Vakokrty
| Vakokrtovité | |
| oligocén – súčasnosť | |
.png) Ilustrácia vakokrta | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Notoryctidae Ogilby, 1892 | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Vakokrty (lat. Notoryctemorphia) sú rad vačkovcov, ktorý zahŕňa jedinú čeľaď vakokrtovité (Notoryctidae). Do tejto čeľade patrí len recentný rod vakokrt (Notoryctes) a vyhynutý rod Naraboryctes.
Táto skupina sa od ostatných vačkovcov oddelila približne pred 50 miliónmi rokmi a je to vysoko špecializovaná skupina živočíchov.
Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]
Žijúci zástupcovia tejto čeľade žijú podzemným štýlom života a sú extrémne adaptované na pohyb cez piesočné pláne a duny.
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Vakokrty sa celkovým výzorom a štýlom života podobajú na zástupcov čeľadí krtovitých a zlatokrtovitých z iných častí sveta, nemajú však s nimi, okrem toho, že sú cicavce, nič spoločné a ich podoba je výlučne produktom konvergentnej evolúcie. Dĺžka tela je v rozmedzí od 9 do 18 centimetrov. Chvost je krátky a pokrytý hrubou kožou. Farba srsti sa pohybuje od bielej a zlatej až po ružovkasté odtiene. Stavba tela týchto vačkovcov je dokonale prispôsobená spôsobu ich života. Tretí a štvrtý prst predných končatín sú zakončené mohutnými lopatovými pazúrmi, zvyšné prsty sú malé, zakončené malými pazúrmi. Nos ma tvar štítu a je prispôsobený kopaniu. Malé ušné otvory sú umiestnené pod srsťou a môžu byť uzavreté kožným záhybom. Oči sú pokryté svalmi a kožou a takmer úplne redukované. Krčné stavce sú spojené dohromady, čo zlepšuje stabilitu tela pri nárazových pohyboch pri kopaní.[1]
Ich dentálna formula je:
- 3-4.1.2.4
- 3.1.3.4
Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]
Vakokrty žijú v piesočnatých až púštnych oblastiach strednej Austrálie.
Spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]
Vakokrty na rozdiel od krtov nemajú úplne podzemný spôsob života. Kopú v piesku tunely v hĺbke nie viac ako 8 centimetrov pod povrchom. Tieto tunely nie sú veľmi pevné a zvyčajne sa prepadnú hneď po prechode vakokrta alebo o čosi neskôr. Následne vylezú na nejaký čas na povrch, kým zase nezačnú "plávať" pieskom. Môžu byť aktívne počas dňa aj noci.[1]
Tieto zvieratá žijú samotárskym spôsobom života. Nevydávajú takmer žiadne zvuky okrem niekoľkých slabých, ktoré sa podobajú na zvuky svrčkov.[1]
Potrava[upraviť | upraviť zdroj]
Vakokrty sa živia hlavne larvami hmyzu, nepohrdnú však ani plne vyvinutým hmyzom a rôznymi semenami.[1]
Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]
O reprodukcii vakokrtov sa toho veľa nevie. Semenníky samcov sa nachádzajú vo vnútri tela. Samice majú plochý vak s otvorom smerom dozadu, aby sa zamedzilo jeho znečisteniu pri prehrabávaní sa pieskom. Vak je pozdĺžne rozdelený záhybom kože a v každej polovici sa nachádza jedna bradavka. Samice vykopávajú trvalé nory, ktoré pravdepodobne nejaký čas po opustení vaku obývajú mláďatá.[1]
Ohrozenie[upraviť | upraviť zdroj]
Oba druhy sú podľa červeného zoznamu IUCN zaradené medzi najmenej ohrozené druhy.[2][3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e NOWAK, Ronald M.; WALKER, Ernest Pillsbury. Walker's Mammals of the World. [s.l.] : JHU Press, 1999-07-29. Google-Books-ID: T37sFCl43E8C. Dostupné online. ISBN 978-0-8018-5789-8. (po anglicky)
- ↑ Notoryctes caurinus: Burbidge, A.A. & Zichy-Woinarski, J. [online]. IUCN Red List of Threatened Species, 2014-03-08, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
- ↑ Notoryctes typhlops: Burbidge, A.A. & Woinarski, J. [online]. IUCN Red List of Threatened Species, 2014-03-15, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vakokrty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- McDonald, David W. (red.) (2009). The Encyclopedia of Mammals. Oxford University Press. ISBN 978-0-19-956799-7
- Ronald M. Nowak: Walker's Mammals of the World. Johns Hopkins University Press, 1999 ISBN 0-8018-5789-9
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Beutelmulle na nemeckej Wikipédii.