Vendelín Javorka

Vendelín Javorka
rímskokatolícky kňaz, jezuita, misionár
Biografické údaje
Narodenie	15. október 1882 Černová, dnes časť Ružomberka
Úmrtie	24. marec 1966 (83 rokov) Žilina
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Spoločnosť Ježišova (SJ) (jezuiti)
Kňaz
Kňazská vysviacka	15. august 1915 (32 rokov) Innsbruck, Rakúsko
Biografický portál

Vendelín Javorka SJ (* 15. október 1882, Černová, mestská časť Ružomberka – † 24. marec 1966, Žilina) bol rímskokatolícky kňaz, jezuita, misionár a prvý rektor Pápežského kolégia Russicum vo Ríme.

Životopis

Narodil sa v Černovej ako najstarší z desiatich detí. Základné vzdelanie získal na ľudovej škole Sučanoch. Nižšie triedy gymnázia absolvoval v Ružomberku, maturoval v Ostrihome v roku 1903 a následne vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Noviciát si vykonal v Trnave.

Po noviciáte študoval rétoriku a klasické jazyky v St. Andrä v Rakúsku. V rokoch 1906 – 1909 študoval filozofiu na rehoľnom kolégiu v Bratislave. Po filozofických štúdiách ho predstavení poslali do Kaloče, kde bol vychovávateľom mládeže.

V roku 1912 začal teologické štúdiá na teologickej fakulte spravovanej jezuitmi v Innsbrucku, kde bol 30. júna 1915 vysvätený za kňaza.

Po vysvätení za kňaza

Po skončení teológie v roku 1916 bol povolaný do armády, kde pôsobil ako vojenský kaplán až do konca vojny v roku 1918. Pri pomoci raneným a pri zaopatrovaní zomierajúcich sa vyznačoval obetavosťou a nebojácnosťou, za čo bol aj vyznamenaný.

Po návrate z frontu do Trnavy bol rektorom tamojšieho kolégia a redigoval časopis Posol Božského Srdca Ježišovho. Počas svojho pôsobenia ako redaktor publikoval články v domácich náboženských časopisoch. Roku 1923 bol vymenovaný za predstaveného v Bratislave, kde pôsobil dva roky. Dával ľudové misie nielen na Slovensku, ale aj medzi zahraničnými Slovákmi.

Povolanie na misie

V roku 1925 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Wlodimir Ledochowski povolal do Ríma, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov, najmä ruštiny a východnej liturgie.

V Ríme bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. Od roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril budovanie Ruského kolégia, ktorého základný kameň bol posvätený 11. februára 1928. Po kanonickom založení kolégia generálny predstavený jezuitov vymenoval Vendelína Javorku za rektora Pápežského kolégia Rusicum. Bolo to kolégium predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali sa do neho prijímať aj bohoslovci iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do Ruska, preto pracovali poväčšine medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Rusica bol až do roku 1934.

Charbin a Šanghaj

V roku 1934 ho vymenovali za dočasného administrátora a vizitátora v Charbine v Mandžusku. Tam zastupoval ruského katolíckeho biskupa počas jeho neprítomnosti. Ochorel na týfus, z ktorého sa napokon vyliečil. Po návrate biskupa organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol farnosť sv. Jozefa pre Rusov katolíckeho východného obradu.

Slovensko a Bukovina

V roku 1939 sa vrátil do Rusica v Ríme, kde pripravoval sa na ďalšie poslanie. Počas návštevy Slovenska v roku 1941 šíril myšlienku zblíženia sa Ruska s Katolíckou cirkvou. V tomto duchu mal 8. októbra 1941 v bratislavskom vysokoškolskom internáte Svoradov prednášku "Rusko a Katolícka cirkev". Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko), kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda. Zaistili ho ako špióna 13. júna 1945 a deportovali do Sovietskeho zväzu. Na generálnej prokuratúre v Moskve podstúpil vyšetrovanie o politike Vatikánu. Po takmer polročnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na desať rokov nútených prác.

Gulag

Jeden a pol roka bol v tábore v Moldavskej autonómnej republike, odkiaľ ho previezli do Inty na rieke Usa za polárnym kruhom, kde zostal do konca svojho trestu. V pracovnom tábore oslepol na jedno oko.

O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno si povedal: „Do večera to nejako vydržím. Zajtra si to poviem znova. A tak som vydržal desať rokov.“

V táboroch slúžieval omšu v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich. Viacerých poučil o katolíckej viere a prijal do Cirkvi.

Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. V charitnom domove v Poťme prežíval posledné mesiace svojho núteného pobytu v Rusku.

Návrat do Česko-Slovenska

Česko-slovenská vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie. Na Slovensko sa vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Posledné roky života prežil u svojho brata v Žiline. V roku 1965 ubehlo 60. rokov od jeho vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Pri tejto príležitosti mu generálny predstavený Jean-Baptiste Janssens blahoželal osobitným blahoprajným telegramom. V tom istom roku oslávil aj 50. výročie svojej kňazskej vysviacky.

Zomrel 24. marca 1966 v predvečer slávnosti Zvestovania Pána so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. Gospodi, pomiluj… som celkom pri vedomí. Gospodi, pomiluj“. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Žiline.

V roku 2026 vyhlásila Žilinská diecéza Rok Vendelína Javorku.

Rehabilitácia

Prokuratúra ZSSR preštudovala archívnu trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. V procese dodatočnej previerky sa zistilo, že bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, preto je od 1. novembra 1990 v súlade s Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR zo 16. januára 1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií v období tridsiatych, štyridsiatych a začiatku päťdesiatich rokov“ celkom rehabilitovaný. To dokazuje skutočnosť, že bol prenasledovaný pre svoju vieru.

Vendelín Javorka v umení

V Pápežskom ruskom kolégiu visí jeho portrét, namaľovaný rehoľnou sestrou, ktorý v roku 2006 odhalil kardinál Tomáš Špidlík.

V októbri 2021 bola v Černovej slávnostne odhalená pamätná busta na mieste dnes už neexistujúceho Javorkovho rodného domu. Jej autorom je popredný slovenský sochár Štefan Papčo.

V roku 2024 bol verejnosti predstavený dokumentárny film Vendelín Javorka: Misia sa nekončí, ktorý premiérovali 15. októbra 2024 v Žiline a 30. októbra 2024 v rodnej Černovej.

V roku 2008 vydalo vydavateľstvo Dobrá kniha životopisnú knihu o Vendelínovi Javorkovi Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag. Životné osudy P. Vendelína Javorku SJ (1882 - 1966), ktorú napísal Rajmond Ondruš. V roku 2026 vyšlo jej druhé, rozšírené vydanie, obohatené o nové archívy a pramene.

Zdroj

• Webstránka Žilinskej diecézy vendelinjavorka.sk
• Film o pátrovi Javorkovi na platforme Filmana.cz
• Film o pátrovi Javorkovi dostupný voľne na Vimeo.cz
• Vendelín Javorka na cernova.sk
• Modlitba za blahorečenie Vendelína Javorku