Vojna v Slovinsku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Vojna v Slovinsku
Súčasť občianskej vojny v Juhoslávií
Slovenian war map.jpg
Postup JĽA počas Vojny v Slovinsku
Dátum 27. jún 1991 - 6. júl 1991
Miesto Slovinsko
Výsledok nezávislosť Slovinska
Casus belli: narastanie nacionalizmu
Protivníci
Slovinsko Slovinsko Juhoslávia Juhoslávia
Velitelia
Janez Slapar Veljko Kadijević
Sila
16 000 vojakov TO
10 000 policajtov
35 200 vojakov
Straty
19 mŕtvych
182 ranených
44 mŕtvych
146 ranených
4693 zajatých

Vojna v Slovinsku (slovin. slovenska osamosvojitvena vojna), niekedy tiež Desaťdenná vojna (desetdnevna vojna) či Víkendová vojna (vikend-vojna) bol krátky ozbrojený konflikt medzi Slovinskom a Juhosláviou v roku 1991, ktorý viedol k vyhláseniu nezávislosti Slovinska na Juhoslávii.

Predohra k vojne[upraviť | upraviť zdroj]

23. decembra 1990 sa v Slovinsku konalo referendum o nezávislosti. Referenda sa zúčastnilo 93% obyvateľov a až 95% sa vyjadrilo za nezávislosť. V apríli 1991 bolo jasné, že slovinský návrh na premenu Juhoslávie na konfederáciu nebude prijatý. 9. mája 1991 informoval slovinský parlament, že slovinská nezávislosť bude vyhlásená v súlade s výsledkami referenda najneskôr do 26. júna 1991. Od mája 1991 boli pod vedením Lojze Peterleho zriaďované pracovné skupiny, ktoré prijali balíky opatrení potrebných na vyhlásenie nezávislosti. Už v apríli 1991 bola vytvorená taktika vedenia obrannej vojny - Slovinci mali obkľúčiť jednotky a kasárne Juhoslovanskej ľudovej armády v Slovinsku, zabrániť cestnými blokádami postupu JĽA z Chorvátska a aktívne bojovať tam, kde by mala slovinská Teritoriálna obrana vojenskú výhodu. V Slovinsku boli umiestnené silné zložky JĽA. 8. marca 1991 slovinský parlament rozhodol, že brancov bude posielať len do jednotiek TO a polície. Začiatkom mája 1991 zvýšila JLA, na čele ktorej stáli v tej dobe dvaja Srbi, osem Chorvátov, dvaja Slovinci, dvaja Macedónci a jeden moslim, bojovú pohotovosť jednotiek v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne. Mobilizovala juhoslovanských záložných vojakov v zámienke účasti na cvičení "Zákopo". Cvičenie simulovalo napadnutie SFRJ zo strany Talianska a Rakúska.

Prvé strety[upraviť | upraviť zdroj]

23. mája 1991 došlo k stretu v mestečku Pekre, kde JĽA obkľúčila výukové stredisko TO. JĽA dúfala, že tým upokojí vášne slovinských predstaviteľov. Následne však nechala slovinská vláda zastaviť prísun elektrickej energie do kasární JĽA, ktorá sa potom takticky stiahla.

Vyhlásenie nezávislosti[upraviť | upraviť zdroj]

25. júna 1991 vyhlásili Chorvátsko a Slovinsko nezávislosť. Chorvátsko zatiaľ len formálne. Nezávislosť Slovinska bola verejne vyhlásené 26. júna večer na Ľubľanskom Námestí republiky. V Slovinsku začala okamžitá realizácia nezávislosti. Jednotky TO mali celkom 16 000 príslušníkov, polícia mala 10 000 príslušníkov. Okamžite boli zriadené hraničné kontroly na slovinsko-chorvátskej hranici. V noci na 25. júna vydala zväzová vláda pohraničným jednotkám rozkaz zvýšiť bojovú pohotovosť na hraniciach s Rakúskom, Maďarskom a Talianskom. Chorvátsko sľúbilo predsedovi Prezídia SFRJ Markovičovi, že nebude brániť intervencii v Slovinsku.

Vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V noci z 26. na 27. júna opustila JĽA kasárne, aby obsadila slovinské hraničné priechody a letisko Brnik a tým odrezala Slovinsko od sveta. Slovinské sily zaútočili na juhoslovanských vojakov, pričom došlo aj k ich vraždám. Pri obsadzovaní hraničného prechodu Holmec došlo k incidentu zaznamenanému z druhej strany hranice televíziou ORF, pri ktorom mali byť údajne zastrelení traja vzdávajúci sa vojaci JĽA. Vojaci JĽA boli niekoľko dní držaní mimo dosahu médií. Bolo im povedané, že Juhoslávia bola napadnutá zvonku. JĽA použila 35200 vojakov (30% Albáncov, 10% Bosniakov, 15-20% Srbov a Čiernohorcov, 20% Chorvátov, 8% Slovincov). JĽA počítala s rýchlou pacifikáciou Slovinska, a preto sa príliš nezaoberala logistickými potrebami a vojaci dostali jedlo len na jeden deň. Generál Raset v telefonickom rozhovore s Janšom vyhlásil: "Teraz sa veci dali do pohybu, za dve hodiny vás máme na kolenách."

Slovinský prezident Milan Kučan vyzval slovinských vojakov a dôstojníkov JĽA, aby opustili federálnu armádu. Slovinské jednotky postavili cestné barikády a blokovali kasárne. Slovinci počítali s tým, že vojna musí byť rýchla a že si JĽA nedovolí viesť veľké bitky kvôli možným masovým stratám civilného obyvateľstva a že v prípade väčšieho konfliktu by zasiahlo medzinárodné spoločenstvo.

JĽA mala výhodu v počte, ťažkých zbraniach a letectve. Slovinci mali len pechotné zbrane, niekoľko protilietadlových kanónov a mínometov. 27. júna prelomili juhoslovanské tanky barikádu pri Brezovici pri Ľubľane, ale boli vystavení tvrdej obrane pri Metliku a Pesnici pri Maribore. Silné boje s mnohými obeťami sa odohrávali pri Trzine. 28. júna obsadila JĽA niekoľko hraničných prechodov, zatiaľ čo Teritoriálna obrana obsadila niekoľko skladov munície, napr. Borovnica alebo Škofje Loče. Pri Medvedjeke na Dolenjske zastavila Teritoriálna obrana tanky JĽA postupujúce na Ľubľanu. Slovinci nechávali juhoslovanské tanky rozptýliť do menších skupiniek, potom na ne zaútočili protitankovými zbraňami a vyčkávali, až sa posádky vzdajú pre nedostatok jedla. Neistí vojaci JĽA v kasárňach sa po stovkách vzdávali.

Rokovania o ukončení vojny[upraviť | upraviť zdroj]

29. júna prišla do Záhrebu delegácia Európskeho spoločenstva s ministrami zahraničia J. Poosom (Luxembursko), H. van den Broekom (Holandsko), G. de Michelisom (Taliansko). V Záhrebe sa stretla so slovinskou delegáciou vedenou Kučanom a Rupelom. Jednalo sa o ukončení boja a zachovanie Juhoslávie. Bola prijatá akási dohoda o zastavení bojov, ktorá však bola tak nejasná, že nenadobudla platnosť. 30. júna pricestoval Marković do Ľubľany, boje napriek tomu pokračovali. 2. júla zničila TO niekoľko tankov pri Krakovskom gozde a donútila JĽA ustúpiť. 3. júla 1991 došlo k dohode o zastavení paľby, 4. júla boli hraničné priechody opäť v slovinských rukách.

Slovinci navyše dokázali pomocou vhodne vybraných televíznych záberov presvedčiť medzinárodné spoločenstvo, že proti Slovinsku je zo strany JĽA vedená totálna vojna. Za 10 dní bojov však padlo len 8 Slovincov a 39 Juhoslovanov a bolo zabitých 12 cudzincov. Slovinci zviedli celkom 72 malých a veľkých bitiek, zničili alebo ukoristili 31 tankov, 22 vozidiel a 6 helikoptér, ďalej potom 6 787 zbraní pechoty, 87 diel a 124 protilietadlových kanónov.

JĽA mohla Slovincov poraziť, ale snaha Markovičovej federálnej vlády na obranu územnej integrity SFRJ nezískala silnejší podpory. Miloševičova skupina nemienila Slovinsku v nezávislosti brániť. 7. júla sa prezident Slovinska Milan Kučan, predseda parlamentu France Bučar, bývalý predseda Prezídia SFRJ Janez Drnovšek a minister zahraničia Dimitrij Rupel stretli s juhoslovanskou delegáciou na ostrove Brioni. Stretnutiu predsedala delegácie Európskeho spoločenstva. Zúčastnené strany podpísali Brionisku deklaráciu o zastavení bojov, slovinská polícia opäť kontrolovala hranice, slovinské jednotky zrušili cestné blokády a blokády kasární, do ktorých sa vrátila juhoslovanská armáda, TO bola demobilizovaná, vojnoví zajatci prepustení. Slovinsko a Chorvátsko sa zaviazali prijať trojmesačné moratórium na proces osamostatnenia a zapojili sa do debaty o budúcom usporiadaní štátu. 10. júla slovinský parlament dohodu schválil. 18. júla prezídium SFRJ na návrh slovinského predstaviteľa Janeza Drnovšeka rozhodlo stiahnuť JĽA zo Slovinska do 3 mesiacov (bolo ukončené 25. októbra 1991) a prepustiť z armády všetky Slovincov.

Medzitým Slovinsko pokračovalo vo svojej medzinárodnej diplomatickej aktivite. Do 25. septembra Slovinsko uznali Chorvátsko, Litva, Gruzínsko, Estónsko a Lotyšsko. Ešte pred Brioni Slovinsko uznali Nemecko, Taliansko a Rakúsko, ale potom rešpektovali vyčkávacie stanovisko ES. 1. októbra 1991 informoval Kučan medzinárodné spoločenstvo, že po vypršaní moratória 8. októbra bude deklarácia o nezávislosti opäť uvedená do platnosti.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slovinská válka za nezávislost na českej Wikipédii.