje spravodajské kanály, čo prináša riziko, že môže dôjsť k prehliadnutiu možného ohrozenia štátu. Odporučili preto americkému letectvu aby zľahčilo fenomén UFO a začalo kampaň na zmiernenie záujmu verejnosti. Navrhovali zľahčenie v médiách, vrátane Spoločnosti Walta Disneya a použitie psychológov, astronómov a celebrít, aby fenomén zosmiešnili a priniesli prozaické vysvetlenia. Ďalej odporučili sledovanie civilných UFO skupín, pretože „by mohli mať potenciálne veľký vplyv na verejnú mienku… Zjavná nezodpovednosť a podvratné ciele takýchto skupín musia byť vzaté na vedomie.“

Veľa ufológov verí, že Robertsonova porota doporučovala ovládanie verejného názoru programom oficiálnej propagandy a špehovania. Tiež verí, že tieto odporúčania ovplyvnili spôsob vyšetrovania UFO až do dnes. Existujú dôkazy, že odporúčania poroty boli vykonávané najmenej dve desaťročia od vydania ich záveru.

V decembri 1953 nariadenie 146 pre armádu USA zakázalo vojenským osobám hovoriť o tajných správach o UFO s nepovolanými osobami. Za porušenie hrozilo až dvojročné väzenie alebo pokuta až 10 000 $.

Následky Robertsonovej poroty[upraviť | upraviť zdroj]

Ruppelt vo svojej knihe popisuje, že Robertsonova porota spôsobila demoralizáciu pracovníkov projektu Blue Book a obmedzila ich vyšetrovacie právomoci. Hneď po odporúčaniach Robertsonovej poroty vstúpilo do platnosti nariadenie armády 200 – 2, ktoré zakazovalo publikovať prípady o UFO, ktoré ešte neboli vyriešené a naopak, tie nevyriešené utajiť.

V ten istý mesiac začali vyšetrovacie právomoci prechádzať na novovytvorenú 4602. Leteckú výzvednú eskadru (AISS) leteckej obrany. AISS bola poverená vyšetrením iba najdôležitejších prípadov UFO, ktoré sa zároveň dotýkali národnej bezpečnosti. Tieto prípady boli projektu Blue Book odobrané a v projekte tak zostali iba triviálne pozorovania.

Generál Nathan Twining, ktorý začal Projekt Znamenie v roku 1947, sa stal veliteľom personálu letectva. V auguste 1954 mal viac kodifikovať zodpovednosť AISS vydaním regulácie 200 – 2. UFO definoval ako „akýkoľvek objekt vo vzduchu, ktorý svojím výkonom, aerodynamickými vlastnosťami alebo nezvyklými prvkami nezodpovedá súčasne známym typom lietadiel alebo rakiet, alebo taký objekt, ktorý sa nedá popísať ako známy“. Vyšetrovanie UFO sa nieslo v duchu národnej bezpečnosti a odhalenia „technických aspektov“. Regulácia 200 – 2 opäť uviedla, že Blue Book môže preberať prípady UFO z médií iba ak sú identifikovateľné. Keď boli neidentifikovateľné, médiam sa malo iba povedať, že situácia sa vyšetruje. Blue Book mal tiež za úlohu znížiť počet nevysvetlených prípadov.

Toto všetko prebiehalo v utajení. Pre verejnosť Blue Book stále oficiálne vyšetrovala, ale v skutočnosti to bola falošná organizácia, ktorá vykonávala len drobné vyšetrovania a stala sa takmer výhradne verejným prvkom s nariadením UFO zľahčovať. Napríklad v roku 1956 bol počet nevysvetlených prípadov 0,4 %, pričom niekoľko rokov predtým ich bolo 20 až 30 %.

Frustrovaný Ruppelt požiadal o preloženie. V čase jeho odchodu v roku 1953 boli v projekte iba dvaja ľudia a on, pričom na začiatku ich bolo viac ako 10. Tí čo ho nasledovali vo vedení projektu boli buď apatickí, alebo vyložene nepriateľskí k téme UFO. Alebo boli obmedzení nedostatočným financovaním a oficiálnej podpory.

Obdobie kapitána Ruppelta je považované za vrchol verejného vyšetrovania UFO, kedy bolo vyšetrovanie vedené vážne a malo podporu na vysokých miestach. Po ňom sa projekt Blue Book dostal do nového „Obdobia temna“, z ktorého sa už nikdy nedostal. Ale Ruppelt sám neskôr prijal pohľad projektu Blue Book, že na UFO nič nie je, dokonca UFO nazval „Mýtom vesmírneho veku“.

Kapitán Hardin[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1954 bol do čela projektu Blue Book postavený kapitán Charles Hardin. Napriek tomu väčšinu vyšetrovaní UFO robila AISS a Hardin nenamietal. Ruppelt napísal, že Hardin „si myslí, že každý kto sa zaujíma o UFO je blázon. Nudilo ho to.“

V roku 1955 sa letectvo rozhodlo, že cieľom Blue Book je minimalizovať počet nevysvetlených pozorovaní. Koncom roku 1956 sa počet nevysvetlených pozorovaní pohyboval okolo 1 %.

Kapitán Gregory[upraviť | upraviť zdroj]

Kapitán George T. Gregory prevzal vedenie projektu v roku 1956. Gregory viedol Blue Book v ešte väčšej anti-UFO atmosfére ako Charles Hardin. AISS bolo zrušené a vyšetrovaním bola poverená 1066. eskadra letectva.

V skutočnosti prebiehalo malé alebo žiadne vyšetrovanie UFO; nariadenie 200 – 2 hovorilo, aby bol počet nevysvetlených pozorovaní čo najmenší.

Jedným zo spôsobov ako George T. Gregory znížil počet nevysvetlených UFO bolo prosté premenovanie. „Možné“ sa stalo „pravdepodobným“ a pravdepodobné sa stalo istým. Touto logikou sa možná kométa stala pravdepodobnou kométou, zatiaľ čo pravdepodobná kométa sa stala proste kométou. Podobne, ak svedok vypovedal o objekte v tvare balóna, tak bol objekt zapísaný ako balón bez ďalšieho popisu. Tieto postupy sa pri ďalších vyšetrovaniach stali klasickými.

Major Friend[upraviť | upraviť zdroj]

Major Friend viedol projekt od roku 1958. Snažil sa zvrátiť smer, ktorým sa Blue Book vydal po roku 1954. Jeho snaha o vylepšenie údajov a katalógov bola ale podkopaná nedostatkom financovania a pomoci.

Posilnený Friendovou snahou Hynek zorganizoval niekoľko stretnutí medzi ľuďmi z Blue Book a ATIC. Hynek]navrhol, že niektoré staršie pozorovania UFO by mali byť prehodnotené s predstieranou snahou urobiť z nevysvetlených prípadov vysvetlené. Hynekove plány nevyšli.

Počas Friendovej éry ATIC zvažoval prevzatie dohľadu nad Blue Book inou leteckou agentúrou, ale ani letecký výskum, ani informačná kancelária letectva nemala záujem.

V roku 1960 prebehlo v Kongrese vypočúvanie ohľadom UFO. Civilná výskumná skupina NICAP verejne obvinila Blue Book, že utajuje dôkazy o UFO a taktiež sa jej podarilo získať niekoľko spojencov v Kongrese. Blue Book bola prešetrená Kongresom a CIA. Kritici naznačovali, že Blue Book nie je vedeckou štúdiou. Výsledkom bolo rozšírenie personálu projektu a zvýšenie ich rozpočtu. To kritikov dočasne utíšilo. Kým bol Friend v roku 1963 z projektu preložený inam, už si sám myslel, že by bolo lepšie projekt rozpustiť aj napriek protestom verejnosti.

Major Quintanilla[upraviť | upraviť zdroj]

Major Hector Quintanilla sa stal vedúcim projektu Blue Book v roku 1963. Ďalej pokračoval v snahe všetky prípady rýchlo objasniť, a preto počas jeho vedenia projekt dostal najostrejšiu kritiku. UFO bádateľ Jerome Clark išiel až tak ďaleko, že napísal že Blue Book „stratila všetku hodnovernosť.“

Fyzik a UFO bádateľ James Mc Donald raz prehlásil, že Quintanilla nie je „kompetentný“ viesť tento projekt ako z vedeckého, tak z vyšetrovacieho hľadiska. Tiež ale poznamenal, že by Quintanilla za to nemal byť zodpovedný, pretože projekt mu bol zverený rozkazom od vyššieho dôstojníka, a on teda len dodržoval rozkazy.

Vysvetlenia v Blue Book neboli všeobecne prijímané, napriek tomu niektorí kritici (vrátane vedcov) naznačovali, že Projekt Blue Book bol zapojený do sporného výskumu alebo dokonca do zahladzovania stôp. Tieto kritiky boli veľmi silné najmä okolo roku 1960.

Napríklad – veľa, väčšinou nočných, pozorovaní UFO na stredozápade a juhovýchode USA v lete 1965: Svedkovia v Texase nahlásili „mnohofarebné svetlá“ a veľké lietajúce objekty v tvare vajca, alebo diamantu. Diaľničná hliadka v Oklahome ohlásila, že letecká základňa Tinker (blízko mesta Oklahoma) sledovala až štyri UFO naraz. Niektoré UFO vraj veľmi rýchlo menili výšku: zo 6 000 m na 1 200 m počas niekoľkých sekúnd, čo je mimo schopností akéhokoľvek ľudského stroja. Meteorológ z Kansasu oznámil, že na radare určenom na sledovanie počasia sledoval niekoľko podivných objektov letiacich vo výške od 1 800 do 2 700 m. Tieto a ďalšie správy mali veľkú publicitu.

Projekt Blue Book oficiálne určil, že pozorovatelia si objekty poplietli s Jupiterom alebo jasnými hviezdami.

Vysvetlenie od Blue Book bolo veľmi kritizované a označené za nepresné. Robert Riser, riaditeľ planetária Oklahoma Science and Art Foundation Planetarium projektu Blue Book doslova vynadal: „Ďalej od pravdy už to vysvetlenie byť nemôže. Tieto hviezdy a planéty sú v tomto ročnom období na druhej strane sveta ako je Oklahoma. Letectvo muselo mať svoju hviezdnu mapu hore nohami.“

Noviny Richmond News Leader napísali, že „Snaha takto nelogicky vysvetliť tieto pozorovania, ako nám to ukazuje Projekt Blue Book, nič nevyrieši… a poslúži iba na posilnenie podozrenia, že je tu niečo, o čom letectvo nechce aby sme vedeli.“ Reportér z Wichity zase napísal: „Normálny radar predsa nezachycuje hviezdy a planéty.“

Ďalším kritizovaným prípadom je prenasledovanie UFO v Portage County. Začalo asi o 5. hodine ráno blízko mesta Ravenna (Ohio) v Ohiu 17. apríla 1966. Policajti Dale Spaur a Wilbur Neff zbadali niečo, čo popísali ako diskový strieborný objekt s jasným svetlom vychádzajúcim z jeho spodku v asi 300 metrovej výške. Začali objekt sledovať (objekt rôzne menil výšku, klesol až na 150 metrov) a do sledovania sa zapojila aj polícia z ostatných jurisdikcií. Prenasledovanie skončilo asi po 30 minútach pri meste Freedom v Pensilvánii o 136 km ďalej.

Prenasledovanie UFO sa dostalo do televízie a policajti podali podrobné správy projektu Blue Book. Za päť dní, po krátkych rozhovoroch iba s jedným z policajtov (a bez ostatných svedkov), major Quintanilla vyhlásil výsledok vyšetrovania: Policajti (jeden z nich bol veterán vojny vo Vietname) neskôr prenasledovali Telekomunikačnú družicu a potom Venušu.

Tento záver bol terčom výsmechu verejnosti a policajti ho odmietli. Vo svojom nesúhlasnom závere Hynek popísal závery Blue Book ako absurdné, pretože vo svojich správach policajti nevedomky popísali Mesiac, Venušu a UFO: poznamenali, že v to ráno bola vedľa Mesiaca jasná hviezda – Venuša. Kongresman za Ohio William Stanton povedal, že „letectvo utrpelo veľkú stratu prestíže v očiach verejnosti… Hneď ako si ľudia poverení verejnou službou prestanú myslieť, že národ neunesie pravdu, potom národ prestane veriť vláde.“

V septembri 1968 dostal Hynek list od plukovníka Raymonda Sleepera z Divízie Cudzích Technológií. Sleeper poznamenal, že Hynek verejne obvinil Blue Book z chatrného výskumu a ďalej ho požiadal o radu, ako môže Blue Book vylepšiť svoje metódy. Hynek neskôr prehlásil, že to bolo prvýkrát za jeho 20 rokov spolupráce s letectvom, kedy bol oficiálne požiadaný o kritiku a radu o UFO.

Hynek napísal detailnú odpoveď, kde navrhol niekoľko oblastí, kde sa má Blue Book zlepšiť:

  1. Ani dve misie Blue Book (určenie či je UFO hrozbou pre národnú bezpečnosť a použitie vedeckých údajov získaných v projekte) nie sú správne vykonané.
  2. Personál Blue Book je nedostačujúci ako v počte tak aj vo vedeckom vzdelaní.
  3. Blue Book trpí tým, že je to uzavretý systém. Neexistuje komunikácia medzi Blue Book a vonkajším vedeckým svetom…
  4. Štatistické metódy používané v projekte sú paródiou.
  5. Dôležitým prípadom UFO sa nevenuje pozornosť… príliš veľa času sa trávi pri rutinných prípadoch a nedôležitých stykoch s verejnosťou. Pozornosť zamerajte na dve až tri dôležité pozorovania za mesiac namiesto 40 až 70 prípadov za mesiac.
  6. Informácie zadávané do Blue Book sú hrubo nepresné. Blue Book je zaťažovaná neustálou neschopnosťou získať adekvátne informácie z miestnych leteckých základní.
  7. Obecný prístup k projektu je nelogický a nevedecký.
  8. Nevyužitý je aj projektový vedecký poradca (Hynek sám). Sú mu predkladané len prípady, ktoré projektový dohľad považuje za dôležité. Jeho pracovný rozsah je neustále obmedzovaný. O dôležitých prípadoch sa dozvie jeden až dva mesiace po ich zapísaní do projektu.

Aj napriek Sleeperovej žiadosti o radu, nebola uskutočnená ani jedna zmena podľa Hynkových odporúčaní.

Condonova komisia[upraviť | upraviť zdroj]

Kritika Blue Book postupne narastala. Počet členov NICAP sa rozrástol na 15 000 a skupina obvinila vládu USA z utajovania informácií o UFO.

Po vypočúvaniach v Kongrese bola v roku 1966 založená Condonova komisia ako neutrálne vedecké výskumné teleso. Komisia sa ale dostala do sporov, niektorí členovia totiž obviňovali jej riaditeľa Edwarda U. Condona zo zaujatosti.

Nakoniec komisia prehlásila, že na UFO nie je nič podivného a že sa neoplatí UFO ďalej skúmať.

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa prehlásenia Condonskej komisie z 17. decembra 1969 tajomník letectva Robert C. Seamans uviedol, že projekt Blue Book bude onedlho ukončený, pretože ďalšie vyšetrovanie „sa nedá oprávniť ani z hľadiska národnej bezpečnosti a ani z vedeckého hľadiska.“

Záznamy projektu Blue Book boli odoslané od archívov letectva na leteckej základni Maxwell v Alabame. Major David Shea neskôr uviedol, že Maxwell bola vybraná pretože bola „prístupná ale nie pozývajúca.“

Na záver projekt Blue Book uvádza, že UFO je výsledkom:

  • Miernej formy masovej hystérie.
  • Jednotlivcov, ktorí vyrábajú také správy, aby mystifikovali alebo kvôli svojej publicite.
  • Psychopatologických osôb.
  • Nerozpoznaním rôznych obvyklých objektov.

Tieto oficiálne závery priamo popierali Zvláštnu správu číslo 14 projektu Blue Book, ktorú letectvo samo vydalo. Psychologické faktory a mystifikácie tvorili len 10 % všetkých prípadov a 22 % prípadov, konkrétne tých lepšie zdokumentovaných, zostalo nevyriešených.

V apríli 2003 americké letectvo verejne naznačilo, že nemá v pláne obnoviť oficiálny vládny výskum UFO.

Súčasný oficiálny postoj USAF k UFO[upraviť | upraviť zdroj]

Nasleduje prepis správy USAF o UFO.

Od roku 1947 do roku 1969 letectvo vyšetrovalo UFO v projekte Blue Book. Projekt so sídlom na Leteckej základni Wright-Patterson v Ohiu bol ukončený 17. decembra 1969. Bolo zaznamenaných 12 618 pozorovaní, z toho 701 zostalo nevysvetlených.

Rozhodnutie nepokračovať vo vyšetrovaní UFO bolo založené na správe pripravenej Coloradskou Univerzitou nazvanou "Vedecká štúdia o Neidentifikovateľných lietajúcich objektoch"; ďalej na zhodnotení správy Coloradskej Univerzity Národnou Akadémiou Vied; a predchádzajúcich štúdií o UFO a skúsenostiach letectva z vyšetrovania UFO počas rokov 19401969.

Výsledkom týchto pozorovaní, štúdií a skúseností získaných z vyšetrovania UFO od roku 1948 boli nasledujúce závery projektu Blue Book:

  • Žiadne pozorované, vyšetrované a letectvom zhodnotené UFO nikdy neznamenalo ohrozenie národnej bezpečnosti.
  • Neexistujú dôkazy letectvu dodané alebo letectvom objavené, že pozorovania označené ako „neidentifikované“ znamenajú prítomnosť technológií alebo princípov mimo dnešné vedecké znalosti.
  • Neexistujú dôkazy, že pozorovania označené ako „neidentifikované“ sú mimozemské plavidlá.

Zrušením projektu Blue Book boli zrušené aj nariadenia letectva o začatí a priebehu programu na vyšetrovanie UFO. Dokumentácia týkajúca sa skorších vyšetrovaní bola permanentne prevedená do Národných Archívov, kde je k dispozícii verejnosti.

Od zrušenia Blue Book sa neobjavilo nič, čo by podporilo obnovenie vyšetrovania UFO letectvom. Vzhľadom na klesajúci rozpočeu na obranu je nepravdepodobné, že by sa letectvo zapojilo do takého nákladného projektu v dohľadnej budúcnosti.

Existuje veľa univerzít a profesionálnych vedeckých organizácií, ktoré sa zaoberajú fenoménom UFO na svojich pravidelných stretnutiach a seminároch. Záujem a občasné prejednávanie správ o UFO súkromnými skupinami zaisťuje, že dôkazy nie sú vedeckou spoločnosťou prehliadané. Osoby, ktoré chcú nahlásiť pozorovanie UFO by sa mali obrátiť na úrady miestnej správy.

Prehlásenie letectva z 20. októbra 1969 podpísané brigádnym generálom C. H. Bolanderom hovorí, že aj po ukončení projektu Blue Book „sa bude s hláseniami o UFO nakladať podľa štandardných postupov letectva navrhnutých pre tieto záležitosti.“ Bolander ďalej napísal, že „Správy o neidentifikovateľných lietajúcich objektoch, ktoré môžu ovplyvniť národnú bezpečnosť niesú súčasťou projektu Blue Book.“ Dodnes sú také vyšetrovacie kanály, agentúry alebo skupiny neznáme.

Zvláštna správa Projektu Blue Book č. 14[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom decembra 1951 sa Ruppelt stretol s členmi inštitútu Batelle Memorial. Ruppelt žiadal jeho expertov, aby mu pomohli urobiť výskum UFO vedeckejší. Bol to práve tento inštitút, ktorý vymyslel štandardný formulár o pozorovaní. Koncom marca 1952 začal inštitút analyzovať existujúce správy o pozorovaní UFO a asi 30 rôzných pozorovaných charakteristík zakódoval na dierné pásky IBM pre neskoršie počítačové spracovanie.

Zvláštna správa Projektu Blue Book č. 14 bola masívna štatistická analýza prípadov Blue Book. Do svojho ukončenia v roku 1954 obsahovala 3 200 prípadov. Dodnes je to najväčšia správa svojho druhu. Inštitút zamestnal štyroch vedcov, ktorí sa snažili prípady rozdeliť na „známe“, „neznáme“ a „nedostatok informácií“. Známe a neznáme ďalej rozdelili do štyroch skupín podľa kvality, od excelentné po zlé. Napríklad excelentné správy pochádzali od skúsených pozorovateľov, ako sú dopravní piloti, cvičení vojaci alebo skupiny ľudí, alebo boli podložené fotkami, radarovým pozorovaním a pod. Aby bola správa označená ako „známa“, museli sa na vysvetlenie zhodnúť dvaja vedci. Ale aby bola označená ako „neznáme“, museli sa zhodnúť všetci štyria vedci, čiže toto kritérium bolo dosť prísne.

Pozorovania boli ďalej rozdelené podľa šiestich kritérií: farby, počtu, dĺžky pozorovania, jasu, tvaru a rýchlosti. Tieto charakteristiky boli potom porovnávané so „známymi“ a „neznámymi“ prípadmi pre odhalenie prípadnej štatistickej závislosti.

Hlavné výsledky štatistickej analýzy sú nasledujúce:

  • Približne 69 % prípadov bolo posúdených ako „známy“ alebo rozpoznaný; 9 % spadalo do kategórie „nedostatok informácií“; 22 % bolo určených ako „neznámy.“ Pôvodné vyšetrovanie letectva malo 28 % prípadov neznámych, ale aj 22 % je stále veľká časť.
  • V kategórii „známy“ išlo v 86 % o lietadlá, balóny alebo astronomické javy. Len 1,5 % všetkých pozorovaní bolo posúdených ako psychologické. Kategória „rôzne“ obsahovala 8 % všetkých správ a zahrňovala možné podvody.
  • Čím vyššia kvalita prípadov, tím skôr bol taký prípad označený ako „neznámy.“ 35 % všetkých excelentných správ bolo posúdených ako neznáme, zatiaľ čo za neznáme bolo označených len 18 % zlých správ. Toto bol úplne opačný výsledok ako očakávali skeptici, ktorí sa obvykle dohadovali, že „neznáme“ sú slabšej kvality od nespoľahlivých svedkov, ktoré by sa dali vyriešiť keby boli k dispozícii lepšie informácie.
  • Vo všetkých šiestich študovaných charakteristikách pozorovaní sa „neznáme“ silne štatisticky líšily od „známych“: päť zo šiestich použitých charakteristík má šancu odlíšiť „známe“ od „neznámych“ menšiu ako 1 %… v prípade všetkých šiestich charakteristík je táto šanca menšia ako 1 ku miliarde.

Aj napriek týmto výsledkom je v závere správy uvedené, že „je vysoko nepravdepodobné, aby akákoľvek z týchto správ o UFO skutočne znamenala prítomnosť technických vynálezov mimo možnosti súčasných znalostí.“ Niekoľko bádateľov vrátane Dr. Bruce Maccabeeho, ktorý dáta dôkladne kontroloval, poznamenalo, že závery vedcov sú obvykle v súlade s pravdepodobnosťami ich vlastných štatistických výsledkov prezentovaných v 240 tabuľkách, grafoch a mapách. Niektorí sa domnievajú, že vedci proste mali problémy s prijatím svojich vlastných výsledkov, alebo napísali svoje závery tak, aby zodpovedali politickej klíme okolo projektu Blue Book po Robertsonovej porote.

Keď v októbri 1955 letectvo konečne predstavilo Zvláštnu správu č. 14 verejnosti, tvrdilo, že správa vedecky potvrdila neexistenciu UFO. Kritici hovoria, že správa naopak dokázala, že „neznáme“ sú jasne štatisticky odlišné od „známych“. Letectvo tiež nepresne tvrdilo, že len 3 % prípadov sú nevysvetlené namiesto 22 %. Ďalej tvrdí, že tie ostávajúce 3 % by odpadli, keby mali úplné informácie. Kritici odporujú tým, že už pri triedení správ boli také prípady zaradené do kategórie „nedostatočné informácie“, pričom ako „známe“ tak „neznáme“ boli prípady s dostatkom informácií na rozhodnutie. A tiež „neznáme“ boli obvykle kvalitnejšie podložené prípady (mali lepšie informácie aj svedkov).

Výsledky monumentálneho výskumu Batelle Memorial zhodnotil v roku 1979 francúzsky GEPAN správou, v ktorej prehlásil, že asi štvrtina z 1 600 starostlivo študovaných prípadov UFO nemala vysvetlenie a prehlásila: „Tieto prípady sú ozajstnou otázkou.“ Keď v roku 2004 ukončila svoju činnosť SEPRA, následník GEPANu, bolo analyzovaných už 5 800 správ a počet nevysvetlených klesol na 14 %. Hlava SEPRA, profesor Jean-Jacques Velasco, našiel v ostatných nevysvetlených správach dostatok presvedčivých dôkazov o mimozemskom pôvode, že o tom napísal knihu.

Hynekova kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Hynek bol spolupracujúci člen Robertsonovej poroty, ktorá nedoporučila, že fenomén UFO potrebuje zľahčiť. O niekoľko rokov neskôr sa ale jeho názor na UFO zmenil a myslel si, že ide o nevyriešenú záhadu, ktorá zasluhuje vedeckú pozornosť. Ako jediný vedec zapojený do vyšetrovania UFO americkou vládou od začiatku až do konca, mohol ponúknuť jedinečný pohľad na Projekt Znamenie, Projekt Grudge a Blue Book.

Po tom, čo nazval sľubným začiatkom s potenciálom pre vedeckú štúdiu, sa Hynek zbavil ilúzií o projekte Blue Book a začal ho obviňovať z ľahostajnosti, neschopnosti a povrchného štúdia zo strany letectva. Hynek poznamenáva, že počas svojej existencie kritici nazývali Blue Book „Spoločnosťou pre vysvetľovanie nevyšetreného.“

Projekt viedol Ruppelt, potom kapitán Hardin, kapitán George T. Gregory, Major Friend a nakoniec major Hector Quintanilla. Hynek mal milé slová len pre Ruppelta a Frienda. O Ruppeltovi napísal: „Z mojich stretnutí s ním som zistil, že je čestný a vážne zaujatý celým fenoménom.“ O Friendovi napísal, že "Zo všetkých dôstojníkov, s ktorými som pracoval v Blue Book, si Friend získal môj rešpekt. Akékoľvek súkromné názory mohol mať, bol úplným a praktickým realistom. Uvedomoval si hranice svojho úradu, ale napriek tomu sa choval dôstojne a bez nadradenosti, ktorá bola charakteristická pre niekoľko iných vedúcich Blue Book."

Fikcie okolo Blue Book[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt UFO[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt Blue Book sa stal inšpiráciou pre televíznu šou „Projekt UFO“ z rokov 1978 – 1979, ktorá sa akoby mala zakladať na prípadoch z Projektu Blue Book. Napriek tomu show často vystupovala proti aktuálnym záverom projektu a pri mnohých príležitostiach naznačovala, že veľa pozorovaní bolo videnie skutočných mimozemšťanov.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Projekt Blue Book na českej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jerome Clark, The UFO Book: Encyclopedia of the Extraterrestrial, ISBN 1-57859-029-9
  • Ann Druffel; Firestorm: Dr. James E. McDonald's Fight for UFO Science; 2003, Wild Flower Press; ISBN 0-926524-58-5
  • J. Allen Hynek; The UFO Experience: A Scientific Inquiry; 1972; Henry Regenery Company
  • Jenny Randles and Peter Houghe; The Complete Book of UFOs: An Investigation into Alien Contact and Encounters; Sterling Publishing Co, Inc, 1994; ISBN 0-8069-8132-6
  • Dr. Michael D. Swords; „UFOs, the Military, and the Early Cold War Era“, pages 82-121 in „UFOs and Abductions: Challenging the Borders of Knowledge“ David M. Jacobs, editor; 2000, University Press of Kansas, ISBN 0-7006-1032-4

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]