Édith Piaf

Édith Piaf
francúzska šansoniérka
Narodenie	19. december 1915 Paríž
Úmrtie	11. október 1963 (47 rokov) Plascassier
Pozri aj Biografický portál

Hrobka rodiny Gassion-Piaf na cintoríne Père-Lachaise v Paríži.

Édith Piaf, vlastným menom Édith Giovanna Gassionová (* 19. december 1915, Paríž – † 11. október 1963, Plascassier) bola francúzska šansoniérka.

Jej matka, Anita Maillard sa narodila 4. augusta 1895 v Livorne v Taliansku. Vystupovala ako pouličná speváčka pod menom Line Marsa a svoju dcéru veľmi skoro opustila. Zomrela v biede na predávkovanie morfiom 6. februára 1945. Jej otec Louis Gassion sa narodil vo Falaise 10. mája 1881 a bol pouličným artistom, hadím mužom, akrobatom. Keďže Edith matka skoro opustila, staral sa o ňu jej otec, chodila s ním na cesty. Na rozdiel od svojej matky mala k otcovi veľmi blízky vzťah až do jeho smrti 3. marca 1944.

Edith dostala meno podľa anglickej opatrovateľky Edith Cavell, ktorá žila v Belgicku a ktorú 12. októbra 1915 zastrelili nemeckí vojaci za to, že organizovala úteky ranených spojeneckých vojakov v nemocnici, kde pracovala. Stala sa národnou hrdinkou.

Edith začala spievať pri svojom otcovi, s ktorým trávila v detstve čas pri jeho vystúpeniach. Obaja skoro zistili, že ak spieva, dokážu zarobiť viac peňazí. Žili bohémskym životom, nemali jedlo, ale na alkohol im vždy ostalo, takže už ako veľmi mladá si zvykla popíjať namiesto mlieka alkohol. V čase, keď dosiahla 15 rokov, sa rozhodla osamostatniť. Živorila, spievala na ulici.

Na jar v r. 1932 žila s mladým poslíčkom Lousiom Dupontom, s ktorým sa jej narodila dcéra Marcelle. Edith veľmi skoro opustila vlastná matka a tak sa ani ona nedokázala o svoju dcéru postarať. Za 18 mesiacov podľahla Marcelle zápalu mozgových blán. Po tejto udalosti sa Edith presťahovala z Belleville do Pigalle. Začala sa stýkať s úplne odlišnými ľuďmi – pasákmi, zlodejmi. Jeden z pasákov z nej chcel spraviť prostitútku, Edith sa mu dokázala ubrániť a nakoniec tento pokus skončil dohodou. Edith naďalej spievala na ulici, ale každý večer odvádzala svojmu "ochrancovi" rovnakú sumu ako prosperujúca prostitútka.

Vďaka svojim známostiam, ktoré si dokázala vyspievať na ulici, získala prvý angažmán v baroch v Pigalle. Vystupovala pod rôznymi pseudonymami – Tania, Denise Jay alebo Huguette Helia. Aj keď sa jej podarilo zmeniť tento spôsob života, vždy sa vracala na ulicu. Na ulici stretla aj elegantného muža, ktorý načúval jej spievaniu v luxusnej štvrti na rohu Mac-Mahon a Troyon ulice, neďaleko Víťazného oblúku. Jeho meno bolo Louise Leplee. Tento muž jej ponúkol angažmán a navrhol jej aj umelecké meno Piaf, čo znamená vrabec.

Prvý galakoncert, na ktorom Edith vystúpila, zorganizoval Leplee v r. 1936 v cirkuse Medrano. Tento galakoncert odštartoval jej vzostup medzi hviezdy.

Edith zobrala Paríž útokom, v roku 1936 vydala svoju prvú platňu Les Mômes de la cloche vo vydavateľstve Polydor a jej úspech bol fenomenálny. K úspechu sa však pridala katastrofa, jej objaviteľa Lepléeho krátko potom zavraždili a speváčku istý čas podozrievali, že v tom mala prsty. Po jeho smrti sa dala dokopy s autorom piesní Raymondom Assom. Bol nielen autorom, ale aj milencom a navyše, naučil ju, ako sa stať hviezdou. Dostal ju do profesionálnych koncertných hál, ako boli Alhambra, Bobino a dokonca vtedy najprestížnejšia ABC. To jej pomohlo preniknúť do rádia.

Keď pre ňu v roku 1940 napísal Jean Cocteau divadelnú hru, aj to bol okamžitý úspech a Edith sa začala priateliť s významnými umelcami, takto sa zoznámila napríklad s hercom Mauricom Chevalierom. Počas druhej svetovej vojny Piaf spievala aj pre Nemcov, čo jej po vojne vyčítali, ale ona sa bránila tým, že pomáhala členom francúzskeho Hnutia odpor a pomohla viacerým jednotlivcom. Vraj si za podpis pre nacistického pohlavára vybojovala fotografiu so zajatcami, ktorí ju potom rozstrihali a použili svoje podobizne na falošné pasy. V každom prípade aj po vojne ostala národným miláčikom.

Životná láska

Mužov v živote Edith Piaf bolo veľa, vášnivé romániky sa striedali a jej najväčšia láska sa skončila tragicky. Prvého manžela i prvého milenca, ktorý z nej urobil slávnu speváčku, sme už spomínali, rovnako ako Raymonda Assa. Kým najprv pomáhali muži jej, neskôr pomáhala ona im. Keď v roku 1944 objavila v Paríži Yva Montanda, stala sa z nej nielen jeho podporovateľka, ale aj milenka. Mladého speváka zaradila do svojho programu a v priebehu roka sa z neho stal jeden z najpopulárnejších francúzskych spevákov. V tomto období Piaf napísala svojú prvú vlastnú pieseň La vie en rose, ktorú jej priatelia aj tvorivý tím odmietli ako nie veľmi vydarenú. Ona sa ju však aj tak rozhodla spievať a urobila dobre. Bol to okamžitý hit a speváčka si potom napísala a sama zložila takmer osemdesiat piesní. V roku 1946 sa rozišli.

Krátko nato čakalo speváčku turné po Spojených štátoch. Práve tam stretla najväčšiu lásku svojho života – francúzskeho majstra sveta v boxe Marcela Cerdana. Ten bol síce ženatý a mal tri deti, ale to mu nebránilo verejne sa s ňou ukazovať. Samozrejme, bola to mediálna senzácia, keďže šlo o dvoch ľudí, hoci z rôznych oblastí, ktorí boli vo Francúzsku nesmierne populárni. Ktovie, ako by sa skončila táto nesmierna láska, keby nebolo osudnej nehody. Keďže Edith mala turné po Amerike, Marcel za ňou často lietal z Paríža do New Yorku. Keď 28. októbra 1949 nastupoval do lietadla Air France v Paríži, netušil, že svoju lásku už v New Yorku neuvidí. Havarovalo totiž na Azorských ostrovoch. Pri páde sa zabilo všetkých jedenásť členov posádky a tridsaťsedem pasažierov, medzi nimi nielen Marcel Cerdan, ale aj slávna francúzska huslistka Ginette Neveu. Edith sa zo smútku za ním nikdy poriadne nespamätala. Obrátila sa k špiritizmu a hľadala spojenie s mŕtvou láskou. Okrem toho sa, samozrejme, vrhla do práce. Smútok do jej piesní vniesol ešte viac tragickosti a melodrámy.

Podlomené zdravie

V roku 1951 sa aj znovu zamilovala, tentoraz do amerického speváka Eddieho Constantina, ktorému tiež pomohla odštartovať kariéru. Opereta, v ktorej mu vybavila úlohu, sa hrala sedem mesiacov, a keď ju stiahli, skončil sa aj ich vzájomný vzťah. Rok 1951 nebol pre speváčku dobrý, pretože sa jej prihodili dve automobilové nehody. Pri jednej z nich bola v aute s mladým spevákom Charlesom Aznavourom, ktorému tiež pomohla so začiatkom kariéry. On jej potom z vďaky robil osobného tajomníka a písal pre ňu aj piesne. Ich vzťah však zostal striktne platonický. Alkoholu sa nikdy nevyhýbala a v nemocnici jej na bolesti po zlomeninách dali morfín, čím si privodila závislosť. Jej zdravotný stav sa tým ešte zhoršil.

Jedným z ľudí, ktorí sa jej snažili pomôcť, bol aj spevák Jacques Pills, ktorého si nakoniec v júli 1952 v Paríži vzala a za svedka im bola Marlene Dietrichová, s ktorou sa spoznala počas jedného zo svojich turné po Amerike a ostali priateľkami. Vďaka Pillsovi, ktorý spolupracoval s vtedy začínajúcim klaviristom Gilbertom Bécaudom, sa s ním Piaf zoznámila a aj jemu pomohla na ceste za slávou. Počas manželstva absolvovala aj tri odvykacie kúry, na ktoré ju Jacques nahovoril, a v roku 1956 triumfovala v newyorskej Carnegie Hall. Ani toto manželstvo však dlho nevydržalo a speváci sa rozviedli ešte v spomínanom roku krátko nato, čo ju hospitalizovali pre delírium tremens.

Edithine lásky boli väčšinou speváci, čo sa potvrdilo aj o dva roky neskôr, keď sa spoznala s Georgesom Moustakim, rodákom z Egypta, v ktorého žilách kolovala krv gréckych židov z Korfu. Mali spolu vášnivý vzťah, a keďže Georges piesne aj skladal, zložil pre Edith jednu z jej najznámejších piesní Milord. Bohužiaľ, aj s ním sa jej prihodila dopravná nehoda. Otrasná príhoda sa jej stala aj počas koncertuvo Waldorf Astorii v New Yorku, kde na javisku skolabovala a zvracala krv. Skončila v nemocnici na operácii žalúdka. Aj napriek tomu však pokračovala v turné a v Štokholme, bohužiaľ, opäť počas predstavenia odpadla.

Posledný manžel

Speváčka nikdy nemala problém pomôcť, keď išlo o dobrú vec. Okrem toho, že pomáhala mladým spevákom naštartovať kariéru (pravda, mnohí z nich boli aj jej milencami), pomohla aj inštitúcii, ktorá sa ocitla vo veľkých finančných problémoch. Parížska Olympia, slávna koncertná sála, sa do nich dostala v roku 1960, a tak sa speváčka dala nahovoriť na sériu koncertov, ktoré mali Olympii pomôcť. Hoci jej vlastný zdravotný stav bol hrozný, trpela artritídou a ďalšími bolesťami, a dokonca takmer nevládala stáť na pódiu, jej hlas bol fantastický, ako keby ju nič netrápilo. Séria koncertov Olympii pomohla a nahrávky z nich patria k tomu najlepšiemu, čo po speváčke zostalo. Mimochodom, vychádzajú a predávajú sa dodnes.

Posledným mužom v živote legendárnej Edith Piaf bol šarmantný Grék Theophanis Lamboukas, ktorý vystupoval ako spevák a herec pod umeleckým menom Théo Sarapo. Dvadsaťšesťročný mladík a štyridsaťšesťročná speváčka sa v októbri 1962 vzali. Rozdelila ich až jej smrť. Edith a Théo spolu koncertovali aj nahrávali. Roku 1963 nahrala svoju poslednú pieseň L´Homme de Berlin. Krátko nato v apríli upadla speváčka do kómy, už dlhší čas totiž bojovala aj s rakovinou. Théo a priateľka z mladosti Simone ju previezli do vily na francúzskej Riviére. Edith sa občas z kómy prebrala, ale trvalo niekoľko mesiacov, kým 11. októbra 1963 zomrela.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Édith Piaf
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Édith Piaf

Externé odkazy

• A photographic history of Édith Piaf
• Les conquêtes de Piaf
• Édith Piaf Museum, Paris
• Song Lyrics
• Édith Piaf, Songs

Hudobný portál Francúzsky portál