Svätopluk I. (Veľká Morava)

Jazdecká socha Svätopluka I. na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu

Svätopluk (tiež Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk) (? – 894) bol od 50. rokov 9. storočia kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavovým spoluvládcom a od roku 871 do roku 894 tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy (podľa niektorých zdrojov mal titul rex, čo znamená kráľ). Dátum jeho narodenia nie je známy, zomrel v roku 894. Pochádzal z rodu Mojmírovcov.

Knieža a spoluvládca

Svätopluk bol synovcom kniežaťa Rastislava, ktorý pochádzal niekde z oblasti dnešného Slovenska. Koncom 50. rokov 9. storočia sa Svätopluk stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. V roku 867, po jednom (neúspešnom) východofranskom útoku, dal Rastislav Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy), Svätoplukovi aj do léna. Najneskôr v tomto roku došlo de facto k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti, pričom však už dávno predtým Svätopluk nebol iba jedným z Rastislavových kniežat, ale priamo Rastislavovým spoluvládcom. Fuldské anály napríklad spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rastislavovej (vlastnej) Moravy. Podobne pápež adresoval v roku 869 list Gloria in excelsis „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“ (ich kniežatsvá – Moravské, Nitrianske a Panónske – tvorili Metodovu arcidiecézu). Aj posolstvo k Michalovi III. z roku 862, z ktorého potom vzišla misia Cyrila a Metoda, vyslali Rastislav a Svätopluk explicitne spolu.

Svätopluk v 60. rokov paktoval s Karolmanom, synom Kráľa Ľudovíta Nemca, a pravdepodobne pripojil na východe niekoľko území do Veľkej Moravy.

Cesta k moci

V roku 870 Svätopluk zveril Nitrianske kniežatstvo pod ochranu Východofranskej ríše a Rastislavovi vypovedal poslušnosť. Ten sa pokúsil Svätopluka zabiť na hostine a obnoviť svoj vplyv v Nitrianskom kniežatstve. Celá pripravovaná vražda však vyšla najavo a Svätopluk sa dozvedel o všetkých krokoch Rastislava proti nemu. V zúfalej situácii Rastislav so svojimi ľuďmi sa snažil chytiť Svätopluka, padol však do svojej pripravovanej pasce. Svätoplukovi sa podarilo Rastislava zajať a následne ho predal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, dlhoročného Rastislavovho oponenta. Rastislava oslepili a až do smrti väznili v niektorom z bavorských kláštorov.

Svätopluk v Nitrianskom kniežatstve, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho (spolu so svätým Metodom) uväznili. V roku 871 v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Kráľ

Svätopluk musel odraziť ďalšie franské útoky v rokoch 871 a 872. V roku 874 uzavreli Svätoplukovi vyslanci na čele s Jánom z Benátok Forchheimský mier s Ľudovítom Nemcom. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia – Čechy a Lužice (890), Sliezsko (880), Vislansko (874), Panóniu – t. j. územie dnešného Maďarska (881 – 884). Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.

V 70. rokoch 9. storočia Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko. Práve ich veľkomoravské korene sú to, čo tieto štáty spájalo po celý stredovek.

Pápežská bula Industriae tuae adresovaná Svätoplukovi v roku 880

V roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť ríšu na diecézy. Jediné známe biskupstvo (podliehalo arcibiskupovi Metodovi) vzniklo v Nitre na čele s franským biskupom Wichingom. V tom istom roku vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de jure kráľom (hoci ho občas aj predtým označovali ako „rex“). Veľká Morava bola už v tom čase na Panónii nezávislým arcibiskupstvom. Asi o rok neskôr bol v Nitre založený prvý kláštor na území dnešného Slovenska. Čoskoro nato však arcibiskup Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Krátko pred Metodovou smrťou (885) však Wichinga na základe lží znova vymenoval za biskupa a ten dal v roku 886 vyhnať Metodových žiakov z Veľkej Moravy a zrušil používanie staroslovenskej liturgie. Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi. Svätopluk síce vždy podporoval latinských kňazov (vedených Wichingom) a preto toleroval aj ich boj proti slovanským kňazom, čoskoro ale zistil, že Wiching sa proti nemu opakovane spolčoval s Arnulfom Korutánskym.

V roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karla III. Tlstého do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk. Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Korutánskeho. Toto dobytie mu v lete v roku 884 potvrdil Karol III. Tlstý na vrchu Chuomberg (mons Comianus) pri Viedenskom lese. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Arnulf Korutánsky pri týchto rokovaniach získal Bavorsko a istý slovanský knieža Braslav získal územie medzi riekami Drávou a Sávou. V roku 885 Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887), a jednak preto, lebo Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, čiže Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. Prostredníctvom Zuentibolda sa dostal aj dnešný slovenský znak (ktorý priniesli Cyril a Metod na Slovensko) do Lotrinska ako tzv. lotrinský kríž. Napriek mieru vznikli v rokoch 888 – 889 medzi Arnulfom Korutánskym a Svätoplukom konflikty kvôli Panónii.

V roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Český a Svätopluk sa stal aj vládcom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. V roku 890 uznal Arnulf Korutánsky na "Omuntesperch"u (dnes Amandhegy-Pannonhalma alebo Omuntesdorf) Svätoplukovu nadvládu nad Čechami. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice. V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká Morava všetky tieto vojská porazila. Konflikty s Arnulfom znova vypukli v rokoch 892 a 893.

Smrť

Svätopluk zomrel roku 894. Tento pomerne presný údaj na danú dobu sa nám zachoval vďaka zmienke v dvoch dôveryhodných a súvekých písomných prameňoch – Reginovej kroniky a Fuldských letopisov. Podľa starej orientálnej povesti o troch prútoch, na smrteľnej posteli vyzýval svojich synov k svornosti, súdružnosti, spojenectve a vzájomnom pochopení, ktoré byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet, považoval už v polovici 10. storočia za najväčší problém existencie stredodunajských Slovanov vytvoriť pevnú jednoliatu ríšu. Legenda o troch Svätoplukových prútoch hovorí teda o troch jeho synoch a následníkoch, bezpečne doložení sú z nich prví dvaja:

• Prvý, Mojmír II., sa po otcovej smrti stal veľkomoravským kráľom;
• Druhý syn, Svätopluk II., dostal do léna Nitrianske kniežatstvo;
• Tretí syn, Pre(d)slav, zas dostal do léna pravdepodobne Bratislavu s okolím, ktorá po ňom dostala aj meno Preslava (z toho: Pressburg).

Krátko po roku 894 došlo medzi synmi k roztržke a začal sa rozpad Veľkej Moravy.

Titul

Po latinsky písané (t. j. najmä franské či pápežské) pramene Svätopluka označujú či oslovujú ako rex (kráľ), dux (vojvoda, knieža, vládca, vodca), princeps (knieža) alebo comes (vladár, druh). Jeho štát sa opakovane označuje ako regnum (kráľovstvo alebo niekedy voľnejšie ponímané ako ríša/územie len jedného, t. j. suverénneho, panovníka). Napr.:

• V Reginonovej kronike sa píše k roku 894 "Zuentibold, rex Marahensium Sclavorum" (Svätopluk, kráľ moravských Slovenov) a k roku 890 "regnum Marahensium" (kráľovstvo moravské). Regino Svätoplukovi titul rex dáva dôsledne namiesto titulu dux.
• Vo Fuldských análoch sa k roku 884 píše "Zwentibaldus dux cum princibus suis" (vojvoda/vládca Svätopluk so svojimi kniežatami) a vo vzťahu k Nitrianskemu kniežatstvu pred koncom vlády Rastislava "regnum Zuentibaldi" (kráľovstvo/ríša Svätoplukova).
• V oficiálnom liste pápeža Štefana V. asi z konca roka 885 Svätoplukovi (nájdenom v rakúskom Heiligenkreuzi) sa píše v oslovení v preklade "...Svätoplukovi, kráľovi Slovenov".
• V Industriae tuae je Svätopluk pápežom oslovovaný ako comes (vladár, druh).
• Český kronikár Kosmas píše o. i. "Zuatopluk rex Moravie" (Svätopluk, kráľ Moravy).

Arabský učenec Ibn Rusta píše výslovne, že je Svätopluk korunovaný, že je to "vladár, ktorý má hodnosť ra'ís ar-ru'asá“ (vládca vládcov, vodca vodcov, náčelník náčelníkov, knieža kniežat a pod.) a ďalej ho v texte označuje aj priamo ako kráľ (vo voľnejšom preklade vládca). Perzský učenec Gardízí tituluje Svätopluka ako malik (kráľ) a aj výslovne píše, že "nosí na hlave korunu".

V slovanskom texte Život Konštantína a Metoda je titul Svätopluka kъnędzь. Týmto slovom, ktoré sa obyčajne prekladá ako „knieža“ a ktorého význam sa časom menil, sa u Slovanov označovali rozliční vyšší aj nižší vládcovia – panovník, knieža, urodzený veľmož a podobne.

Aj keby sa ignorovala skutočnosť, že je Svätopluk vo viacerých prameňoch výslovne označovaný ako „kráľ“ a ako korunovaný panovník, bol kráľom už svojim postavením tak v štáte ako aj (najneskôr od roku 880) voči pápežovi. Preto napr. Marsina (Cambel 1986) píše „Svätopluk, ktorého už po roku 880...možno označovať aj ako kráľ“, Kronika Slovenska I (Kováč 1998) píše „už súčasníci ho považovali za kráľa“. Napr. M. Kučera (Kučera 2008) označuje Svätopluka najprv ako knieža a od prevzatia vlády Veľkej Moravy ako kráľa.

M. Ďurica v tejto súvislosti píše o možnom doklade o korunovácii (v roku 885?): K roku 885 píše Podľa niektorých prameňov (starochorvátsky letopis neznámeho autora z Duklje, ktorý sa zachoval aj v latinskom preklade a vychádzal zo staršieho glagolského textu) pápežský legát Dominik [ktorého na Veľkú Moravu vyslal Štefan V. v roku 885] korunoval Svätopluka za kráľa podľa rímskeho ceremoniálu (more Romanorum regum – hlava IX.). Oslovenie „jediný a najdrahší syn“ [z roku 885 a skorší variant v texte Industria tuae 880 a z roku 879] podľa vtedajšieho úzu rímskej kúrie pápež používal iba voči rímskym cisárom alebo pri styku s panovníkom, ktorého chcel kandidovať na najvyšší prestol.

Miesto pochovania

Problémom stále ostáva miesto odpočinku Svätopluka. Keďže žiadny súveký kronikár či letopisec detailne nerozoberá dôsledky, príčiny, alebo miesto úmrtia a pochovania Svätopluka, historici si pomáhajú tvrdeniami od iných, neskorších kronikárov. Podľa českého kronikára Kosmasa, ktorý čerpal ešte z tvrdení miestnych ľudí na súčasnom území Slovenska, Svätopluk zomrel v Nitre, na Zobore, kde vraj vtedy bol kláštor. Posledné archeologické výskumy vskutku ukazujú, že kláštor pod Zoborom naozaj stál a jeho existencia sa približuje k existencii Veľkej Moravy. Iné teórie sa opierajú o dochovaný bohatý archeologický materiál z oblasti Starého Města a Mikulčíc.

Svätopluk v umení

Svätopluk inšpiroval ako málo iných postáv slovenských dejín. Od obdobia národného obrodenia zohral významnú úlohu pri formovaní slovenského, ale i českého národného povedomia, hoci často na základe mýtov a legiend.

Významné umelecké diela:

• Ján Hollý – Svatopluk, epos
• Ivan Stodola – Kráľ Svätopluk, dráma
• Eugen Suchoň – Svätopluk, opera

Literatúra

• Cambel, S. et al.: Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). VEDA, 1986
• Havlík, L. E.: Svatopluk I. Veliký, král Moravanů a Slovanů. Brno: Jota 1994
• Kováč, D. et al.: Kronika Slovenska 1. Fortuna Print, 1998
• Kučera, M.: Slovenské dejiny I. Literárne informačné centrum. 2008
• Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo, Veda a Vydavateľstvo Rak, 2004

K časti titul

• Cambel 1986 (str. 112, 128, 139)
• Kováč 1998 (str. 102)
• Kučera 2008 (str. 79, 99 atď.)
• Steinhübel 2004 (str. 127, 142, 143, 144, 165, 166)
• Pauliny, J.: Arabské správy o Slovanoch. 1999 (str. 199, 132 plus poznámky pod čiarou)
• Reginonis abbatis prumiensis Chronicon, cum continuatione treverensi. Recognovit Fridericus Kurze. 1890 (http://www.archive.org/details/reginonisabbatis00regiuoft; str. 134, 143)
• Ďurica, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč. 2003 (str. 42)
• Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti 4. Vydavateľstvo Rak, 2005 (str. 205)
• http://digit.nkp.cz/projekty/VZ-2004_2010/2007/Prilohy/StructuredText/Kosmas_pozn.xml