Zakomara

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Chrám svätého Demetera, 1194 – 1197, Vladimír, Rusko

Zakomara[1] (rus. Закомара – zakomara) je architektonický prvok ruskej architektúry. Ide o charakteristické oblúkovité alebo klinovité zakončenie vonkajšieho čela valenej klenby na priečelí chrámu medzi dvoma lizénami. Obvykle je doplnená o sochársku výzdobu. Počet zakomár zodpovedal členeniu fasády krížového centrálneho pôdorysu chrámu. Výraznejšie sa používala v ruskej architektúre hlavne od 12. storočia do 17. storočia na území dnešného Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Veľmi častá je kombinácia zakomar a kokošníkov.[2][3][4][5]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Zakomara vychádza čiastočne z byzantskej architektúry a neskôr čerpá inšpiráciu z architektonických bulharských či srbských škôl počas palaiologovského obdobia. Avšak byzantská, bulharská či srbská architektúra nepozná termín zakomara. Pôvodne išlo o oblúkovité alebo klinovité zakončenie vonkajšieho čela valenej klenby na priečelí chrámu. Vzhľad zakomary je spojený s túžbou odhaliť vnútornú štruktúru chrámu. Prvýkrát sa objavuje na Chráme svätej Sofie v Novgorode, ktorý bol vystavaný medzi rokmi 1045 – 1050. Ďalej sa zakomara objavuje od druhej polovici 12. storočia na chrámoch v Kyjevskej Rusi, Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve alebo Černigovskom kniežatstve, ako napríklad Kláštor svätého Michala so zlatou kupolou, brána Najsvätejšej trojice v komplexe Kyjevsko-pečerskej lavry v Kyjeve a Borisoglebský sobor v Černigove. Vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve sa objavujú chrámy s kompozitne klenutou zakomarou a románskymi dekoratívnymi prvkami. Naopak v Černigovskom kniežatstve sa rozvíja medziregionálna klenutá konzola chrámu rovnako ako Černigovský variant zakomary, kým Novgorodský a Vladimírsko-suzdaľský variant bol skôr lokálny. Podobné chrámy ako boli v Černigove sa stavali v Kyjeve, Kanive, Vladymyr-Volynskoje, Smolensku a Perejaslave. Ďalšie príklady chrámov z 13. storočia sa nachádzajú v Novgorode, Pskove a Staraja Ladoge.[6][7][8]

Zo zakomary neskôr vychádza kokošník, polkruhový oblúk so stupňovitými bohato profilovanými, nad sebou radenými, ustupujúcimi, poprípade sa zmenšujúcimi štítmi. Často sa používa ich kombinácia, ktorá spolu tvorí jednotný architektonický celok smerom k tamburu vežičky s nasadenou cibuľovitou prilbicou, Takéto použite sa objavuje v 15. storočí na území Moskovského veľkokniežatstva. V moskovskej architektúre zo 16. storočia sa zakomara objavuje, ako samostatný polkruhový výrez nad stenou spojenou s pilastrami a rímsami, niekedy s bohatým renesančným profilovaním, ako napríklad Archanjelský chrám v Moskve. Niekedy je zakomara len čisto plochým dekoratívnym prvkom.[9][10] V tradičnej drevenej ruskej architektúre zo zakomary vychádza štruktúra tzv. bočkovej strechy (bočka). Táto strecha v tvare valenej klenby bola formovaná z dreva. Z pôvodného polkruhového tvaru sa stala tzv. bočka. Steny boli vtlačené dovnútra a strecha sa sformovala na tvar polvalca so zvýšenou alebo špicatou hornou časťou, ktorá čoraz viac pripomínala tvar kokošníka.[11][12]

Do 17. storočia bola strecha v ruskej architektúre nesená priamo na klenbách a nie na samostatnej strešnej konštrukcii. V prípade zakrivenej strešnej krytiny je odtok vody a snehu zo strechy oveľa ťažší, preto boli od 17. storočia postavené strechy stanového a pyramidálneho typu, takže zakomara zostala skrytá, napríklad Katedrála Zosnutia presvätej Bohorodičky alebo Chrám dvanástich apoštolov v Moskve. Ruskú architektúru na konci 17. storočia začal ovplyvňovať poľský a ukrajinský barok, kvôli čomu sa vytráca pôvodná funkcia zakomary. V 18. a 19. storočí boli tieto strechy nahradené štvorstupňovými a rôzne tvarovanými strechami. V druhej polovici 19. storočia bola zakomara opäť využívaná ako dekoratívny prvok v architektúre historizmu. Na konci 20. storočia došlo k znovu oživeniu použitia. Bolo to kvôli praktickému vzhľadu a funkcii strechy, ktorá lepšie odolávala náporu dažďu alebo snehu, ako sú napríklad Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky vo Vladimíre a Uspenský chrám v Jaroslavľi.[13][14][15]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Закомáра In: HAVRÁNEK, Bohuslav; HORÁLEK, Karel; KOPECKIJ, Leontij Vasil'jevič. Velký rusko-český slovník. Zväzok 6. Praha : ČSAV, 1964. Dodatky A-Ja. S. 145.
  2. ↑ ЗАКОМАРА In: Большая российская энциклопедия - электронная версия [online]. [Cit. 2021-03-26]. Dostupné online. Archivované 2020-12-15 z originálu. (po rusky)
  3. ↑ zakomara In: Visuotinę lietuvių enciklopediją [online]. Mokslo ir enciklopedijų leidybos centras, [cit. 2021-03-26]. Dostupné online. (po litovsky)
  4. ↑ Zakomary In: OUSTERHOUT, Robert G.. Eastern Medieval Architecture: The Building Traditions of Byzantium and Neighboring Lands. New York : Oxford University Press, 2019. ISBN 9780190272739. S. 722.
  5. ↑ Закомара In: Большая Советская Энциклопедия [online]. [Cit. 2021-04-04]. Dostupné online. (po rusky)
  6. ↑ MIKHEIENKO, Kateryna. Arched gables (zakomara) temple of the ХІІ century. Regional traditions. Research and methodological works of the National Academy of Visual Arts and Architecture (Kyiv: National Academy of Fine Arts and Architecture, Ukrainian Academy of Fine Art. Research and Methodology Papers), 2019, čís. 27, s. 33 – 43. Dostupné online [cit. 2021-03-30]. ISSN 2411-3034. DOI: 10.33838/naoma.27.2018.33-43.
  7. ↑ KOMECH, Alexei; GIPPENREITER, Vadim. The golden ring: cities of old Russia. 1. vyd. New York : Abbeville Press, 1991. ISBN 9781558592162. S. 64.
  8. ↑ ВИЗАНТИЙСКАЯ ИМПЕРИЯ. ЧАСТЬ III In: Православная энциклопедия [online]. [Cit. 2021-03-31]. Dostupné online. (po rusky)
  9. ↑ CANTOU, Jacques. L'influence de la Renaissance italienne sur l'architecture russe. Arte Lombarda (Milano: Vita e Pensiero – Pubblicazioni dell’Università Cattolica del Sacro Cuore), 1976, roč. 1, čís. 44/45, s. 207, 209. Dostupné online [cit. 2021-04-03]. ISSN 00043443.
  10. ↑ WARD, Charles Alexander. Next time you go to Russia: a guide to historical landmarks and art museums: with maps, illustrations, and descriptive commentary. New York : Scribner, 1980. ISBN 9780684164557. S. 72.
  11. ↑ VOYCE, Arthur. The art and architecture of medieval Russia. Norman : University of Oklahoma Press, 1967. S. 177.
  12. ↑ VOYCE, Arthur. National Elements in Russian Architecture. Journal of the Society of Architectural Historians (Philadelphia: University of California Press, The Society of Architectural Historians), 1957, roč. 16, čís. 2, s. 10. Dostupné online [cit. 2021-04-02]. DOI: 10.2307/987741.
  13. ↑ BARING, Rose. Moscow. London : DK Eyewitness Travel, 2010. ISBN 978-1-40535-036-5. S. 60, 141.
  14. ↑ KOMECH, Alekseĭ I.; GIPPENREĬTER, Vadim. Old Russian Cities. London : Laurence King, 1991. ISBN 9781856690096. S. 84.
  15. ↑ CRAFT BRUMFIELD, William. Соликамск: архитектурное наследие в фотографиях. Zväzok 4. Москва : Изд-во "Три Квадрата", 2007. (Открывая Россию.) ISBN 9785946070690. S. 26.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ЗАКОМАРА. In: Українська радянська енциклопедія. Ed. М. П. Бажан. 2. vyd. Vol. 4. Електрод – Кантаридин. Київ : Головна редакція Української радянської енциклопедії, 1979. S. 176.
  • Zakomara. In: The Dictionary of Art. Ed. Jane Turner. Vol. 33. Wax to Zyvele; Appendices. New York : Grove's Dictionaries, 1996. (The Grove Dictionary of Art.) ISBN 1884446000. S. 600.
  • TRAIMOND, Véra. A propos l'apport byzantin à la genèse de l'art russe. Byzantinoslavica (Praha: Euroslavica), 1999, roč. 60, čís. 1, s. 192. Dostupné online [cit. 2021-04-04]. ISSN 0007-7712. (po francúzsky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zakomara

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zakomara&oldid=7682133“