Výkrik
| Výkrik | |
| |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Autor | Edvard Munch |
| Rok | 1893 |
| Technika | olej, tempera a pastel na lepenke |
| Rozmery | 91 × 73,5 cm |
| Galéria | Národná galéria Oslo, Nórsko |
Výkrik (nór. Skrik) je názov expresionistického obrazu, ktorého verzie vznikali od roku 1893 do roku 1910 a ktorý je najznámejším obrazom Edvarda Muncha. Existujúce verzie má v majetku nórska Národná galéria, Munch-museet v Osle a tretia je v súkromnom vlastníctve; tiež existuje litografická verzia. Obraz zachytáva výkrikom znetvorenú postavu s lysou lebkou na pozadí štylizovanej krajiny a krvavého neba. Témou "krvavého neba" sa obraz radí do trojvariácie Beznádej - Výkrik - Úzkosť.
Výkrik sa stal niekoľkokrát terčom profesionálnych zlodejov umenia. Jedna z verzií bola ukradnutá z Národnej galérie v roku 1996 a po niekoľkých mesiacoch nájdená. Iná verzia bola ukradnutá spolu s Madonou v roku 2004, nájdená v roku 2006 a po drobných opravách sprístupnená v roku 2008.
Verzia obrazu zo súkromnej zbierky (do tej doby zo zbierok Pettera Olsona) bola 2. mája 2012 predaná za 119 922 500 dolárov na aukcii v newyorskom Sotheby’s. Ide tak o nominálne najvyššiu cenu, za akú bol kedy v aukcii akýkoľvek obraz predaný,[1] pri započítaní inflácie by však Výkrik bol až na štvrtom mieste.[2]
Vznik a inšpirácie[upraviť | upraviť zdroj]
Veľmi zásadnou inšpiráciou pre vytvorenie obrazu sa Munchovi stala príhoda, respektíve špecifický prírodný úkaz, o ktorom si zapísal do denníka na konci januára roku 1892 toto:
| „ | Šiel som po ceste s dvoma priateľmi – slnko zapadalo za horu nad mestom a fjordom – pocítil som nápor smútku – nebo sa náhle zmenilo v krvavú červeň. Zastavil som sa, oprel o zábradlie, smrteľne unavený – priatelia sa po mne ohliadli a pokračovali ďalej – díval som sa nad plápolajúce mraky na fjordom, boli ako krv a meč, a mesto – modročierny fjord a mesto – moji priatelia šli ďalej a já som tam stál a triasol sa strachom – cítil som akoby veľký, nekonečný výkrik šiel tou nekonečnou prírodou.[3] | “ |
Z poznámky je zrejmý dôležitý motív krvavého neba, čo bol meteorologický jav bežne viditeľný v severskej prírode a vo svojich dielach ho zachytili už romantickí krajinári,[3] avšak okrem toho sa objavila teória, že Munch mohol sledovať jav erupcií sopky Krakatoa, ktorý bol viditeľný na prelome rokov 1883 a 1884.[4][5] Prvý obraz zachytávajúci bytostný strach v nádhere prírodnej scenérie namaľoval Munch už v Nice a nazval ho Beznádej (1892, Thielska Galleriet) a krajinou je už takmer identický s Výkrikom, až na postavu z profilu opierajúcu sa o zábradlie a sledujúcu hĺbku fjordu pod sebou.
Po roku sa z Nice vrátil cez Paríž, kde sa ešte viac prehlboval pocit osamotenia, ako vidno na Večeri na Ulici Karla Johana späť do Nórska. Tu v Asgardstadte vzniká obraz Búrka, kde je zjavný voľnejší rukopis, vplyv Böcklina, ale predovšetkým na spoločníčkach ženy v popredí je zrejmé gesto rúk, ktoré sa objavilo aj na Výkriku.
A konečne rovnakého roku ako Búrku vytvoril Výkrik. Krajina má zrejme svoj predobraz v pohľade na Oslo z kopca Ekeberg.
V roku 1978 prišiel kunsthistorik Robert Rosenblum s myšlienkou, že podoba dominantnej figúry mohla byť inšpirovaná peruánskou múmiou vystavovanou v parížskom Trocadero, túto múmiu tiež použil niekoľkokrát (napríklad na obraze Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme?) Munchov priateľ Paul Gauguin.
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Na obraze ako prvá upúta postava, ktorá svojím umiestnením vyvoláva dojem, že je obraz komponovaný stredovo, to však nie je pravda, aj keď si s myšlienkou takej kompozície autor zahrával, ako napovedá druhá strana obrazu s prvým pokusom. Posunutím trochu dole sa lebka postavy dostala na priesečník dvoch podstatných kompozičných prvkov, na pohybovej krivke, ktorá prechádza celou prírodou z krvavého neba cez vlny až k figúre, a na ostré diagonále zábradlie. Na ceste za postavou sa nachádzajú dve postavy. Rozpoloženie týchto troch postáv zvádza nezasvätených pozorovateľov chápať obraz ako výjav utekajúcej vystrašenej ženy pred dvoma prenasledovateľmi.[6]
Dosť možno najproblémovejšou časťou obrazu je krvavé nebo, pretože u neho musel Munch riešiť či majú byť mraky "ako krv" alebo "krv". Na oblohe sa tiež nachádza akési oko uragánu (ktoré je ešte evidentnejšie na litografickej verzii obrazu), ktoré Munch chápal ako symbol "otvorenej rany" (ktorú v sebe niesol už od nicejských čias hlbokej depresie). Ale svojou témou možno chápať oko ako mutáciu tradičného symbolu okna, ktoré tvorilo tak dôležitú úlohu vo Večer na Ulici Karla Johana a v Búrke. Táto mutácia je dôležitá z hľadiska ikonografie moderného umenia.[6]
Munch považoval obraz za svoje výrazové maximum, pretože maliar v tejto dobe vyjadroval napätie oveľa lyrickejšie - tak aj jeho ďalší obraz Hviezdna noc. S tým možno súvisí aj text "mohlo byť namaľované len šialencom" v hornej časti Výkriku, u ktorého nie je isté, kto ho napísal.[6]
Vplyv na kultúru[upraviť | upraviť zdroj]
Výkrik so svojím dopadom na popkultúru sa rovná Mone Líze maliara Leonarda da Vinciho, Whistlerovej matke Jamesa McNeil Whistlera, Slnečniciam Vincenta van Gogha, alebo Americkej gotike Granta Wooda.[7]
Už Munchov priateľ Stanisław Przybyszewski napísal roku 1917 pod vplyvom obrazu román. V druhej polovici 20. storočia dosiahol Výkrik pre popkultúru až kultového významu. Bol použitý na prebaloch niekoľkých verzií knihy Prvotný výkrik Arthura Janova.[8] V rokoch 1983-1984 vytvoril popartový umelec Andy Warhol sériu sieťotlačových verzií Munchových obrazov vrátane Výkriku, chcel totiž masovou produkciou sňať posvätnú auru z diela. Masovú produkciu započal už sám Munch vytvorením jednoducho kopírovateľnej litografickej verzie. Výkrik tiež ironizoval postmodernista Erró vo svojich akrylových maľbách Druhý výkrik (1967) a Ding Dong (1979).[9]
Ako jeden z mála exemplárov moderného umenia sa Výkrik teší neutíchajúcej širokej známostí, preto sa tiež objavil v reklamách, v animovaných seriáloch ako trebárs Simpsonovci a tiež vo filme a televízii. Psychotický zabijak v kultovom hororovom filme Wesa Cravena Vreskot nosí halloweensku masku, ktorej podobnosť s obrazom rozoberal napr. Tony Magistrale.[10] Reprodukcia diela sa tiež objavuje na rade spotrebných predmetov. Vo svojej dobe bol takmer pravidelne základom paródií jednotlivých tém na českom serveri Vesjolyje Kartinki.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Munchův Výkřik byl vydražen za rekordních 119,9 mil. dolarů [online]. Ceskatelevize.cz, 2012-05-02, rev. 2012-05-03, [cit. 2012-05-03]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ http://byznys.ihned.cz/zpravodajstvi-svet/c1-55710990-economist-munchuv-vykrik-neprekonal-aukcni-rekord-zapomnelo-se-na-inflaci
- ↑ a b WITTLICH, Petr. Edvard Munch. Praha : Odeon, 1985. S. 20.
- ↑ OLSON, Donald W., Russell L. Doescher a Marilynn S. Olson The Blood-Red Sky of the Scream. APS News (American Physical Society), máj 2004, roč. 13, čís. 5. Dostupné online [cit. 2007-12-22]. (po anglicky)
- ↑ Výkřik Edvarda Muncha ukazuje výbuch sopky Krakatoa, tvrdí fyzici - national-geographic.cz
- ↑ a b c Wittlich, str. 24
- ↑ MACDONALD, Margaret F.. Whistler’s Mother: An American Icon. Burlington : Lund Humphries, 2003. ISBN 0-85331-856-5. S. 80. (po anglicky)
- ↑ JANOV, Arthur. The Primal Scream. New York : Abacus, 1977. ISBN 0-349-11834-5. (po anglicky)
- ↑ Scream on the Surface [online]. Munch-Museet, [cit. 2009-07-25]. Dostupné online. Archivované 2005-04-09 z originálu. (po anglicky)
- ↑ MAGISTRALE, Tony. Abject Terrors: Surveying the Modern and Postmodern Horror Film. University of Michigan : Peter Lang. ISBN 0820470562. S. 186. (po anglicky)
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Výkřik na českej Wikipédii.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Výkrik
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- WITTLICH, Petr. Edvard Munch. Praha : Odeon, 1985. S. 20–24.