Sociálny liberalizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Sociálny liberalizmus (nazývaný aj ako nový alebo moderný liberalizmus) je politická ideológia, smer liberalizmu, ktorý kladie dôraz na ochranu osobnej slobody jednotlivca, princípy sociálnej spravodlivosti a pripúšťa štátne zásahy do ekonomiky s cieľom zníženia nerovnosti v spoločnosti. V kultúrno-spoločenských otázkach termín zastrešuje pozitívne politické postoje k témam ako sú migrácia, interupcie, práva menšín či dekriminalizácia drog.[1]

Sociálni liberáli rozšírili ideu slobody o jej pozitívne chápanie (posilnenie možností človeka rozvíjať svoj potenciál). Ich presvedčenie je založené na viere, že ak sa občan ocitne v kritickej situácii bez vlastného pričinenia, je povinnosťou štátu podať občanovi pomocnú ruku. Podľa ich názoru tento postup nepotlačuje osobné práva a slobodu jedincov, práve naopak právo rozširuje (právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, dôstojnú starobu a pod.).[2]

V americkej politike je sociálny liberalizmus historicky doménou politickej ľavice, ktorej záujmy v bipartistickom systéme reprezentuje Demokratická strana, zatiaľ čo v Európe je ideologickou podstatou najmä sociálne demokratických a centristických strán. Jeho ideovými protikladmi sú klasický liberalizmus a sociálny konzervativizmus. Medzi zakladateľov sociálneho liberalizmu patria Thomas Hill Green a Leonard Trelawny Hobhouse. K jeho rozvoju prispeli aj významní teoretici John Stuart Mill a John Rawls.[2]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Nástup priemyselnej revolúcie v polovici 19. storočia priniesla okrem benefitov aj rad prudkých sociálnych zmien a narastajúcu majetkovú nerovnosť. Masu pracujúcich z manufaktúr a továrni trápili nízke mzdy, nevyhovujúce pracovné podmienky, choroby či bieda. Rapídne sa rozšírila detská práca. Neutešená sociálna ekonomická situácia viedla k rade nepokojov a štrajkov robotníckej triedy. Ukázala sa neschopnosť trhu samostatne zabezpečiť svoju existenciu a bolo potrebné nastaviť nové pravidlá. V 80. rokoch 19. storočia bol v Európe uplatnený prvý moderný sociálny systém, ktorý zaviedol konzervatívny nemecký kancelár Otto von Bismarck. Nevznikol však z jeho dobrosrdečnosti ale z nevyhnutnosti potlačiť revolučné nálady robotníkov. Jednalo sa o celý systém poistenia pre prípad pracovného úrazu, invalidity, choroby či staroby.[3]

Po víťazstve britskej Liberálnej strany vo všeobecných voľbách v roku 1906 boli v nasledujúcich rokoch položené základy britského sociálneho modelu. Za jeho zakladateľov sú považovaní premiéri Herbert H. Asquith, jeho nástupca David L. George a Winston Churchill, ktorý ako vtedajší minister obchodu prijal prostredníctvom štátnych regulácií na trhu práce opatrenia na zníženie chudoby a nezamestnanosti.[4][5] V roku 1936 britský liberálny ekonóm John Maynard Keynes publikoval svoje najvýznamnejšie dielo s názvom Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí v ktorom vyvrátil vieru v klasické liberálne ekonomické teórie a zdôvodnil nevyhnutnosť premyslených zásahov štátu do ekonomiky.

V 30. rokoch 20. storočia zaviedla už počas prvého roku vlády administratíva FDR v USA sériu štátnych opatrení, pomocou ktorých sa snažili vyviesť krajinu z ekonomickej krízy. Presadzované budovanie štátu blahobytu a zvyšovanie štátnych výdavkov na podporu obnovy ekonomiky dostalo názov Nový údel (New Deal). Od tohto obdobia je v USA termín liberalizmus (bez prívlastku sociálny) spájaný s keynesianizmom a politikou Demokratickej strany. Mnohí americkí pravicoví liberáli sa v 50. rokoch 20. storočia začali označovať za libertariánov s cieľom odlíšiť sa od podporovateľov Nového údelu.

Po roku 1945 sa v ďalších mnohých krajinách začala rozsiahlo uplatňovať makroekonomická myšlienka keynesianizmu a welfare stare (štát blahobytu). Po nasledujúcu dobu približne 20 rokov priniesla keynesiánska hospodárska politika v krajinách západu rýchly a úspešný rast s vysokou mierou zamestnanosti. Avšak tento "zlatý vek kapitalizmu" neprežil ropnú krízu v 70. rokoch. Kríza mala dosah na celý svet a rast cien spôsobil prvú recesiu od konca vojny, preto začali dominovať iné teórie, najmä monetarizmus.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://factmyth.com/what-is-social-liberalism/
  2. a b c DOČEKALOVÁ, Pavla; ŠVEC, Kamil. Úvod do politologie. Vyd. 1. Praha : Grada, 2010. 264 s. ISBN 978-80-247-2940-4.
  3. http://www.historyhome.co.uk/europe/bisdom.htm
  4. WASSON, Ellis. Dějiny moderní Británie. Praha : Grada Publishing, 2010. ISBN 978-80-247-3267-1. S. 432. (čeština)
  5. NICHOLAS, Herbert G.. Winston Churchill [online]. 2018-12-20, [cit. 2019-01-19]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]