Vendelín Javorka
| Vendelín Javorka | |
| rímskokatolícky kňaz, jezuita, misionár | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 15. október 1882 Černová, dnes časť Ružomberka |
| Úmrtie | 24. marec 1966 (83 rokov) Žilina |
| Svätenia | |
| Cirkev | rímskokatolícka |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Spoločnosť Ježišova (SJ) (jezuiti) |
| Kňaz | |
| Kňazská vysviacka | 15. august 1915 (32 rokov) Innsbruck, Rakúsko |
Vendelín Javorka SJ (* 15. október 1882, Černová, dnes časť Ružomberka – † 24. marec 1966, Žilina) bol rímskokatolícky kňaz, slovenský misionár, prvý rektor Pápežského kolégia Russicum v Ríme.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v Černovej ako druhý najstarší z desiatich detí. Základné vzdelanie získal na ľudovej škole v Sučanoch.[1] Nižšie triedy gymnázia absolvoval v Ružomberku, maturoval v Ostrihome v roku 1903 a následne vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Noviciát si vykonal v Trnave.
Po noviciáte študoval rétoriku a klasické jazyky v St. Andrä v Rakúsku. V rokoch 1906 – 1909 študoval filozofiu na rehoľnom kolégiu v Bratislave. Po filozofických štúdiách ho predstavení poslali do Kaloče, kde bol vychovávateľom mládeže.
V roku 1912 začal teologické štúdiá na teologickej fakulte spravovanej jezuitmi v Innsbrucku, kde bol 15. augusta 1915 vysvätený na kňaza. Po skončení teológie v roku 1916 bol povolaný do armády, kde pôsobil ako vojenský kaplán až do konca vojny v roku 1918. Pri pomoci raneným a pri zaopatrovaní zomierajúcich sa vyznačoval obetavosťou a nebojácnosťou, za čo bol aj vyznamenaný.
Po návrate z frontu do Trnavy bol rektorom tamojšieho kolégia a redigoval časopis Posol Božského Srdca Ježišovho. Počas svojho pôsobenia ako redaktor publikoval články v domácich náboženských časopisoch. Roku 1923 bol vymenovaný za predstaveného v Bratislave, kde pôsobil dva roky. Dával ľudové misie nielen na Slovensku, ale aj medzi zahraničnými Slovákmi.
V roku 1925 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Włodzimierz Ledóchowski povolal do Ríma, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov, najmä ruštiny, a východnej liturgie.
V Ríme bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. Od roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril budovanie Pápežského ruského kolégia (Russicum), ktorého základný kameň bol posvätený 11. februára 1928. Po kánonickom založení kolégia generálny predstavený jezuitov vymenoval Vendelína Javorku za rektora Pápežského kolégia Russicum. Bolo to kolégium pre tých, ktorí boli ochotní ísť do Ruska na misie. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do Ruska, preto pracovali poväčšine medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Russica bol až do roku 1934.
V roku 1934 ho vymenovali za dočasného administrátora a vizitátora ruského gréckokatolíckeho exarchátu v Charbine v Mandžusku.[1] Tam zastupoval ruského katolíckeho exarchu počas jeho neprítomnosti. Ochorel na týfus, z ktorého sa napokon vyliečil. Po návrate exarchu organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol farnosť sv. Jozefa pre Rusov katolíckeho východného obradu.
V roku 1939 sa vrátil do Russica v Ríme, kde sa pripravoval na ďalšie poslanie. Počas návštevy Slovenska v roku 1941 šíril myšlienku zblíženia sa Ruska s katolíckou cirkvou. V tomto duchu mal 8. októbra 1941 v bratislavskom vysokoškolskom internáte Svoradov prednášku „Rusko a katolícka cirkev“. Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko),[1] kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda. Zaistili ho ako špióna 19. júna 1944, odvliekli do Sovietskeho zväzu a odsúdili na 17 rokov väzenia. Na generálnej prokuratúre v Moskve podstúpil vyšetrovanie o politike Vatikánu. Po polročnom vyšetrovaní ho odsúdili na desať rokov nútených prác.
Jeden a pol roka bol v tábore v Mordvianskej autonómnej republike, odkiaľ ho previezli do Inty na rieke Usa za polárnym kruhom, kde zostal do konca svojho trestu. V pracovnom tábore oslepol na jedno oko.
O rokoch prežitých vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno si povedal: „Do večera to nejako vydržím. Zajtra si to poviem znova. – A tak som vydržal desať rokov.“
V táboroch slúžieval omšu v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich. Viacerých poučil o katolíckej viere a prijal do Cirkvi.
Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. V charitnom domove v Poťme prežíval posledné mesiace svojho núteného pobytu v Rusku.
Československá vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie. Na Slovensko sa vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Posledné roky života prežil u svojho brata v Žiline. V roku 1965 uplynulo 60 rokov od jeho vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Pri tejto príležitosti mu generálny predstavený Jean-Baptiste Janssens zablahoželal osobitným blahoprajným telegramom. V tom istom roku oslávil aj 50. výročie svojej kňazskej vysviacky.
Zomrel 24. marca 1966 v predvečer slávnosti Zvestovania Pána so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. Gospodi, pomiluj… som celkom pri vedomí. Gospodi, pomiluj“. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Žiline.
Rehabilitácia[upraviť | upraviť zdroj]
Prokuratúra ZSSR preštudovala archívnu trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. V procese dodatočnej previerky sa zistilo, že bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, preto je od 1. novembra 1990 v súlade s Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR zo 16. januára 1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií v období tridsiatych, štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov“ celkom rehabilitovaný. To dokazuje skutočnosť, že bol prenasledovaný pre svoju vieru.
Knihy o živote Vendelína Javorku[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 2008 vydalo vydavateľstvo Dobrá kniha Trnava životopisnú knihu o Vendelínovi Javorkovi Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag. Životné osudy P. Vendelína Javorku SJ (1882 – 1966), ktorú napísal Rajmund Ondruš.
V roku 2017 Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave a vydavateľstvo Dobrá kniha vydali osem hlbokých osobných úvah z Javorkovej pozostalosti s názvom Duch viery. Texty editoval profesor Ladislav Csontos, podľa označenia pôvodiny mali Javorkove úvahy vzniknúť v roku 1957.
Románová novela Antona Laučeka Päť dní Vendelína Michajloviča. Námestovo: Kubík, 2021, 72 s.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c JAVORKA, Vendelín. In: Biografický lexikón Slovenska IV CH-Kl. Martin: Slovenská národná knižnica, 2010. 587 s. ISBN 978-80-89301-57-7. s. 233-234.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Vendelín Javorka na cernova.sk
- Rozsiahly článok o pátrovi Javorkovi Misionár, ktorý dal všetko ruským emigrantom