Vojsko v meste Prešov: Rozdiel medzi revíziami
rodáci generáli |
→Generáli - prešovskí rodáci: danielovič |
||
Riadok 39: | Riadok 39: | ||
* brigádny generál doc. Ing. [[František Bartko]],CSc. |
* brigádny generál doc. Ing. [[František Bartko]],CSc. |
||
* generálmajor [[Vojtech Gejza |
* generálmajor [[Vojtech Gejza Danielovič]] |
||
* generálporučík Ing. [[Alexander Mucha]] |
* generálporučík Ing. [[Alexander Mucha]] |
||
* generálmajor [[Emil Perko]] |
* generálmajor [[Emil Perko]] |
||
* generálmajor [[Jozef Zadžora]] |
* generálmajor [[Jozef Zadžora]] |
||
==Referencie== |
==Referencie== |
Verzia z 08:13, 5. marec 2010
Stručné dejiny
Prešov mal už v stredoveku významné geografické postavenie, lebo sa rozprestieral na križovatke obchodných ciest a zároveň patril aj do dôležitého obranného systému vznikajúceho uhorského štátu. A až tu niekde siahajú počiatky vojenstva v Prešove, lebo do týchto oblastí prišli maďarské kmene a ich spojenci, ktorými boli vojensko-strážne družiny ázijských etník aby zakladali strážne osady a pevnosti na obranu vznikajúceho Uhorska pred útokmi nepriateľov. Dodnes sa po nich zachovali mená blízkych kopcov Veľká a Lysá stráž.[1]
Mesto malo vlastnú posádku pravdepodobne už od roku 1374, kedy dostalo právo na vybudovanie obranných múrov s baštami a vežami od kráľa Ľudovíta I. Význam vojenskej posádky určite vzrástol aj preto, že mesto Prešov sa v 14. storočí stalo slobodným kráľovským mestom. Na konci 16. storočia počas 15 ročnej vojny s Tureckom muselo mesto vydržiavať početné cisárske vojsko. Od roku 1604 kedy vypuklo prvé z celého radu protihabsburských povstaní uhorských stavov až do roku 1710, kedy mesto kapitulovalo pred silným habsburským vojskom, bolo mesto Prešov mnohokrát obliehané rôznymi vojskami povstalcov ba aj cisárskymi vojskami. Napríklad: Bočkajovi povstalci, vojska generála Basta, povstalci Juraja I. Rákociho, Vešeléniho sprisahanie, kuruckí povstalci, Tököliho povstanie, Prešovské jatky generála Caraffu a povstalci vedení Františkom II. Rákocim. Prešov potom až do roku 1848 rozkvital, lebo nezažil žiadnu vojnu.[2]
Revolučné roky 1848/49 stiahli do víru udalostí nielen slobodné kráľovské mesto Prešov, ale celú krajinu. Mesto vytvorilo národnú gardu a vyzbrojilo aj niekoľko desiatok dobrovoľníkov. Vzhľadom na svoju strategickú polohu zažil Prešov počas tohto obdobia niekoľkokrát striedanie vojenských síl. Napríklad: cisárske vojsko generála Schlicka vystriedala Görgeyho uhorská armáda, túto zakrátko vystriedali rakúske a slovenské dobrovoľnícke jednotky, aby ich zasa vystriedali cisárski vojaci spolu s ruskou armádou. O tom, že vojenský význam Prešova naďalej vzrastal svedčí aj údaj zo sčítania ľudí z roku 1900 kedy zo 14 447 obyvateľov Prešova bolo až 1349 vojakov. Tunajšia vojenská posádka pozostávala z niekoľkých jednotiek spoločnej armády a domobrany, z ktorých najväčší bol 67. cisársky a kráľovský peší pluk. Útrapy prvej svetovej vojny a najmä jej koniec veľmi tragicky zasiahli do života Prešova, lebo 1.11. 1918 pod vplyvom revolúcie v Budapešti, odopreli vojaci 67. pluku a niektorých ďalších menších prešovských útvarov poslušnosť svojim veliteľom a v noci potom ozbrojení vojaci rabovali obchody. Po príchode vojenských posíl boli vzbúrenci pozatýkaní a napriek tomu, že počas nepokojov nedošlo k žiadnym stratám na životoch odsúdil štatariálny súd účastníkov vzbury na trest smrti. Ten istý deň 1.11.1918 bolo na námestí popravených 41 vojakov a 2 civilisti. Táto udalosť je známa aj ako prešovská vzbura. Bola to najkrvavejšia udalosť od Prešovských jatok (1687). Touto udalosťou sa zavŕšila jedna z dôležitých etáp vojenstva v meste Prešov.[3]
Dôležité vojenské útvary a zväzky sídliace v Prešove
Od 4. júla 1945, krátko po skončení Druhej svetovej vojny, boli na území Československa vojenské útvary reorganizované po vzore Červenej armády. Od tejto doby sídlili v meste Prešov nasledujúce vojenské veliteľstva:
- veliteľstvo pešieho pluku
- veliteľstvo streleckej divízie
- veliteľstvo tankovej divízie
- veliteľstvo motostreleckej divízie
- veliteľstvo mechanizovanej divízie
- veliteľstvo armádneho zboru
- veliteľstvo mechanizovanej brigády
Velitelia vojenskej posádky Prešov
Od roku 1960 kedy sa z Košíc do Prešova presťahovalo vojenské veliteľstvo 18. streleckej divízie vojenskej posádke v meste Prešov velili:[4]
- plukovník Ing. Pavel Papáč
- generálmajor Ing. Zoltán Jakuš
- plukovník gšt. Ing. Stanislav Weinlich
- plukovník gšt. Ing. Imrich Andrejčák
- generálmajor Ing. František Radimský
- plukovník gšt. Ing. Marián Horský
- plukovník gšt. Ing. Emil Vestenický
- generálmajor Ing. Ján Čmilanský
- generálmajor Ing. František Butko
- plukovník gšt. Ing. Jaroslav Vývlek
- brigádny generál Ing. Miroslav Kováč
- plukovník gšt. Ing. Ján Salaganič
- brigádny generál Ing. Štefan Mečár
- brigádny generál Ing. Ondřej Novosad
Generáli - prešovskí rodáci
Od roku 1918 do roku 2009 boli do generálskych hodností vymenovaní títo vojaci, ktorí sa narodili v meste Prešov [5]
- brigádny generál doc. Ing. František Bartko,CSc.
- generálmajor Vojtech Gejza Danielovič
- generálporučík Ing. Alexander Mucha
- generálmajor Emil Perko
- generálmajor Jozef Zadžora
Referencie
- ↑ Sprievodca po historickom Prešove, autor: Peter Švorc a kolektív, vydalo: UNIVERSUM, 1997 str.13
- ↑ Sprievodca po historickom Prešove, autor: Peter Švorc a kolektív, vydalo: UNIVERSUM, 1997 str.26
- ↑ Sprievodca po historickom Prešove, autor: Peter Švorc a kolektív, vydalo: UNIVERSUM, 1997 str.33
- ↑ 2. armádny zbor na konci tisícročia, vydalo Oddelenie výchovy a kultúry, Veliteľstvo 2. armádneho zboru Prešov, rok 2000, str. 7
- ↑ Štaigl, J., a kolektív: Generáli - slovenská vojenská generalita 1918 -2009, Magnet Press, Slovakia 2009
Zdroje
- 2. armádny zbor na konci tisícročia, vydalo Oddelenie výchovy a kultúry, Veliteľstvo 2. armádneho zboru Prešov, rok 2000, str. 20
- Sprievodca po historickom Prešove, autor: Peter Švorc a kolektív, vydalo: UNIVERSUM, 1997 str.
- Štaigl, J., a kolektív: Generáli - slovenská vojenská generalita 1918 - 2009, Magnet Press, Slovakia 2009,