Preskočiť na obsah

Zakomara

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Chrám svätého Demetera, 1194 – 1197, Vladimír, Rusko

Zakomara[1] (rus. Закомараzakomara) je architektonický prvok ruskej architektúry. Ide o charakteristické oblúkovité alebo klinovité zakončenie vonkajšieho čela valenej klenby na priečelí chrámu medzi dvoma lizénami. Obvykle je doplnená o sochársku výzdobu. Počet zakomár zodpovedal členeniu fasády krížového centrálneho pôdorysu chrámu. Výraznejšie sa používala v ruskej architektúre hlavne od 12. storočia do 17. storočia na území dnešného Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Veľmi častá je kombinácia zakomar a kokošníkov.[2][3][4][5]

Zakomara vychádza čiastočne z byzantskej architektúry a neskôr čerpá inšpiráciu z architektonických bulharských či srbských škôl počas palaiologovského obdobia. Avšak byzantská, bulharská či srbská architektúra nepozná termín zakomara. Pôvodne išlo o oblúkovité alebo klinovité zakončenie vonkajšieho čela valenej klenby na priečelí chrámu. Vzhľad zakomary je spojený s túžbou odhaliť vnútornú štruktúru chrámu. Prvýkrát sa objavuje na Chráme svätej Sofie v Novgorode, ktorý bol vystavaný medzi rokmi 1045 – 1050. Ďalej sa zakomara objavuje od druhej polovici 12. storočia na chrámoch v Kyjevskej Rusi, Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve alebo Černigovskom kniežatstve, ako napríklad Kláštor svätého Michala so zlatou kupolou, brána Najsvätejšej trojice v komplexe Kyjevsko-pečerskej lavry v Kyjeve a Borisoglebský sobor v Černigove. Vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve sa objavujú chrámy s kompozitne klenutou zakomarou a románskymi dekoratívnymi prvkami. Naopak v Černigovskom kniežatstve sa rozvíja medziregionálna klenutá konzola chrámu rovnako ako Černigovský variant zakomary, kým Novgorodský a Vladimírsko-suzdaľský variant bol skôr lokálny. Podobné chrámy ako boli v Černigove sa stavali v Kyjeve, Kanive, Vladymyr-Volynskoje, Smolensku a Perejaslave. Ďalšie príklady chrámov z 13. storočia sa nachádzajú v Novgorode, Pskove a Staraja Ladoge.[6][7][8]

Zo zakomary neskôr vychádza kokošník, polkruhový oblúk so stupňovitými bohato profilovanými, nad sebou radenými, ustupujúcimi, poprípade sa zmenšujúcimi štítmi. Často sa používa ich kombinácia, ktorá spolu tvorí jednotný architektonický celok smerom k tamburu vežičky s nasadenou cibuľovitou prilbicou, Takéto použite sa objavuje v 15. storočí na území Moskovského veľkokniežatstva. V moskovskej architektúre zo 16. storočia sa zakomara objavuje, ako samostatný polkruhový výrez nad stenou spojenou s pilastrami a rímsami, niekedy s bohatým renesančným profilovaním, ako napríklad Archanjelský chrám v Moskve. Niekedy je zakomara len čisto plochým dekoratívnym prvkom.[9][10] V tradičnej drevenej ruskej architektúre zo zakomary vychádza štruktúra tzv. bočkovej strechy (bočka). Táto strecha v tvare valenej klenby bola formovaná z dreva. Z pôvodného polkruhového tvaru sa stala tzv. bočka. Steny boli vtlačené dovnútra a strecha sa sformovala na tvar polvalca so zvýšenou alebo špicatou hornou časťou, ktorá čoraz viac pripomínala tvar kokošníka.[11][12]

Do 17. storočia bola strecha v ruskej architektúre nesená priamo na klenbách a nie na samostatnej strešnej konštrukcii. V prípade zakrivenej strešnej krytiny je odtok vody a snehu zo strechy oveľa ťažší, preto boli od 17. storočia postavené strechy stanového a pyramidálneho typu, takže zakomara zostala skrytá, napríklad Katedrála Zosnutia presvätej Bohorodičky alebo Chrám dvanástich apoštolov v Moskve. Ruskú architektúru na konci 17. storočia začal ovplyvňovať poľský a ukrajinský barok, kvôli čomu sa vytráca pôvodná funkcia zakomary. V 18. a 19. storočí boli tieto strechy nahradené štvorstupňovými a rôzne tvarovanými strechami. V druhej polovici 19. storočia bola zakomara opäť využívaná ako dekoratívny prvok v architektúre historizmu. Na konci 20. storočia došlo k znovu oživeniu použitia. Bolo to kvôli praktickému vzhľadu a funkcii strechy, ktorá lepšie odolávala náporu dažďu alebo snehu, ako sú napríklad Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky vo Vladimíre a Uspenský chrám v Jaroslavľi.[13][14][15]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Закомáра In: HAVRÁNEK, Bohuslav; HORÁLEK, Karel; KOPECKIJ, Leontij Vasil'jevič. Velký rusko-český slovník. Zväzok 6. Praha : ČSAV, 1964. Dodatky A-Ja. S. 145.
  2. ЗАКОМАРА In: Большая российская энциклопедия - электронная версия [online]. [Cit. 2021-03-26]. Dostupné online. Archivované 2020-12-15 z originálu. (po rusky)
  3. zakomara In: Visuotinę lietuvių enciklopediją [online]. Mokslo ir enciklopedijų leidybos centras, [cit. 2021-03-26]. Dostupné online. (po litovsky)
  4. Zakomary In: OUSTERHOUT, Robert G.. Eastern Medieval Architecture: The Building Traditions of Byzantium and Neighboring Lands. New York : Oxford University Press, 2019. ISBN 9780190272739. S. 722.
  5. Закомара In: Большая Советская Энциклопедия [online]. [Cit. 2021-04-04]. Dostupné online. (po rusky)
  6. MIKHEIENKO, Kateryna. Arched gables (zakomara) temple of the ХІІ century. Regional traditions. Research and methodological works of the National Academy of Visual Arts and Architecture (Kyiv: National Academy of Fine Arts and Architecture, Ukrainian Academy of Fine Art. Research and Methodology Papers), 2019, čís. 27, s. 33 – 43. Dostupné online [cit. 2021-03-30]. ISSN 2411-3034. DOI10.33838/naoma.27.2018.33-43.
  7. KOMECH, Alexei; GIPPENREITER, Vadim. The golden ring: cities of old Russia. 1. vyd. New York : Abbeville Press, 1991. ISBN 9781558592162. S. 64.
  8. ВИЗАНТИЙСКАЯ ИМПЕРИЯ. ЧАСТЬ III In: Православная энциклопедия [online]. [Cit. 2021-03-31]. Dostupné online. (po rusky)
  9. CANTOU, Jacques. L'influence de la Renaissance italienne sur l'architecture russe. Arte Lombarda (Milano: Vita e Pensiero – Pubblicazioni dell’Università Cattolica del Sacro Cuore), 1976, roč. 1, čís. 44/45, s. 207, 209. Dostupné online [cit. 2021-04-03]. ISSN 00043443.
  10. WARD, Charles Alexander. Next time you go to Russia: a guide to historical landmarks and art museums: with maps, illustrations, and descriptive commentary. New York : Scribner, 1980. ISBN 9780684164557. S. 72.
  11. VOYCE, Arthur. The art and architecture of medieval Russia. Norman : University of Oklahoma Press, 1967. S. 177.
  12. VOYCE, Arthur. National Elements in Russian Architecture. Journal of the Society of Architectural Historians (Philadelphia: University of California Press, The Society of Architectural Historians), 1957, roč. 16, čís. 2, s. 10. Dostupné online [cit. 2021-04-02]. DOI10.2307/987741.
  13. BARING, Rose. Moscow. London : DK Eyewitness Travel, 2010. ISBN 978-1-40535-036-5. S. 60, 141.
  14. KOMECH, Alekseĭ I.; GIPPENREĬTER, Vadim. Old Russian Cities. London : Laurence King, 1991. ISBN 9781856690096. S. 84.
  15. CRAFT BRUMFIELD, William. Соликамск: архитектурное наследие в фотографиях. Zväzok 4. Москва : Изд-во "Три Квадрата", 2007. (Открывая Россию.) ISBN 9785946070690. S. 26.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ЗАКОМАРА. In: Українська радянська енциклопедія. Ed. М. П. Бажан. 2. vyd. Vol. 4. Електрод – Кантаридин. Київ : Головна редакція Української радянської енциклопедії, 1979. S. 176.
  • Zakomara. In: The Dictionary of Art. Ed. Jane Turner. Vol. 33. Wax to Zyvele; Appendices. New York : Grove's Dictionaries, 1996. (The Grove Dictionary of Art.) ISBN 1884446000. S. 600.
  • TRAIMOND, Véra. A propos l'apport byzantin à la genèse de l'art russe. Byzantinoslavica (Praha: Euroslavica), 1999, roč. 60, čís. 1, s. 192. Dostupné online [cit. 2021-04-04]. ISSN 0007-7712. (po francúzsky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zakomara

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]