Rímske katakomby

Pohrebný sprievod v Kalixtových katakombách

Rímske katakomby (tal. Catacombe di Roma, ofic. Le Catacombe cristiane di Roma) je spoločné pomenovanie viacerých prastarých podzemných pohrebísk rozprestierajúcich sa v dĺžke mnoho desiatok kilometrov pod talianskym hlavným mestom Rím.

Predstavujú pozoruhodný dôkaz o formovaní kresťanstva v období neskorého rímskeho cisárstva. Patria k prvým pohrebiskám a kresťania ich považujú za pomník oddanosti k svojej viere. Napriek tomu, že vo väčšine prípadov sú rímske katakomby spájané s kresťanským náboženstvom, v mnohých sa pochovávanie mŕtvych odohrávalo podľa židovského či dokonca pohanského pohrebného rituálu. Z historicko-umeleckého hľadiska sú mimoriadne dôležitým svedectvom vzniku a vývinu ranokresťanského umenia.

Význam katakomb

Katakomby zohrali veľmi významnú úlohu v živote ranej kresťanskej cirkvi. Spočiatku celkom, neskôr vo veľkej miere nahrádzali pohrebiská. Aj keď sa bohoslužby a vysluhovanie sviatostí konali v súkromných domoch, predsa veriaci považovali za svoju povinnosť prísť a uctiť si eucharistickou obetou pamiatku martýra (mučeníka, svedka) najmä v deň jeho smrti (dies natalis).

Počiatky katakomb

Názov katakomby (lat. catacumbas) vznikol z gréckeho kata kumbas čo znamenalo blízko údolného svahu. Neskôr sa preniesol na označenie miesta pri starej Apijskej ceste – Via Appia Catacumbas - kde následkom ťažby tufu, dolovaného na stavbu mestských hradieb, vzniklo niekoľko jaskýň. V nich vznikol cintorín, v antických dokumentoch označený ako Catacumbas ad sanctum Sebastianum in Via Appia, dnes známy pod názvom Katakomby svätého Šebestiána. Neskoršie sa názov katakomby rozšíril na všetky ostatné podzemné cintoríny kresťanov nielen v Ríme, ale aj v iných mestách (napr. v Neapole, Bolzane, Syrakúzach a i.). Ich postupným rozširovaním vznikla sieť podzemných tunelov častokrát v celkovej dĺžke niekoľkých desiatok kilometrov.

Už v prvej polovici 1. storočia sa na území dnešného Talianska, i v samotnom Ríme, formovala početná komunita príslušníkov nového vierovyznania.

Jules Eugène Lenepveu, Pochovávanie mŕtveho v katakombách, 1855, olej na plátne, Musée d’Orsay, Paríž

Pre pochopenie významu katakomb je nutné odmietnuť mylnú predstavu o akomsi „kresťanstve katakomb“, kde by kresťania viedli akýsi podzemný život ukrývajúcich sa zločincov. Doposiaľ existuje množstvo teórií predkladajúcich „zaručené informácie“, že v čase prenasledovania sa kresťania schádzali na bohoslužby v katakombách. „Omša v katakombách“ je historický nezmysel a produkt starokresťanskej romantiky. Z celého kresťanského staroveku neexistuje jediná zaručená správa, že sa bohoslužba konala v katakombách.^{[chýba zdroj]}

Vznik katakomb má priamu súvislosť so zvyšujúcim sa počtom kresťanov. Už čoskoro po vzniku rímskej kresťanskej obce nastal problém s miestom uloženia ich zosnulých. Kresťania v Ríme zo začiatku nevlastnili žiadne kultové miesto a nemali ani vlastné cintoríny. Pôvodne žili na periférii mesta, na Trastevere a na Aventine, a svojich mŕtvych pochovávali v priestoroch verejných cintorínov. Už počas 2. storočia niektorí zámožnejší Rimania, ktorí prijali kresťanstvo, poskytli priestory svojich rodinných hrobiek pre pochovávanie spoluveriacich. Časom však už aj toto opatrenie bolo nedostatočné, čo vyvolalo potrebu zriaďovať pohrebiská v podzemí.

Takto začali postupne vznikať kresťanské pohrebiská, ktoré v stredoveku dostali pomenovanie katakomby. Kresťania označovali miesta pochovávania zosnulých ako miesta spánku (z gréc. koimáio, t.j. spať), kým nekresťania výrazom nekropolis, t.j. miesto mŕtvych.

Úpadok katakomb

Archeológ Giovanni Battista de Rossi sa považuje za „otca“ moderného archeologického prieskumu rímskych katakomb

V roku 313 bolo Milánskym ediktom kresťanstvo zrovnoprávnené s dovtedajším rímskym oficiálnym kultom a v roku 391 sa stalo štátnym náboženstvom. Postavenie kresťanov sa týmito opatreniami zásadne zmenilo, čo sa odrazilo i vo využívaní katakomb ako pohrebísk. Kým na začiatku tohto obdobia ešte doznievala túžba mnohých veriacich byť pochovaný v katakombách vedľa ostatkov mučeníkov, postupne tento záujem opadal. Mŕtvi boli pochovávaní na cintorínoch, ktoré boli zakladané pri kresťanských chrámoch. Telesné ostatky významnejších a majetnejších Rimanov boli ukladané do hrobiek priamo v kostoloch. Od 10. storočia prakticky zanikli pohrebné obrady v katakombách a ich chodby ostali opustené.

V nasledujúcich piatich storočiach katakomby upadli do zabudnutia. K prvým objavom podzemných nekropol prišlo až za pápeža Mikuláša V. (pápežom v rokoch 1447 - 1455). Ešte jedno storočie však trvalo, kým sa s objavovaním katakomb nezačalo na základe serióznych vedeckohistorických poznatkov.

Koncom 16. storočia archeológ Antonio Bosio uskutočnil prvý odborný výskum katakomb. V polovici 19. storočia na jeho poznatky nadviazal Giovanni Battista de Rossi, ktorý dosiahnuté výsledky zhrnul v odbornej štúdii. Rossi mal poznatky zo starších prameňov o existencii podzemných priestorov, slúžiacich ako pohrebiská.

Katakomby v súčasnosti

Okrem už spomínaného významu katakomb ako neoceniteľného zdroja poznatkov o živote prvých kresťanov a ranokresťanského umenia, predstavujú v súčasnosti významný objekt záujmu turistov. Návšteva katakomb patrí akiste k najzaujímavejším turistickým atrakciám Ríma.

Dnešným správcom rímskych katakomb je osobitný administratívny úrad zvaný Pápežská komisia pre duchovnú archeológiu (tal. Pontificia Commissione di Archeologia Sacra) zriadená pri Svätej stolici v roku 1925 pápežom Piom XI. za účelom výskumu katakomb a iných miest významných pre kresťanské dejiny.

Rímske katakomby

Spomedzi podzemných pohrebísk na území Talianska najznámejšími a najvyhľadávanejšími sa stali katakomby v Ríme. Celkovo existuje na jeho území a v okolí asi štyridsať podzemných nekropol, z ktorých však väčšina nepresiahla iný než lokálny význam. Iné sa naopak stali veľmi známymi až do dnešných dní. Celková dĺžka ich chodieb presahuje 150 km. Odhaduje sa, že počas svojej existencie tu bolo pochovaných 600 až 700 tisíc zosnulých. K najvýznamnejším patria: Katakomby svätého Kalixta, Priscilline katakomby, Katakomby svätých Marcellina a Petra, Domitiline katakomby a Katakomby svätého Šebestiána za múrmi.

Katakomby svätých Marcellina a Petra

Pomenovanie katakomb (Catacombe di Santi Marcellino e Pietro) poukazuje na kresťanských mučeníkov svätých Marcellina a Petra, ktorí boli podľa tradície na tomto mieste pochovaní. Z archeologického hľadiska sa katakomby stali známymi v roku 2006, kedy tu bolo objavených viac ako tisíc kostrových pozostatkov.

Domitiline katakomby

Ježiš ako Dobrý pastier, freska pochádzajúca z r. 200 - 300 v tzv. Luciinej krytpe Domitiliných katakomb

Najväčšie z rímskych katakomb - Domitiline (Catacombe di Domitilla), nesúce meno svätej Domitily, netere cisára Domiciána, patria k najstarším spomedzi rímskych podzemných nekropol (najstaršie hroby pochádzajú už z 2. storočia). Patria rovnako k najzachovalejším. Veľmi cenná je fresková výzdoba s náboženskou i svetskou tematikou. Nad Domitilinými katakombami sa nachádza kostol Santi Nero a Achilleo.

Správcom Domitiliných katakomb je od roku 2009 Rímskokatolícka spoločnosť kňazov a bratov.

Katakomby svätého Šebestiána za múrmi

Katakomby svätého Šebestiána za múrmi (Catacombe di San Sebastiano fuori le mura) patria k najmenším a súčasne najdostupnejším rímskym kresťanským podzemným pohrebiskám. Ako vyplýva z ich pomenovania pôvodne ležali za hradbami mesta pri starej Apijskej ceste.

Pôvodne štvorposchodová nekropola je dnes o jedno podlažie chudobnejšia (prvé podlažie sa časom zrútilo). Priestory týchto katakomb, rozprestierajúce sa pod rovnomennou ranobarokovou bazilikou, obsahujú pozoruhodné maľby z 13. storočia zachytávajúce biblické výjavy.

Židovské katakomby

V Ríme je známych šesť židovských katakomb, z čoho dve sú prístupné verejnosti: Vigna Randanini and Villa Torlonia. Židovské katakomby boli objavené v roku 1918. Archeologické vykopávky potom pokračovali celých 12 rokov. Tieto katakomby majú rozlohu viac než 13 tisíc m² a ich vznik sa datuje niekde medzi 2. a 3. storočím. Pravdepodobne sa používali aj v 5. storočí. Obsahujú takmer storočie epitafov, bez zvláštnejšieho významu či odkazu, až na niekoľko vzácnych fresiek zobrazujúcich klasické židovské náboženské symboly.

Ďalšie nekropoly

Zoznam rímskych katakomb obsahuje okrem zmienených pohrebísk i ďalšie - napr. Katakomby svätého Pankráca, Ponciánove katakomby, Comodilline katakomby, Katakomby svätej Tekly, Katakomby svätého Hypolita a iné.

Pozri aj

• Vatikánska nekropola

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rímske katakomby

Zdroje

• KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 13, 15, 29, 57, 76, 219, 250.
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
• R. Říčan, A. Molnár, 12 století církevních dějin, Kalich, Praha, 1989
• J. Kadlec, Dějiny katolické církve I., Vydavatelství Univerzity Palackého, Olomouc, 1993

Externé odkazy

• Oficiálna stránka katakomb
• Stránka Katakomb svätého Šebestiána