Subsidiarita

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Subsidiarita je právny a politický princíp, jeden zo základných sociálnych princípov katolíckej sociálnej náuky. Pomenovanie je odvodené od latinského pojmu "subsidium", ktorý označuje podporu, poskytnutie pomoci. Ide pritom o kompenzujúci zásah väčších sociálnych systémov (napr. štátu alebo spoločenstva štátov) na prospech menších sociálnych útvarov, skupín, rodín, ba až jednotlivcov. Vyššie sociálne útvary takto podľa princípu subsidiarity rešpektujú právomoc a zodpovednosť i rozhodovanie podradených sociálnych útvarov, čo v praxi vo sfére verejnej správy prehlbuje myšlienku demokracie a decentralizácie. Princíp sa však uplatňuje nielen vo verejnej správe, ale aj v oblasti právomoci veľkých zoskupení štátov, v cirkevných spoločenstvách a taktiež nadobúda svoje široké uplatnenie v kresťanskej teológii a sociálnom učení kresťansko-demokratických politických strán.

Dejiny pojmu[upraviť | upraviť zdroj]

Subsidiarita je princíp, ktorý v základnej definícii poznal už Aristoteles a v stredoveku Tomáš Akvinský. Vymedzovalo sa ako učenie o kompetentnom rozhodovaní na čo najnižšej spoločenskej úrovni. To znamená, že čo môže urobiť nižší sociálny útvar sám, nemá mať v kompetencii vyšší sociálny útvar. Takto sa pojem subsidiarity stal neskôr úplne protichodný voči všetkým formám kolektivizmu, socializmu a štátnej centralizácii. V roku 1791 bol princíp prijatý do Ústavy USA ako jej desiaty dodatok. V 19. storočí prijala a naplno rozvinula zásadu subsidiarity katolícka sociálna náuka v encyklike pápeža Leva XIII. Rerum Novarum (1891). Klasická definícia je však spájaná až s encyklikou Quadragesimo Anno pápeža Pia XI., kde sa uvádzajú v bodoch 80 až 81 hranice práva štátu zasahovať do nižších sociálnych útvarov. Aj pápež Ján Pavol II. píše v encyklike Centessimus Annus v roku 1991: "Nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej spoločnosti a pozbaviť ju vlastnej kompetencie, ale ju má skôr v prípade potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť koordinovala s činnosťou iných zložiek spoločnosti v záujme spoločného dobra." Katolícka sociálna náuka vníma socializáciu v zmysle zospoločenšťovania ako nebezpečný fenomén, ktorého prílišné zasahovanie štátu môže ohroziť osobnú slobodu a iniciatívu. Vzhľadom na veľký vplyv kresťansko-demokratických strán pri utváraní dokumentov Európskej únie sa stal princíp subsidiarity jednou zo základných politických zásad celej Únie. Je súčasťou Maastrichtskej zmluvy z roku 1992, a aj Lisabonskej zmluvy.

Teologický význam[upraviť | upraviť zdroj]

V kresťanskej teológii mimo sociálneho učenia nachádza princíp subsidiarity uplatnenie ako štruktúrny princíp vzťahu človeka a Boha. Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí, že Boh nechcel vyhradiť vykonávanie všetkých mocí iba pre seba, lež každému tvoru zveruje úlohy, ktoré môže vykonávať podľa schopností svojej prirodzenosti (KKC 1884). Znamená to, že Boh ako darca života a Stvoriteľ rešpektuje konkrétnu slobodu človeka a jeho správu nad vlastným životom. Takýto spôsob vládnutia Boha nad ľudstvom je v podstate vzorom pre uplatnenie princípu v spoločenskom živote, obzvlášť pri zdôraznení slobody a samostatnej kompetencie rodiny vo vzťahu k štátu.

Subsidiarita a Európska únia[upraviť | upraviť zdroj]

Zásada subsidiarity (výpomoci) je fundamentálnym kritériom v exekutívnom a legislatívnom procese Európskej únie. Sleduje snahu priblížiť kompetentnosť v rozhodovaní čo najviac k európskemu občanovi. Je vyjadrená v článku 5 v Zmluve o Európskej únii, pričom Lisabonská zmluva stanovila aj právne mechanizmy kontroly aplikácie tejto zásady v praxi (konkrétne ide o založenie Výboru pre regióny EÚ, ktorý má sledovanie dodržiavania zásady subsidiarity v kompetencii). Zásada v európskom práve obmedzuje právo rozhodovať o členskom štáte len na prípad, kedy by rozhodnutie bolo efektívnejšie práve na úrovni Únie, a nie na úrovni daných členských štátov. V tomto zmysle teda rozhodovanie na spoločnej úrovni nevylučuje, iba ho limituje.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]