Viera Husáková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Viera Husáková
publicistka, prekladateľka
Narodenie14. jún 1923
Bratislava
Úmrtie20. október 1977 (54 rokov)
Bratislava
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Viera Husáková

Viera Husáková, pôvodne Millerová, rodená Čáslavská (* 14. jún 1923, Bratislava – † 20. október 1977, Bratislava) bola slovenská publicistka a prekladateľka.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

  • otec Karol Čáslavský
  • matka Mária Čáslavská
  • 1. manžel Vladimír Miller
  • dcéra Alexandra
  • syn Vladimír
  • 2. manžel Gustáv Husák

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1942-1948 študovala na Právnickej fakulte v Bratislave, 1942-1943 tajomníčka Min. hospodárstva v Bratislave. V roku 1944 úradníčka Informačného oddelenia SNR v Banskej Bystrici, účastníčka SNP, pracovníčka Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, príslušníčka 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Prekladateľka (najmä románov) z francúzštiny, a nemčiny, redaktorka. Autorka televíznych hier. Nositeľka viacerých vyznamenaní.

Zomrela 20. októbra 1977 po havárii vrtuľníka na Bratislavskom letisku. Prezidentova manželka Viera Husáková si v Bardejovských kúpeľoch 20.10.1977 zlomila ruku. Požiadala bardejovských kúpeľných lekárov, aby informovali profesora MUDr. Pavla Nováka, lekára SANOPS Bratislava ( Štátne sanatórium pre komunistické nomenklatúrne kádre a ich rodinných príslušníkov), ktorý jej už podobné zranenie liečil. Ten sa rozhodol, že priletí do Bardejova prezidentovu manželku ošetriť. Krátko pred pol štvrtou popoludní odštartoval z bratislavského letiska vrtuľník Mi-8 s jednou z najlepších posádok. Vo vrtuľníku bol aj profesor Novák. Okolo piatej pristal vrtuľník v Bardejove.

Riaditeľ kúpeľov rátal s tým, že všetci tam prespia a to aj v tom prípade, že nepresvedčí profesora, aby ošetril prominentnú pacientku priamo v bardejovskej nemocnici. Profesor Novák sa nedal presvedčiť a neústupne trval na prevoze do SANOPS. Argumentoval, tým, že ráno má dôležité operácie a že nemá so sebou osobné potreby. Posádka o necelú polhodinu odštartovala aj s Vierou Husákovou. Letela aj napriek tomu, že počasie nebolo ideálne a po zotmení sa dalo letieť iba podľa prístrojov. Po medzipristátí v Poprade vrtuľník nabral kurz na Bratislavu, kde sa zhoršilo počasie. Dráhová dohľadnosť na letisku v Ivanke klesla na 50 metrov a vertikálna dokonca na 30 m. Všetky pravidelné lety boli zrušené a letisko nepovolilo žiadne štarty a pristátia. Posádka bola o nepriaznivých podmienkach informovaná. Odmietla však ponuku na pristátie v Piešťanoch. Riadiaci letovej prevádzky všetko nechal na rozhodnutie posádke vrtuľníka.

Zostup na letisko bol vedený podľa OSP (let na vzdialenú a blízku rádiostanicu). Pred pol ôsmou večer bolo počuť nad letiskom zvuk letiaceho stroja. Vzapätí sa však stratil. Posádka opakovala priblíženie. Pilot Milan Fabík nedodržal stanovený uhol zostupu. Nedodržal predpísanú výšku. Riadiaci pristávania upozorňoval posádku, ale len tak nezáväzne, akoby o nič nešlo. V konečnom štádiu priblíženia mal vrtuľník rýchlosť 60 km/hod. Posádka žiadala stlmiť navádzacie svetlá. Boli stlmené. V zapätí sa posádka ozýva „To je veľa, to je veľa“. A potom celkom stíchne. Trosky boli nájdené 300 metrov pred prahom dráhy. Podľa účinku dotyku so zemou na drak bolo možné usúdiť, že vrtuľník mal vysokú rýchlosť. Posádka bola zo stroja katapultovaná. Našli ju až po 50 minútach. Podľa dokumentov vyšetrovacej komisie: „Let vzhľadom ku geografickému západu slnka a poveternostným podmienkam, najmä spiatočný let s cieľovým letiskom Bratislava , nemal byť uskutočnený. Let v daných podmienkach bol motivovaný tým, že bol označovaný ako sanitárny na záchranu ľudského života váženej a významnej osoby. Na tomto základe sa veliteľ posádky na letisku v Poprade rozhodol pokračovať v lete do Bratislavy.

Príčina leteckej nehody bola, že vrtuľník sa v zložitých poveternostných podmienkach pri pristávacom manévri v blízkosti letiska dostal do kukuričného poľa, kde sa vytvoril zo zvyškov kukurice a prachu mrak. Preto posádka stratila kontakt s navádzacími svetelnými bodmi a stratila priestorovú orientáciu. To pilot vrtuľníka nemohol predvídať. Na tomto základe došlo k havarijnej situácii, ktorú posádka nemohla úspešne vyriešiť.“ Spis o havárii bol odtajnený v roku 1999.V hangári boli trosky asi rok, potom ich armáda odviezla na Záhorie, kde ich na osobnú žiadosť prezidenta Husáka spálili a zahrabali.[1]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Svetoň Pavol.:Vrtuľníky nad Tatrami. Vydavateľstvo Matice Slovenskej Martin, 2009, str. 240

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]